Snemovňa proti svedomiu

Aké je najväčšie tabu slovenskej politiky? Ktorá téma sa systematicky obchádza a ignoruje? Ťažko nájsť lepší príklad ako je kauza výhrady svedomia.

Je to skoro zakázaná téma. Mlčí o nej Fico, mlčí Dzurinda. Správajú sa, ako keby išlo o nepodstatnú, nehodnú tému. Akoby sa jej nemala venovať pozornosť. A predsa sa z času na čas vždy znovu a znovu prekvapivo objaví a vždy znovu sa musí slovami uhýbať premiér súčasný, aj ten bývalý. Je to do veľkej miery ignorovaná téma, najmä politikom sa o nej hovoriť nechce. A predsa o nej postupne hovoria veľvyslanci a po úspešnej petícii je donútená hovoriť aj parlamentná snemovňa.

Už táto skutočnosť, že výhrada svedomia sa opakovane objavuje stojí za pozornosť. Keď odporcovia vstupu do NATO zberali podpisy na referendum o členstve Slovenska v NATO, napriek tomu, že táto téma krajinu polarizovala, počet podpisov nevyzberali. Rovnako neúspešne dopadne pravdepodobne aj snaha o referendum o zrušení poplatkov za televíziu a rozhlas, organizované skupinou mladých slovenských liberálov. Uspieť s petíciou nie je jednoduchá vec. Nemusí stačiť ani polarizujúca téma, ani to, že ide o peniaze ušetrené na poplatkoch.

Organizátori petície o výhrade vo svedomí zvolili racionálnejšiu cestu a dosiahli rokovanie parlamentu. Dosiahnuť niečo podobné nie je maličkosť. Ako však ukázali sto tisícom podpísaných slovenskí poslanci, ani to nemusí stačiť. Parlament môže totiž tému ignorovať. A presne to sa stalo. Spor o výhradu svedomia je tak de facto dlhodobým sporom s ignoranciou a aroganciou mocných.

Arogantný bol bývalý predseda vlády Dzurinda, keď sa vo februári 2006, potom čo bol po vyše roku donútený sa k téme vyjadriť, s čitateľmi Nového času podelil o svoju starosť, že ho „vyrušuje otázka, kto bude ťahať vlaky v prvý a druhý sviatok vianočný či cez ďalšie cirkevné sviatky“. Tento bývalý železničiar a kresťan podsúval čitateľom neexistujúci problém. Vedome a zámerne. Pre túto aroganciu sa rozpadla jeho vláda. Ale s tým to neskončilo. Arogantne sa začal správať okamžite aj nový premiér Fico, ktorý na cirkvi pripravil pascu a neexistujúcu požiadavku vymenil za obojstranné mlčanie o výhrade svedomia. Arogantne sa odvtedy správa Ficov podpredseda Čaplovič, ktorý si v súvislosti so zmluvou kladie otázku, či patríme do EÚ alebo do Vatikánu. vskutku otázka hodná podpredsedu vlády pre ľudské práva.. Arogantne sa správa aj kandidátka na prezidenta Iveta Radičová, ktorá na položenú otázku odpovedala, že vlastne ani nerozumie, prečo by mali byť ľudia s výhradou vo svedomí napr. gynekológmi a pôrodníkmi. Tému, pre spravodlivosť, úspešne ignoruje aj súčasný prezident Gašparovič. Ako však ukázala májová schôdza parlamentu, tam to neskončilo.

Parlament bol síce donútení o téme rokovať a hlasovať, ale to ešte poslancom nebránilo správať sa ignorantsky. Ma prejednávaní bodu o výhrade vo svedomí nebol v snemovni prítomný ani jeden člen vlády. A hoci opozičných aj koaličných poslancov pár prítomných bolo, vystúpili iba štyria z nich. Prejav na túto tému mal František Mikloško a predseda kultúrneho výboru Pavol Minárik, s faktickými poznámkami ich doplnili poslanci Bauer a Palko. Prerokovanie petície, pod ktorou bolo podpísaných vyše sto tisíc ľudí netrvalo ani hodinu a jediným, komu stála táto téma za vystúpenie boli Konzervatívni demokrati Slovenska. Z KDH boli prítomní poslanci Fronc a Kahanec a schôdzi predsedal poslanec Hort z SDKÚ. Ani jeden z nich nemal k téme ani jediné slovo. Pritom, pozorovatelia parlamentu vedia, že tak Fronc ako Kahanec vystupujú radi. Aj k témam, ktorým sa, eufemicky povedané, príliš nevenujú. Svedomie im, ale aj ďalším a najmä neprítomným poslancom KDH a ďalších strán, za to nestálo.

Príbeh arogancie a ignorancie tým získal zaujímavý oblúk: pred dvoma rokmi sa kvôli tejto téme rozpadla vláda, a dnes, po úspešnej petícii, podporných slovách pápeža Benedikta XVI. a jeho nového veľvyslanca, apoštolského nuncia na Slovensku Maria Giordanu, nestojí politikom KDH za prítomnosť v parlamente.

Súčasťou rozpravy bol aj návrh poslanca Mikloška, ktorý uznesením žiadal, aby vláda o tejto zmluve obnovila rokovania so Svätou stolicou, ako to napokon predpokladá aj medzinárodný záväzok SR. Uznesenie neprešlo. To však nie je koniec. Súdiac podľa uplynulých dvoch rokov, téma sa čoskoro opäť nejakým spôsobom vráti. Je to zaujímavé a vlastne to podporuje argumenty jej zástancov, že ide o spoločensky dôležitú tému.

Príležitosťou na návrat môžu byť hneď dve veľké kampane, ktoré Slovensko čakajú v nadchádzajúcom roku: voľby prezidenta a kandidátov do Európskeho parlamentu. Tentokrát však o dôležitosti témy nerozhodnú médiá alebo páni Fico či Dzurinda. Rozhodnú o tom veriaci a všetci, ktorým táto petícia stála za podpis. Budeme totiž voliť. Preto budú pred voľbami dôležité odporúčania všetkých duchovných lídrov, kňazov či rehoľníkov, odporúčania konzervatívnych a kresťanských médií či odporúčania záujmových združení ako Fórum života.

Bude to zaujímavý rok – a tento krát to bude správa o svedomí nás samých.

Autor je redaktorom revue Impulz, www.ImpulzRevue.sk