Čo napísal život

 
 


Keď som mala 13 rokov, môjmu dedkovi sa po smrti starej mamy zdravotne veľmi priťažilo. Náhle potreboval pomoc, teda niekoho, kto by si ho vzal k sebe a staral sa oň. Žiaľ, v tom čase nastali v rodine medzi otcovými súrodencami nezhody. Okrem iného aj kvôli dedičstvu. Preto o starostlivosť nikto nemal záujem a ani nikto necítil zľutovanie nad ním. Vtedy sa rozhodla moja mama, že dedka vezmeme k nám. Ako tínedžerka som, samozrejme, nebola nadšená tým rozhodnutím. Odrazu nás bolo v dome ešte o jedného viac. Napokon dedko s nami žil až 15 rokov. To všetko stálo mojich rodičov veľa energie, námahy, obety, chvíľami vznikali aj „ponorkové“ stavy, no nakoniec dedo zomrel v kruhu starajúcej sa rodiny.

 
Tesne pred smrťou sa mi dedo stihol zdôveriť s rodinným tajomstvom. Môj otec sa vraj v podstate ani nemal narodiť. Narodil sa tesne po vojne v roku 1945 ako tretie dieťa v poradí. Už vtedy starí rodičia žili vo veľmi chudobných podmienkach a doslova hladovali. Preto, keď stará mama zistila, že je tehotná, sadla si do horúcej vody a chcela si sama vyvolať potrat. V ten deň však dedko prišiel z práce skôr a zastavil ju. Sľuboval, že to zvládnu aj s ďalším dieťaťom. Podmienky v tom období museli byť pre nás dnes nepredstaviteľné. Párkrát mi otec spomenul, ako chodili so súrodencami po poli hladní a jedli klásky obilia.

Čo je na tomto celom príbehu zvláštne? Ak by sa totiž rozhodovala v tehotenstve iba matka dieťaťa ˗ moja stará mama ˗ tak by som dnes nežila, a nežil by ani môj otec. Ten otec, ktorý sa vo chvíli,  keď došlo k rodinným hádkam, ujal dedka a spolu s mamou boli ochotní postarať sa o neho. Inak by dedko skončil sám v špinavom byte, upitý na smrť. On však žil naďalej s nami a dostal tú najlepšiu starostlivosť v dome svojho syna. Toho syna, ktorému pred rokmi sám zachránil život… Aká prozreteľná náhoda!

Zuzana