Skupina právnikov zaslala ÚS stanovisko k podaniu prezidenta

Skupina právnikov zaslala Ústavnému súdu SR právne stanovisko k podaniu prezidenta SR Andreja Kisku vo veči návrhu na začatie konania referenda. Právnici toto stanovisko poslalo petičnému výboru, ktorý inicioval podpisovú akciu za vyhlásenie referenda o rodine i médiám. Prinášame ho v plnom znení:

Právne stanovisko k podaniu prezidenta Slovenskej republiky vo veci návrhu na začatie konania referenda

Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska doručil dňa 4. 9. 2014 na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o predmete referenda vo veci referendovej petície občanov Slovenska, ktorí požadujú vyhlásenie referenda o týchto štyroch otázkach:

1. Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
2. Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?
3. Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1.3.2014 priznané iba manželstvu a manželom (najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča)?
4. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania? Prezident vo svojom návrhu vyjadril pochybnosti, či je predmet referenda v súlade so základnými právami a slobodami.

Dovoľte nám uviesť niekoľko poznámok k podaniu prezidenta SR.

I. Návrh podania ide nad rámec ústavných kompetencií prezidenta Prezident na str. č.4 podania podrobnejšie rozvádza argumentáciu, ktorá sa týka jeho práva obrátiť sa na ústavný súd vo veci predmetu referenda. Argumentuje pojmom „základné práva a slobody“, pričom prichádza k záveru, že tento pojem nie je možné stotožniť so základnými právami a slobodami garantovanými Ústavou SR. Uvedené považujeme za základný právny omyl podania. Ústava SR, konkrétne článok 95 ods. 2 a článok 125b jednoznačne vymedzujú kompetenciu prezidenta SR. Prezident SR pri podaní návrhu na ústavný súd vo veci konania predmetu referenda môže požiadať ústavný súd o rozhodnutie či je predmet referenda v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Je teda ústavnou podmienkou, aby prezident uviedol dôvody, že predmet referenda je v rozpore s konkrétnymi ľudskými právami, ktoré sú chránené ústavou alebo ústavným zákonom.

Sme presvedčení, že ak by ústavný súd akceptoval názor prezidenta, že v zmysle čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy SR, môže žiadať preskúmanie predmetu referenda aj s ďalšími medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, došlo by tak k priznaniu širšej právnej kompetencie pre prezidenta, než akú mu priznáva Ústava SR. V právnom štáte je jedným zo základných princípov rešpektovanie deľby moci medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Konkrétna podoba deľby moci, je v podmienkach Slovenskej republiky vyjadrená v základnom zákone štátu, ktorým je Ústava SR.

V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať aj na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého, štátne orgány, vrátane prezidenta: “ …môžu konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorí ustanoví zákon.“

II. Vymedzenie pojmu základné práva a slobody

Domnievame sa, že čl. 93 ods. 3 pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „základné práva a slobody“ treba vykladať v kontexte jednotlivých článkov Ústavy SR. V tejto súvislosti si dovoľujeme zdôrazniť, že aj Druhá hlava ústavy SR má názov: “Základné práva a slobody“.

Základné práva a slobody sú v Ústave SR definované v článkoch 12 a nasl. V zmysle rozhodnutia ÚS 58/97, nález z 18. februára 1998: Kde je právo, tam je aj právna ochrana. Túto klasickú zásadu napĺňa druhá hlava Ústavy SR, ktorej ustanovenia prvého a siedmeho oddielu majú akcesorickú povahu k právam a slobodám garantovaným v oddiele druhom až šiestom a spolu so základnými princípmi právneho štátu vyjadrenými v čl. 1 a čl. 2 Ústavy SR tvoria rámec ústavnoprávnej ochrany práv a slobôd.

Platí, že prameňmi práva stanovujúcimi ľudské práva sú okrem Ústavy SR aj ľudské práva definované v medzinárodných zmluvách, avšak tieto nesmú byť v rozpore s Ústavou SR (čl. 152 ods. 1 Ústavy SR).V tomto kontexte je nutné zohľadniť aj ústavný imperatív, ktorý je obsiahnutý v čl. 152 ods. 4: „ Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“

III. Manželstvo je otázkou dôležitého verejného záujmu

Dovoľujeme si vysloviť nesúhlas s argumentáciou prezidenta obsiahnutou v návrhu na str. 5-6, že po prijatí novely ústavy, manželstvo nie je dôležitou otázkou verejného záujmu. Prijatie novely ústavy, ktorá obsahuje pozitívnu definíciu manželstva a taktiež viac ako 390.000 platných podpisov pod referendové otázky jednoznačne vyjadruje, že pre mnohých občanov, ako aj ich zástupcov – poslancov NR SR manželstvo predstavuje dôležitú otázku verejného záujmu.

Prezident ďalej na strane 5 svojho podania uvádza, že niet rozumného dôvodu podania na prvú otázku v referende. V tejto súvislosti si dovoľujeme zdôrazniť zákonodarnú iniciatívu referenda. Manželstvo je pozitívne vyjadrené v článku 41 Ústavy SR, touto otázkou sa vyžaduje jej negatívne vymedzenie a tým aj bližšia špecifikácia a spresnenie pojmu manželstva v zákonnej úprave.

IV. Argumentácia judikátmi Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho dvora je nedostatočná

Dovoľujeme si upozorniť, že judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva (ESDĽP) ako aj Európskeho súdneho dvora (ESD) môžu slúžiť ako jeden z vedľajších podporných argumentov. Judikáty ESDĽP: X a ďalší proti Rakúskej republiky a Kozak proti Poľsku, ako aj ESD prípad Maruko boli rozhodnuté ako konkrétne prípady v úplne inom právnom kontexte. Nemožno ich používať ako nástroj či argumentáciu v neprospech konkrétnych otázok, ktoré sú predmetom referenda. Pri svojej argumentácii, či vyjadrení dôvodov by mal prezident argumentovať viac judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá je pomerne bohatá, pokiaľ ide celkovo o problematiku základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide napr. o právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, toto právo má iný ústavný výklad, než sa uvádza v podaní prezidenta SR.
Príkladmo si dovolíme uviesť niektoré nálezy ÚS SR, ktoré toto potvrdzujú.

I.ÚS 22/01 (právo rodičov na informácie o deťoch; nezabezpečenie účasti rodičov v konaní týkajúcom sa detí je porušením práva rodičov): „Účasť rodičov v rozhodovacom procese, v ktorom sa prijímajú opatrenia týkajúce sa ich detí, má základný význam pre výkon práv, ktoré im a ich deťom Ústava Slovenskej republiky zaručuje v čl. 41 ods. 4 (starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť). Rodičia, ktorí sa starajú o deti, musia preto v rozhodovacom procese, v ktorom orgán štátu prijíma opatrenia týkajúce sa ich detí, zohrávať dostatočne významnú úlohu. Neinformovanie rodičov orgánom štátu o prijímaných opatreniach týkajúcich sa maloletých detí, ktoré sú v ich starostlivosti a výchove, alebo vedenie maloletých detí orgánom štátu v evidencii ťažkovychovávateľnej mládeže sú zásahom do práva rodičov a detí na ochranu súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

III.ÚS 264/08 (monitorovanie počas účasti v cestnej premávke): „Účasť fyzickej osoby v pozícii vodiča motorového vozidla ako účastníka cestnej premávky netvorí podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasť tej jeho súkromnej sféry, ktorá by mohla byť, hoci aj použitím informačno-technických prostriedkov spĺňajúcich pojmové znaky zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, dotknutá, a preto vodič motorového vozidla vzhľadom na verejný charakter cestnej premávky musí strpieť zúženie „nedotknuteľnej“ individuálnej sféry fyzickej osoby, pričom nedochádza k porušeniu princípu proporcionality (primeranosti), ktorý vo svojich rozhodnutiach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva aj Ústavný súd Slovenskej republiky.“

Za ľudské práva a slobody sa v zmysle ústavy SR nedajú považovať sporné práva – napr. možnosť homosexuálov uzavrieť manželstvo, či adopcia detí pármi rovnakého pohlavia, ktoré sú umožnené v niektorých iných štátoch.

V. Problematika diskriminácie

Právo nebyť diskriminovaný nie je samostatným ľudským právom, ale len právom akcesorickým. To znamená, že najskôr musí existovať určite konkrétne pravo, ktoré právny poriadok priznáva. Iba výlučne v súvislosti s takýmto konkrétnym právom potom možno hovoriť o diskriminácii. Uvedené podporuje aj judikatúra ESĽP v prípadoch, ktoré sa týkajú porušenia článku 14 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (zákaz diskriminácie).

Vždy je potrebné namietať porušenie samostatných základných ľudských práv, ktoré sú chránené týmto Dohovorom.

V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť aj nasledovné nálezy ústavného súdu, ktoré potvrdzujú, že judikatúra ÚS SR, pokiaľ ide o interpretáciu čl. 12 ods. 2 Ústavy SR – všeobecná ochrana pred diskrimináciou, je odlišná, ako sa uvádza v podaní prezidenta SR.

IV. ÚS 241/04 (k nutnosti rozlišovať medzi subjektívnym pocitom diskriminácie a jej objektívnym posúdením): „Keďže ústava v článku 12 ods. 2 upravuje zákaz diskriminácie pri používaní základných práv a slobôd, ktoré sú obsiahnuté v jej druhej hlave, možno konštatovať, že zákaz diskriminácie sa vzťahuje aj na využívanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Za diskriminačnú úpravu prístupu k súdnej ochrane možno považovať takú, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno rozumne odôvodniť. Za diskrimináciu však nemožno považovať iné rozhodnutie vo veci, ako očakával sťažovateľ, či nevykonanie všetkých sťažovateľom navrhovaných dôkazov.“ K tomu obdobne tiež: IV. ÚS 16/09: „Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu.“

PL. ÚS 16/08 (čl. 12 ods. 2 Ústavy ako generálna ochrana pred diskrimináciou): „Všetky ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe, čo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú formulované vo všeobecnej podobe (čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. v konkrétnej situácii. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy predstavuje vyjadrenie ústavného princípu rovnosti v najvšeobecnejšej podobe, ktoré garantuje rovnosť v jej prirodzeno-právnom poňatí, t.j. ľudia sa rodia rovní a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie. Takto všeobecne ponímaná rovnosť si ale vyžaduje konkretizáciu pre jednotlivé skupiny subjektov práva, konkrétne právne prípady a právne situácie. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je všeobecným pravidlom o rovnosti, ktoré predstavuje všeobecnú konkretizáciu prvej vety čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože prostredníctvom neho sa prirodzeno-právne poňatie rovnosti posúva do roviny právnej. Toto ustanovenie ústavy zabezpečuje generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých ľudí pred zákonom. Článok 12 ods. 1 prvú vetu ústavy nemožno interpretovať a uplatniť izolovane, t.j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré je jeho všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie – čl. 12 ods. 2 druhá veta ústavy).“

Prezident vo svojom podaní nepreukázal, ako môžu konkrétne referendové otázky pôsobiť diskriminačne voči základným právam a slobodám, ktoré sú chránené ústavou alebo ústavným zákonom.
Druhou a treťou otázkou uvedenou v referende nemôže dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd párov alebo skupín rovnakého pohlavia a to z toho dôvodu, že základné práva a slobody pre páry a skupiny rovnakého pohlavia nie sú v Ústave SR definované.

VI. Argumentácia k štvrtej referendovej otázke

Domnievame sa, že nález Ústavného súdu sp. Zn. PL. ÚS 3/08 nemožno vykladať veľmi subjektívnym spôsobom, ako to uvádza podanie prezidenta. Veľmi nás prekvapila pochybnosť prezidenta, že nesúhlas rodičov alebo detí s vyučovaním v oblasti sexuálneho správania a či eutanázie by mohol zasahovať do podstaty a zmyslu základného práva na vzdelanie.

PL. ÚS 3/08 (limitácia a druhová diferenciácia externých študentov VŠ): „Limitácia počtu študentov v externej forme štúdia súkromnej vysokej školy zasahuje nad ústavne akceptovateľný rámec do jej základného práva na slobodu podnikania, čo je v nesúlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. … Vnútorná diferenciácia druhovo určenej skupiny študentov externého štúdia verejnej vysokej školy má za následok neodôvodnené zvýhodnenie, resp. znevýhodnenie jednej z takto vytvorenej skupiny študentov, ktoré má za následok porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 42 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Uvedený nález treba chápať v celkovom jeho kontexte. Predmetný nález ústavného súdu sa týkal ochrany slobodnej voľby povolania a ochrany práva na vzdelanie, ktoré sú chránené Ústavou SR.V žiadnom prípade ho nemožno vykladať tak, aby bol v rozpore s právom rodičov, ktoré je garantované čl. 41 ods. 4 „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov……“, taktiež v kontexte článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, ktorý sa o.i. týka aj práva na vzdelanie:

„ Nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.“

Záver:

1. Podanie prezidenta SR vo veci referenda nespĺňa základnú požiadavku – prezident môže žiadať ústavný súd o vydanie rozhodnutia, či predmet referenda je v súlade s Ústavou SR alebo ústavným zákonom. Prezident vo svojom podaní žiada ústavný súd, aby sa zaoberal jeho návrhom v širšom rozsahu, ako je jeho ústavná právomoc.

2. Nesúhlasíme s vyjadrením, že prijatím novely ústavy, ktorá presne definuje manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy, prestala byť uvedená problematika otázkou dôležitého verejného záujmu. Naopak, to že NR SR prijala novelu ústavy – pozitívne vymedzenie inštitútu manželstva a občania v referende žiadajú, že žiaden iný zväzok okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou sa nemôže nazývať manželstvom (negatívne vymedzenie, ktoré je obsahovo podobné, ale nie je totožne s ústavnou definíciou) potvrdzuje, že uvedené predstavuje dôležitú otázku pre mnohých občanov Slovenska.

3. Na vyslovenie súladu alebo nesúladu predmetu referenda s ústavou nemôžu byť použité judikáty ESĽP a ESD ako hlavné, ale iba ako podporné argumenty. Je potrebné jednoznačne uviesť dôvody, ktoré poukazujú na rozpor referendových otázok s konkrétnymi základnými právami a slobodami, ktoré sú chránené ústavou alebo ústavným zákonom. Máme zato, že podanie prezidenta, takéto dôvody neuviedlo.

S uvedeným stanoviskom sa stotožňujú:

JUDr. Martin Dilong, M.I.L, právnik, Chorvátsky Grob v.r.
JUDr. Pavol Malich, advokát, Bratislava v.r.
Mgr. Panni Hudáková, právnička, Košice v.r.
Mgr. Stanislav Takáč, právnik, Košice v.r.
Mgr. Miroslava Makovniková Mosná, právnička, Bratislava v.r.

V Bratislave 6. 10. 2014