Bude vôbec ešte možné referendum o rodine?

Jedným z dôvodov, pre ktorý sme sa v Aliancii za rodinu rozhodli ísť do petície za referendum, bola obava, že neskôr by to už nemuselo byť možné.

Z poznania tlaku Európskej únie a zo situácie vo viacerých európskych krajinách totiž jasne vyplýva, že u nich už referendum, ktoré by ochránilo prirodzené chápanie rodiny ako spoločenstva založeného mužom a ženou a ich detí, možné nie je. Či už z dôvodu hlbokých legislatívnych zmien v oblasti rodinného práva, ale tiež z dôvodu blokácie iných ako politicky korektných názorov. Dnes, po pilátskom rozhodnutí prezidenta Kisku, je reálna obava, že takéto referendum už nebude možné ani u nás. Ak ústavný súd zastaví referendum, budeme musieť konštatovať, že stav, v ktorom sa nachádza Slovensko je ešte horší, než sme si mysleli pri spúšťaní petície.

Otázka ľudských práv je v parlamentnej demokracii veľmi krehkou a vážnou otázkou. Z histórie máme skúsenosť, že väčšina môže byť zmanipulovaná a demokraticky zvolenou autoritou môžu byť prijaté protiľudské zákony. Avšak dnes už sme ohľadom historických skúseností ešte ďalej. Vieme, že aj súdy, ktoré nebývajú obsadzované všeľudovým hlasovaním, sú tými nástrojmi, ktoré dokážu zmeniť základné rámce bez ohľadu na názor občanov. Aktivistické rozhodnutia súdov v parlamentných demokraciách meniace základné hodnotové nastavenia spoločnosti poznáme už z krajín všetkých kontinentov.

Riešením, ako zabrániť veľkým nespravodlivostiam na veľkom počte obyvateľov, by bolo v konsenze dosiahnutom pridŕžaní sa overených etických noriem, ktoré sú vyjadrené napríklad v desatore. To je dnes ale už nereálne, pretože mnohé z prirodzených etických noriem sú na spoločenskej úrovni už tak silne narušené, že niektoré ich deformácie prenikli do všeobecného povedomia ako akceptovateľný étos a nič na tom nezmení ani fakt, že sú nerozumné. Zostáva nám teda iba barlička v podobe vyvažovania viacerých spôsobov tvorby a výkonu moci.

Na Slovensku je moc rozdelená medzi parlament, vládu, prezidenta a súdnu moc, ktorú na špici reprezentujú ústavný súd a najvyšší súd. Existuje tu aj prvok priamej demokracie, ktorým je predovšetkým referendum. Ten je ale veľmi marginalizovaný, keďže za éry jeho existencie bol reálne využitý iba raz. Považujem to za anomáliu, ktorá sa ale po poslednom rozhodnutí prezidenta ukazuje byť ako veľmi vážnym nedostatkom pri snahe o spravodlivosť. Na aute nám síce môžu fungovať nožné brzdy, ale ak nefunguje ručná brzda, v niektorých situáciách sa to môže ukázať ako nebezpečná porucha, ktorá môže spôsobiť tragédiu.

Z doterajšej histórie zatiaľ nepoznám príklady obmedzovania práv zavedené cez referendum, napríklad rasove zákony prijali buď parlamenty alebo vodcovia. Ak by sa to napríklad na Slovensku aj stalo, žeby sa zaviedli šialené zákony odtrhnuté od ľudskej prirodzenosti na základe vôle ľudu v referende, bol by som síce veľmi smutný, ale dokázal by som to vnímať ako objektívnu situáciu v spoločnosti. Ak by sa ale zaviedli takéto šialené zákony z vôle deväťdesiatich, čo je počet poslancov potrebný na zmenu ústavy, alebo dokonca jedenástich osôb, čo je aktuálny počet ústavných sudcov, bola by to revolúcia bez účasti ľudu. Z takéhoto priebehu by zákonite zostal iba pocit frustrácie a ovládania úzkou skupinou ľudí, aký sme zažívali len niekoľko desaťročí dozadu. Toto by sa na demokraciu už moc nepodobalo.

Aj keď nás prezident Kiska obral o možnosť spojiť referendum s voľbami a do veľkej miery tiež o ilúzie o občianskom prezidentovi, stále je tu ešte nádej, že ústavný súd potvrdí možnosť hlasovať o nastolených otázkach. Ak súd referendum nepripustí, občania budú ešte viac závislí na tom, ako o nich bude rozhodovať hŕstka tých pri kormidle.

Nech už ale rozhodnutie ústavného súdu dopadne akokoľvek, pripájam sa k tým, ktorí volajú po zmene pravidiel pre referendum tak, aby bolo zmysluplné a plnilo funkciu ručnej brzdy. Politikom, ktorí s tým začali, držím palce, nebudú to mať jednoduché presadiť.

Autor: Marek Michalčík

Zdroj: www.postoy.sk