Násilím na ženách je aj šírenie rodového mainstreamingu

Okolo násilia na ženách sa v poslednom čase roztočila pozoruhodná aktivita. Zapojili sa do nej vedome (a možno aj nie celkom informovane) niektoré populárne osobnosti a ďalší jednotlivci, a najmä ľudskoprávni aktivisti.  Adresujú list prezidentovi, predsedovi parlamentu a premiérovi, v ktorom ich „znepokojuje, že na Slovensku sú státisíce žien vystavené rôznym formám násilia, ktoré každý deň prežívajú strach o zdravie, život a bezpečnosť.“ Za relevantné riešenie považujú presadiť čo najskôr ratifikáciu Dohovoru o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu – tzv. Istanbulského dohovoru.

Starosť o dobro žien a ich bezpečnosť je pochopiteľná a dojemná, veď tvoria polovicu našej populácie a ak nebudeme chrániť hodnoty žien, rozkýva sa súdržnosť celej spoločnosti. Každé opravdivé násilie je odsúdeniahodné, a to nielen fyzické, ale aj psychické. Ubližovanie a týranie môže prebiehať aj veľmi skrytými a sofistikovanými formami a môže spôsobiť v človeku také rany, ktoré sa nezahoja do konca života, ba prenášajú sa aj do ďalšej generácie. Zlo násilia sa tak šíri v dejinách už celé stáročia a my sa čudujeme, prečo stúpa napätie a agresivita medzi ľuďmi. V tejto otázke sa dá medzi zástankyňami ženskej otázky (a určite aj medzi mužmi) zhodnúť. To, čo je však na celej kampani zarážajúce, je, že ľuďom je zamlčané, že Istanbulský dohovor, o ktorý sa tak opierajú, sa síce zaoberá násilím na ženách, ale všíma si ho prednostne na základe feministického rodového prístupu. A to je iba jeden z pohľadov na taký komplexný fenomén, akým je násilie. Nezaoberá sa vôbec násilím páchaným na mužoch, nezaoberá sa ani násilím, ktoré páchajú ženy na ženách. Zaoberá sa iba násilím z dôvodu, že niekto je ženou. Ale pozrime sa na to bližšie. Koľko je násilia zo strany mužov iba preto, že určitá osoba je žena? Ak muž použije voči žene násilie, väčšinou to nie je preto, že je ženského rodu, ale preto, že je to osoba s takými a takými názormi a správaním, že je to jeho manželka, priateľka, bývalá partnerka, teda konkrétna osoba, ktorá ho rozhorčuje. Na vine nie je jej ženskosť, ale jej osobné vlastnosti a správanie, ktoré mu prekážajú, rozčuľujú a dovádzajú ho do nepríčetnosti.  Aby bolo jasné, tým sa nedá ospravedlniť správanie mužov násilníkov a vždy bude potrebné bojovať proti násiliu. Len chcem poukázať na to, že násilie nie je vždy motivované pohlavím, ale konkrétnou osobou.Treba riešiť konkrétne typy násilia a doviesť prípady dôsledne a spravodlivo do konca. Akékoľvek generalizovanie na jedno pohlavie veci nepomôže. Ba naopak, vytvára priepasť, stupňuje konflikty v spoločnosti a medzi pohlaviami.

Istanbulský dohovor možno má zmysel pre krajiny tretieho sveta, v ktorých je hlboko zakorenená podriadenosť žien. Kde ženy nemajú základné práva a vzdelanie.  Kde nepretrvávajú predsudky typu „dievča sa hrá s bábikami a chlapec s autíčkami“ alebo „žena nevie parkovať“,  ale kde ženu zabíjajú pre jej vierovyznanie alebo túžbu angažovať sa za spravodlivosť. Istanbulský dohovor ako medzinárodný dohovor má prednosť pred našimi zákonmi. Ak ho prijmeme, budeme musieť upraviť všetky zákony podľa neho. Istanbulský dohovor sa zakladá na definícii rodu, ktorá sa definitívne dostane do slovenskej právnej agendy. Pojmom  „rod“ sa v dohovore rozumie „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“.  Z toho by vyplývalo, že rodovo podmienené násilie je, ak niekto trvá na tom, aby žena žila podľa svojej spoločenskej roly?  Vzápätí je však v dokumente definícia rodovo podmieneného násilia, ktorá hovorí niečo celkom iné: „Ide o násilie, ktoré je nasmerované proti žene, preto, že je žena“. Načo je teda potrebná definícia rodu, ak jednoducho ide o násilie proti žene? Vysvetlenie sa ponúka dvojaké. Celá téma sa má dostať do rúk feministického prúdu, ktorý vyznáva teóriu rodu, preceňuje vplyv spoločenského prostredia a banalizuje vplyv biológie na muža a ženu. Toto je dnes vedecky vyvrátená téza. Biológia totiž nielenže maximálne poznačuje psychiku ženy, ale moduluje aj jej správanie a voľbu, a teda aj úlohu v živote. Neurobiológia nám to jasne dokazuje. Napriek tomu sa má celá politika uberať smerom rodového pohľadu na muža a ženu. No nielen to. Pod hlavičkou boja proti násiliu na ženách budú kruhy, ktoré dnes tak vehementne presadzujú Istanbulský dohovor, čerpať bohaté finančné prostriedky (z Nórskeho finančného mechanizmu,  ako aj časti našich štátnych fondov) na vzdelávanie v oblasti rodovej problematiky.

Paradoxne, násilím na ženách sa už roky zaoberajú aj iné organizácie bez toho, aby natláčali do hlavy rodový pohľad na násilie. Pomáhajú konkrétnym obetiam, riešia násilie v domácnostiach, usilujú sa pomôcť rodinným vzťahom, deťom i ženám. Už roky prevádzkujú linku pomoci a doteraz nedostali nijakú finančnú podporu. Ledva prežívajú. Zdá sa, že budú donútené uznať rodovo podmienené násilie, aby mohli ďalej existovať. Nie je toto v skutočnosti násilie na prevádzkovateľkách týchto bezpečných domoch a linkách pomoci? Rodové feministky založili konečne po mnohých rokoch konečne prvú linku pomoci (za ťažké peniaze) a linky, ktoré sú funkčné, organizácie skúsené v oblasti obetí násilia, necháme finančne „zomrieť“. Veľká časť žien našej spoločnosti sa nestotožňuje s rodovou agendou, chce pomáhať ženám, ale nedôveruje implementácii Istanbulského dohovoru pod zástavou rodových feministiek. Nie preto, že by tejto časti žien nezáležalo na ženách, ale práve preto, že im záleží. Práve preto, že vidí aj mnohé iné podoby násilia. Jednou z nich je totalitná snaha vnútiť rodové videnie človeka. Inou je vnútiť ženám  pocit slobody a pod hlavičkou „možnosti voľby“ ich vmanipulovať do rozhodnutí za potrat. A potratom sa začína ďalšia tortúra smerujúca do psychického úpadku ženy.  Ak boj proti násiliu, tak dôsledný. Nemožno na jednej strane dojemne brániť ženy a na druhej strane presadzovať potraty a núdzovú antikoncepciu,  vychovávať k sexuálnej neviazanosti a podporovať rozvodovú mentalitu .

Povedzme si najprv pravdu o tom, čo všetko ničí dôstojnosť ženy a čoho všetkého sú ženy obeťami. Potom môžeme ísť proti násiliu komplexne a spoločne. Nech sa Istanbulský dohovor nestane trójskym koňom prinášajúcim namiesto ochrany ženy ďalšie násilie.

Autor: Mária Raučinová