100 rokov od narodenia Jérôma Lejeuna: Prečo jeho odkaz stále potrebujeme
13. júna 2026 si pripomíname 100 rokov od narodenia francúzskeho lekára a genetika Jérôma Lejeuna. Muža, ktorý sa zapísal do dejín medicíny objavom trizómie 21 – genetickej príčiny Downovho syndrómu.
Tento objav zásadným spôsobom zmenil naše chápanie chromozómových odlišností a otvoril dvere modernej genetike. Dovtedy sme videli len prejavy. On pomenoval príčinu. Ukázal, že nejde o nejasnú „odchýlku“, ale o konkrétnu biologickú skutočnosť – extra kópiu chromozómu 21. Bol to prelom. Zrazu sme vedeli viac. Videli hlbšie. Rozumeli presnejšie.
A predsa – práve v tej chvíli sa začal jeho najväčší vnútorný zápas.
To, čo malo pomôcť zlepšiť životy tisícok ľudí, sa postupne začalo používať aj ako argument pre ich neprijatie. Objav, ktorý mal slúžiť človeku, sa začal obracať proti nemu. A Lejeune si veľmi rýchlo uvedomil, kam to môže viesť.
„Vývoj biologických techník je a bude ohromujúci: ale bude ohromený aj človek?“
Táto otázka nebola teoretická. Bola osobná. Každodenná. Odohrávala sa v ambulanciách, v rozhovoroch s rodičmi, v pohľadoch na deti, ktoré preňho nikdy neboli diagnózou.
„Vidím jeden chromozóm navyše, ale vidím všetky ostatné – vidím, že sú to ľudia.“
Pre Jérôma Lejeuna neexistovali „prípady“. Existovali konkrétne deti. S menom, príbehom, rodinou. Poznal ich. Počúval ich. A práve preto nemohol zostať ticho, keď sa začalo hovoriť o ich eliminácii ako o riešení. V jednej televíznej diskusii vo Francúzsku sa obrátil na svojho oponenta slovami, ktoré dodnes rezonujú: “Ak budeme genetiku používať tak, že identifikujeme odlišnosť a následne ju odstránime, robíme z lekárov tých, ktorí si „umývajú ruky“ nad tým, čo bude nasledovať. Sme lekári,“ zdôraznil. „Hovoríme o deťoch z mäsa a kostí. A ja nebudem zabíjať a ani nechcem tieto deti zabíjať, pretože sú to moji pacienti.“
Nešlo len o jeho vieru. Išlo o jeho hlboký humanizmus. O presvedčenie, že medicína má jasný smer.
„Medicína je nenávisť k chorobe a láska k pacientovi.“
Možno práve preto dokázal pomenovať aj veci, ktoré boli pre mnohých nepohodlné.
„Chromozomálny rasizmus je hrozný, rovnako ako všetky ostatné formy rasizmu.“
Vedec, ktorý stál na vrchole svojho odboru, si uvedomoval cenu, ktorú za tieto postoje zaplatí. Hovorí sa, že jeho nekompromisná obrana života ho pripravila o Nobelovu cenu. On sám to raz okomentoval jednoducho: „Dnes som prišiel o Nobelovu cenu.“ Nie ako sťažnosť. Skôr ako konštatovanie ceny rozhodnutia. No jeho odkaz tým nestratil hodnotu. Práve naopak.
Dnes žijeme v dobe, o ktorej sa pred pár desaťročiami ani nesnívalo. Dokážeme analyzovať genetickú informáciu, predvídať, zasahovať, vyberať. Technológia napreduje rýchlejšie než kedykoľvek predtým. A predsa zostáva otázka, ktorú si kládol už on:
„Možno sme dnes mocnejší ako v minulosti, ale nie sme múdrejší. Technológia sa kumuluje, múdrosť nie.“
Lejeune nebol proti vede. Naopak – bol jej súčasťou. Bol vizionárom, ktorý otvoril nové horizonty poznania. No zároveň neustále pripomínal, že veda musí zostať v službe človeka. Nie naopak. Aj preto sa angažoval v oblasti bioetiky a stal sa prvým predsedom Pápežskej akadémie pre život. Jeho život a práca boli neskôr uznané aj oficiálne – v roku 2021 mu bol priznaný titul ctihodnosti na základe heroického stupňa cností.
A predsa jeho najväčší odkaz nemožno zhrnúť titulmi ani oceneniami. Je ukrytý v niečom oveľa jednoduchšom – a zároveň náročnejšom.
V pohľade.
V schopnosti vidieť človeka aj tam, kde ho svet prestáva vidieť.
V otázke, ktorú nám zanechal: Ak dokážeme odhaliť slabosť ešte pred narodením, dokážeme ju aj prijať?
Možno práve tým sa meria kvalita našej spoločnosti. Nie tým, čo všetko dokážeme. Ale tým, koho sme ochotní prijať. Lejeune veril, že každý život má hodnotu. Bez podmienok. Bez ohľadu na počet chromozómov.
Pri príležitosti stého výročia jeho narodenia sa 16. júna v Madride konalo medzinárodné kolokvium, ktorého sa zúčastnila aj MUDr. Anna Kováčová – Habovštiaková (Donum Vitae), účastníčka za iniciatívu One of Us, a z ktorého prinášame túto správu.
