Ľudská dôstojnosť

Európske myslenie, a teda aj názor na človeka, utvárali dva základné vplyvy: grécko – rímska filozofia a hebrejská tradícia. Podľa gréckej múdrosti je človek zoon logon echón: živá bytosť, ktorá „má slovo“. To je dôvod jedinečnosti človeka, ktorou prevyšuje všetko, čo vo vesmíre je a žije. Znamená to aspoň dvoje: schopnosť pochopiť veci, súvislosti aj procesy a schopnosť komunikovať.

Hebrejská tradícia namiesto definícií predkladá dva obrazy: v prvom človek – Adam pomenúva zvieratá, teda základnou charakteristikou človeka aj v tomto prípade je „slovo“. Poznať a pochopiť ale znamená možnosť ovplyvniť, preto je logické, že bytostné poslanie človeka – Adama je zodpovedne a múdro spravovať svet. Druhý obraz alebo séria obrazov (Eva!) ho predstavuje ako bytosť svojou podstatou zameranú na druhého.

Moderné myslenie v podstate prehlbuje tieto antické intuície. Pritom dochádza k ich pozoruhodným reinterpretáciám: napr. V. E. Frankl chápe logos ako zmysel a človeka ako bytosť hľadajúcu zmysel. Na tejto koncepcii vybudoval mimoriadne účinný terapeutický systém (logoterapia). Nebývalý dôraz dostáva vzťah ako niečo, čo človeka tvorí: slovami R. Garaudyho človek „môže sám seba realizovať len prostredníctvom druhého a v ňom“; to je „najvyšší obraz, ktorý človek môže načrtnúť o sebe samom a o zmysle svojho života“. Vďaka možnosti autotranscendencie (sebapresahovania) v láske, poznaní a empatického stotožnenia s druhými platí výrok stredovekého filozofa: ľudská duša, človek, je v istom zmysle všetkým.

Súvisiace články

tag: život, dôstojnosť