Všetci za ochranu rodiny sú v jednom vreci

Autor: Mária Raučinová

Podotýkam,  „v jednom kresťanskom vreci“. Byť na strane života, vedieť, kedy sa ľudský život začína, brániť záujmy rodiny a detí, či veriť na vzťah lásky medzi mužom a ženou – to sú premisy, podľa ktorých vás verejne činní pracovníci onálepkujú názvom „kresťanský ideológ“. Niežeby som sa hanbila za svoju vieru,  ale vyprosím si pojem ideológ. Ideológ manipuluje, ohlupuje, falšuje pravdu.  Pri ochrane života navyše nejde o nič náboženské.  Ide o antropologické skutočnosti, o pravdu o ľudskom bytí, o zmysel pre pozitívny rozvoj človeka a ľudskej civilizácie. Nedávna skúsenosť s pripravovaným dokumentom o celoštátnej stratégii a ochrane ľudských práv z dielne Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť ma však presvedčila, že ideológia naozaj ešte žije. Mala som pocit, že som sa vrátila do čias, keď jedinou správnou filozofiou bol marxizmus-leninizmus, a tí ostatní boli „pravicoví oportunisti“. Vtedy sa používal tento spoločný výraz pre všetky smery, ktoré čo i len naznačili, že popri materiálnej skutočnosti existuje aj nejaká duchovná realita. Brániť práva nenarodených, nenarušiteľnosť rodiny, prirodzený poriadok  z takej či onakej strany  je dnes „pravicovým oportunizmom“.  Naopak, v kurze je dožadovať sa individuálnych práv pre všetkých jednotlivcov, bez hraníc a bez vážnejších ďalekosiahlych  úvah o možných dôsledkoch.  Po pripomienkovaní predloženého návrhu Rady vlády moje sklamanie ešte stúplo na vrchol, keď som si na oficiálnej webovej stránke Úradu vlády prečítala, ako pripomienky boli spracovali. Opäť som si spomenula na semináre z marxizmu-leninizmu. Z vyše 20 prítomných organizácií, ktoré tvorili úplnú väčšinu prítomných účastníkov na verených workshopoch k pripravovanej stratégii a ktoré sa vyjadrili proti navrhovanej stratégii, všetky boli označené ako kresťanské. Pritom v diskusiách nezaznel hádam ani jeden argument náboženského charakteru. Išlo vždy len o človeka, o jeho dobro, o budúcnosť generácií o existenciu ľudstva ako takého. Hodiť tieto argumenty do jedného „kresťanského vreca“ je vrcholne nezodpovedné a manipulatívne. Samozrejme, že pripomienky z opačného tábora, ktoré sa prihovárali za tzv. nové práva (sexuálne, potratové a LGBTI), hoci tvorili absolútnu menšinu v diskusiách, tvorili pekne  rozsiahly náprotivok  v mnohorozmernej štruktúre. Kto si to prečíta, musí mať dojem, ako vyvažujú tie „krajne kresťanské“ názory, ba dokonca ich prevažujú. To, že sa argument o posilnení rodiny a proti postaveniu homosexuálnych párov na jednu úroveň s manželstvom muža a ženy opakoval nespočetnekrát z toho nemožno vyčítať. Zato kresťanský ideologizmus z toho priam trčí. V ďalšom kole pripomienkovania v rezortoch ministerstiev a inštitúcií už nikto nebude brať vážne názory akejsi konzervatívnej „kresťanskej menšiny“.