Šesť dejových línií (a ani jedna nekončí pokojne)

Andrea Žiaková

Deň rodiny. Hm, čo vystihuje tú našu? Keď sa pýtam detí, tak pri druhom skončím. Ich expresívne výrazy mi nerobia dobre 😀 Niekedy sa cítim, ako by som bola na fronte alebo dozorcom v base. 

Scéna číslo 1: Vojna o večeru
“Niéééé!” kričí jeden ako o život.
“Chcem to aj jáááá!” uteká pred ňou druhý.
“To je mojé!” opakuje.
“Daj mi toooo!”

… nasleduje bitka o jedlo.

Scéna číslo 2: Nezjedla som to len preto, lebo som chcela, aby to nikto iný nezjedol
“Budeš to ešte jesť?” pýtam sa.
“Hmmm,” premýšľa.
V tom niekto prejaví chuť…
“Áno, budem to ešte jesť!”
Odkladám. Ostatní len preglgnú.

O pár dní – sliepky majú hostinu.

Scéna číslo 3: Pravidlá určuje najmladší. Teda, ak sa mu to hodí
“Kto začína?”
“Ja.”
“Nie!”
“Áno, ja!”
“V pravidlách sa hovorí, že máš len určiť poradie, nie začať.”
“Tak určujem. Hovorím, že začnem ja.”
“Tak teda začni.”

…diplomacia ako z OSN.

Scéna číslo 4: Hra bez hádky? Nemožné
(Človeče, nehnevaj sa nikdy neskončí bez toho, aby sa niekto nehneval.)

A potom sú tu ešte tie drobnosti, ktoré sa nedajú spočítať:

• Žubrienka v pohári. Takmer som si odpila.
  
• Rozpučené hrušky v školskej taške. Viem to podľa otlačku na podlahe.
  
• Smrad v kúpeľni? Pomaranče v detskej kabelke.
  

• Nedeľný večer: referát, projekt a pyžamo.
• Petarda v chladničke.
• Balóny plné vody v mraziaku.
  

• Sliepka v kočári pre bábiky.
  
• Koláč pozdĺž celej linky. Volajú to „pečenie“.
  
• Voda kvapká zo stropu. Zase kúpeľňa.

• Cesta do školy bez tašky.
  
• Návrat v prezuvkách.

Nuž, čo k tomu dodať?

Šesť dejových línií si razí cestu a rozvíja sa. Každá interakcia — áno, úplne každá — iskrí. Hádky, v horšom prípade bitky, sú na dennom poriadku.

Nie sú to však obyčajné hádky. Sú to bitky za vyššie princípy:

Za spravodlivosť.
Za presný prídel jedla.
Za dodržanie dohôd, ktoré uzatvárali za zatvorenými dverami (kým ich niekto iný neporušil).
Za to, že keď ona minule toto, tak ja som tamto a teraz on tiež a ja som nemohla…

Som v ostrosledovanej spleti názorov mojich milovaných, najspravodlivejších sudcov, ochotných vydať na súrodenca najkrutejší rozsudok za akúkoľvek nespravodlivosť.

Nuž tak.
Vychovávam osobnosti… vravím si.
Silné a výrazné osobnosti, ktoré vedia, čo chcú.
A neboja sa to povedať. Nahlas. Viackrát. S plačom. Alebo s kockou (vidličkou, ovládačom, mobilom toho druhého…) v ruke pripravení na útok.

A chcem to vidieť tak, že aj v dospelosti to budú vedieť. 

Bude im záležať na pravidlách, budú z nich čestní ľudia, ktorí sa neohýbajú podľa profitu, ale idú si za svojim správnym vyšším cieľom. 

Neoblomní a neskorumpovateľní. 

Budú si vedieť ustrážiť, čo je ich a budú sa vedieť o to starať. Svoje pole pôsobenia rozšíria nielen “na súrodenca”, ale na celú spoločnosť.

A k tomu všetkému verím, že láska medzi súrodencami sa objaví ako skrytá perla, ktorá tam stále bola, len sme ju nevideli. 

Tak nám, mamám tínedžerov a pubertiakov, Pán Boh pomáhaj!

Venované všetkým mamám, ktorých súčasný stav v rodine pripomína skôr bojovú líniu a chvíle pokojnej idylky sú vzácne ako soľ v rozprávke. Mamám, ktoré v samote, prázdnote a úzkosti prinášajú každý deň to najlepšie, čo v tom momente dokážu. Majme nádej, bude dobre.