Začiatkom leta 2020 sme sa nepochybne mnohí stretli s článkami a rozhovormi, v ktorých komentátori kritizovali navrhované legislatívne zmeny v súvislosti s interrupciami. Napríklad istý vysokopostavený lekár sa v rozhovore vyjadril, že predĺženie lehoty čakania na zákrok zo 48 hodín na 96 nemá zmysel, lebo žena sa vie o prípadnej interrupcii rozhodnúť skôr. “48 hodín je dostatočne dlhá doba na to, aby si žena v stresovej situácii rozhodnutie stihla dostatočne premyslieť, prípadne svoj postup prekonzultovať s blízkymi osobami,“ dodáva.
Pri podobných komentároch si vždy spomeniem na jednu z mojich prvých klientiek po potrate. Ako sa mi raz zdieľala v zmysle: „Viete, to bol taký skrat, ja som sa rozhodovala strašne narýchlo, keby som mala viac času si to premyslieť, určite by som si to dieťa nedala vziať a teraz je mi to tak ľúto.“ Ja som sa zo zvedavosti spýtala, aký dlhý čas teda prešiel od zistenia tehotenstva po jej definitívne rozhodnutie. Odpoveď? „Asi šesť týždňov“. Na pár sekúnd som ostala v miernom šoku.. Čakala som niečo ako že sa to celé zbehlo za dva-tri dni, možno týždeň. No pravdou je, že keď sme v strese (a nie že v najväčšej úzkosti v živote, akou je pre mnohé ženy rozhodovanie sa o potrate), čas plynie akosi inak.
Ďalšia vec je, že ak žena chápe, že toto je rozhodnutie na celý život a ten život už zrejme nebude ako predtým, nech by sa rozhodla akokoľvek (a mnohé si to naozaj veľmi bolestne uvedomujú), vie, že je veľmi, veľmi veľa aspektov, ktoré treba vziať do úvahy a dobre premyslieť. A to sa proste nedá za deň ani za týždeň, reálne možno ani za niekoľko mesiacov – čo ale v tomto prípade žena ani nemá. 48, ale ani 96 hodín teda rozhodne nestačí… Veď asi každý z nás už niekedy zažil, že rozhodovať sa narýchlo nebol dobrý nápad. No zdá sa mi, že tých, ktorí tvrdia, že dlhšia lehota na zváženie interrupcie môže niektoré ženy stresovať, vôbec nenapadlo premýšľať nad tým, aké výčitky a bolesť asi môžu prísť po samotnom narýchlo zvolenom zákroku. A s veľkou pravdepodobnosťou aj prídu.
Len veľmi, veľmi málo žien totiž považuje svoje nenarodené dieťa za zhluk buniek a nie za živú ľudskú bytosť. Napriek tomu môžu byť v pokušení uzavrieť celú dilemu o interrupcii čo najskôr – je prirodzené, že ak sme pod enormným tlakom z ťažkého rozhodovania sa, radi by sme ho mali čím skôr za sebou, lebo ten tlak už niekedy proste nevieme zniesť. Zbaviť sa rozhodovania čo najskôr nestojí za to, zvlášť v prípade ako je interrupcia, kde už neexistuje cesta späť. Vedeli by o tom rozprávať mnohé ženy – slečna, ktorú spomínam, bola totiž len jednou z mnohých našich klientiek, ktoré sa trápili tým, že si v čase tehotenstva nenechali viac času na rozmyslenie…
Petra Badániová, Poradňa Alexis