Homília Mons. Bernarda Bobera „za život“

Prinášame vám kompletný text homílie Mons. Bernarda Bobera, košického arcibiskupa metropolitu, ktorá odznela na svätej omši po verejnom zhromaždení za život v prešovskej Konkatedrále sv. Mikuláša v sobotu 29. marca 2014:   

Bratia kňazi, diakoni, rehoľné sestry, milí priatelia Fóra života, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Predstavte si, že ráno vstanete a v novinách, alebo v správach na internete si prečítate obrovskými titulkami napísanú výzvu: Príďte dnes do centra Prešova, medzi 17. a 20. hodinou. Jeden z dobročinných milionárov tam bude rozdávať zlaté tehličky v hodnote 100,- Eur!

            Zrejme by ste sa najprv pozreli na dátum v kalendári a povedali by ste si, že sa blíži prvý apríl, alebo by ste sa začali smiať a začali by ste pochybovať a uisťovať sa, že to bude nejaká pasca. Povedali by ste si: Mne ešte nikdy nikto nič v živote nedaroval! Určite je to trik nejakých kšeftárov! Iste tam niečo podpíšem a potom sa do konca života nedoplatím!

            Hľadali by sme jeden argument za druhým, len aby sme sa uistili v tom, že tam nemáme ísť, a že tomu nemôžeme uveriť. Niečo podobné sa odohralo i v evanjeliu dnešnej nedele. Ibaže tu nejde o zlaté tehličky, ale o čosi viac. Ježiš uzdravil slepého od narodenia (Jn 9, 1-41). A namiesto toho, aby sa ľudia radovali a oslavovali Boha, začínajú pochybovať a hľadať jeden dôvod za druhým, len aby nemuseli uznať, že slepý bol zázračne uzdravený.

Ako prví prichádzajú jeho susedia a hovoria: To nie je on, iba sa mu podobá. Farizeji dokonca urobia svoj trik a hovoria: Moment, ľudia, dnes je predsa sobota. Ježiš porušil zákon o sobote! Toto uzdravenie nemôže pochádzať od Boha. Hneď na to zavolali toho, čo mal byť uzdravený a vypytovali sa ho na podrobnosti, jednoducho preto, že nechceli uveriť v Boží zásah. Nakoniec zavolali i rodičov chlapca a chceli spochybniť zázrak uzdravenia. Hľadali spôsob, ako neuveriť! Nikto z nich však neprišiel na myšlienku, aby za nadprirodzený zásah a za uzdravenie poďakoval Bohu.

Možno i my sami žijeme v takomto postoji voči životu a voči všetkému, čo nám pripadá ako ťažko uveriteľné. Označujeme veci za náhodu, namiesto toho, aby sme chválili Boha za dobrodenie a požehnanie, za jeho veľkosť a lásku. Boh síce bude veľký i bez našej oslavy a ďakovania, ale ak prestaneme veriť v jeho silu a prestaneme ho vnímať ako príčinu a cieľ všetkého bytia a celého ľudského života, my sami sa zničíme – lebo bez Boha pokoj a šťastie v živote nenájdeme.

Boh človeku daruje zo svojho života a poveruje ho, aby ho zveľaďoval a vážil si ho. Boh nám zveril najvyššiu misiu – chrániť život (GS 51). Kto teda chráni život, chráni svetlo pre ľudstvo, ochraňuje nádej ľudí v dobrú budúcnosť.

Život s Ježišom sa stáva svetlom v tmách dnešných dní. Dať sa do služby, nechať sa osloviť, byť dobrovoľníkom v rôznych organizáciách a spoločenstvách, ktoré robia konkrétne kroky na záchranu života a rodiny – to je pozvánka pre vás všetkých, čo ste v ostatnom čase prejavili záujem a vôľu dať sa do služby Evanjelia. Vaša angažovanosť sa dala jasne vidieť počas Národného pochodu za život v septembri minulého roka. Týmto veľkým gestom v prospech života a rodiny sa však vaše úsilie nesmie zastaviť. Oheň, ktorý ste zapálili potrebuje palivo a vždy nové sily. Misia pro-life organizácií a misia všetkých veriacich ľudí, potrebuje povzbudenie a podporu.

Bude si to vyžadovať odvahu, a to odvahu vyjadriť svoje postoje za život a podpísať sa pod to vlastným menom. Nesie to so sebou riziko výsmechu a pohŕdania. Nebojte sa tak urobiť z lásky k Ježišovi, nebojte sa slúžiť životu podľa Evanjelia. Tak o tom svedčia pápeži a biskupi s nimi zjednotení: Kultúra národa sa meria podľa kapacity a schopnosti slúžiť životu (30. Deň za život, Miláno 3.2.2008)

Áno, ľudský život je najvyššou hodnotou a požehnaním. Je veľkým požehnaním, lebo je nesmiernym dobrom, aj vo veľmi zlých podmienkach – náročných i tragických. Je dobrom, po ktorom je treba túžiť, vždy so zodpovednosťou, vždy s nasadením seba samého, v láske a službe.

Povzbudzuje nás i prosí, aby sme umožnili počatým narodiť sa, a potom sa postarali o všestranný rozvoj ich osobnosti, aby sme dali všetko a nezabudli pritom odovzdať vieru v Boha, priblížiť ich k Ježišovi, ktorý je prameňom všetkého života a svetla. Uverme mu a staňme sa jeho učeníkmi!

Chcem sa vrátiť k výzve zo začiatku príhovoru. Čo si myslíte, kto by prišiel na námestie vyzdvihnúť si zlatú tehličku? Viete kto!? – zrejme deti! Malé deti by tam prišli, keby im to nebolo ďaleko. Všetci by krútili hlavami a tvrdili by, že je to hlúposť. Ale nakoniec všetci, čo by tam prišli, boli by štedro obdarovaní. I ja sám by som zrejme zapochyboval, pretože skúsenosti života hovoria čosi iné. A toto je mnohokrát na škodu, pretože podobne sa staviame i k Ježišovým výzvam. Pokiaľ si voči Bohu nezachováme detinský postoj dôvery, neuveríme a budeme vždy hľadať argumenty proti viere.

Ježiš preto cez zázraky zjavuje svoju Božskú moc a ukazuje na nadprirodzenú skutočnosť života. On nám otvára oči pre nekonečné možnosti Boha a lásku, ktorou nás on chce obdariť. On je svetlo pre tento svet – svetlo viery a nádeje – svetlo pravej lásky. Po uzdravení sa Ježiš prihovoril uzdravenému a povedal mu pravdu o sebe, že je Mesiáš – mladík odpovedal: Áno, verím! Ježiš mu v tej chvíli daroval to najdrahšie pre život – dal mu svetlo viery!

Ježiš je teda svetlom, ktoré osvecuje každého človeka. Nechajme sa i my ožiariť jeho svetom. Ak sme boli doteraz slepí, otvorme si oči pred pravdou o našom živote – vnímajme to, ako si Ježiš váži ľudský život – už od chvíle počatia, keď sa stal človekom – potom pri uzdravovaní chorých, keď sa chvel súcitom – a tiež vo chvíli vlastnej smrti, keď prijal kríž a všetky bolesti až do posledného výdychu. Nezutekal pre utrpením.

Drahí bratia a sestry! Vo viere v Krista sme sa stali svetlom pre tento svet. Otvárajme ľuďom oči pre vieru v neho, aby sa tak svet otvoril pre pravdu o ľudskom živote. Všade hovorme, že Boh je darcom ľudského života – on ho stvoril – on nám ho daroval od chvíle počatia a my ho máme chrániť a opatrovať až do chvíle prirodzenej smrti. Kiežby nadišiel deň, kedy ľudia už nebudú spochybňovať túto pravdu, kedy uznajú túto skutočnosť a prestanú označovať človeka za náhodu, alebo za výsledok neosobnej evolúcie. Prosme Pána i pri tejto Eucharistii, aby ľudia už konečne prestali hľadať dôvody na to, aby nemuseli veriť v Boha, ale aby mu za dar života začali ďakovať a aby spoznali, že jedine s ním má náš život zmysel i svetlo, ktoré nás privedie k nemu. Nech nám v tom pomáha naša Nebeská Matka – Sedembolestná Panna Mária! AMEN