Život sa nezačína narodením: prof. Thomas Verny v Bratislave
Z prednášky Úvod do prenatálnej a perinatálnej psychológie
V utorok 29. septembra sa v bratislavskom hoteli DoubleTree by Hilton zišlo približne dvesto ľudí, aby si vypočuli muža, ktorý kvôli tejto téme preletel pol sveta. Profesor Thomas R. Verny, kanadský psychiater a jeden z priekopníkov prenatálnej a perinatálnej psychológie, má 90 rokov a stále je plný energie. Je autorom ôsmich kníh vrátane medzinárodného bestselleru Tajomný život nenarodeného dieťaťa (The Secret Life of the Unborn Child), pôsobil ako profesor na Harvardovej univerzite a na University of Toronto a založil Asociáciu pre prenatálnu a perinatálnu psychológiu a zdravie (APPPAH). A je to aj Bratislavčan: býval na Hajdukovej ulici.
Prednášku pripravili Úsmev ako dar a komisár pre deti spolu s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Úsmev ako dar deň predtým oslávil 35. výročie a Verny na jeho oslave vystúpil ako jeden z rečníkov.
Prednášku uviedol komisár pre deti Jozef Mikloško. Povedal, že Vernyho knihy, jedna z nich je podľa jeho slov preložená do 27 jazykov, dávajú vedecký základ tomu, čo mnohí z nás tušia: že korene toho, akými ľuďmi sa staneme, siahajú ďaleko pred prvý školský zvonček. Profesora pri tejto príležitosti ocenil. Verny sa usmial a zavtipkoval, že by mohol skončiť, veď svoju cenu už dostal, a opýtal sa, či chceme počuť viac. Sála, samozrejme, chcela.
Život je kontinuum
Verny začal sedmičkou základných téz. Prvá je zároveň najdôležitejšia: život je kontinuum od počatia až po smrť. Ľudský život sa nezačína narodením, ale počatím. Pripomenul, že si to dodnes neuvedomuje veľa psychológov a pôrodníkov.
Druhá téza hovorí, že myseľ a telo sú jedno. Keď je žena tehotná, týka sa to aj dieťaťa, ktoré nosí. Matka nie je pasívna nádoba ani inkubátor, ale aktívna účastníčka a iniciátorka vývoja svojho dieťaťa. A mozog je síce citlivý na skúsenosť celý život, no skúsenosť z prenatálneho obdobia a z prvých mesiacov po narodení ho doslova organizuje. Profesor citoval neurovedca Bruca Perryho: skúsenosť je hlavným architektom mozgu.
Z toho vyplýva šiesta téza. Obdobie pred narodením a krátko po ňom je najlepšou príležitosťou na primárnu prevenciu psychických aj telesných porúch. Čakať s ňou do štyroch, piatich či šiestich rokov je podľa Vernyho ako zatvárať ohradu, keď kone už odišli.
Čo všetko vie dieťa v maternici
Krátke video. Dieťa v lone počúva rodičov, ktorí sa spočiatku rozprávajú pokojne, no zrazu sa pohádajú, a na malom človeku vidieť, ako to prežíva. Verny to zhrnul jednoducho: všetko, čo sa deje vo vonkajšom svete, sa prenáša aj na dieťa a ono to počuje.
Potom prišli experimenty. Výskumníci zostrojili „cmúľometer“, fľašu pripojenú k počítaču. Novorodenci sa za pol hodinu až hodinu naučili cmúľať tak, aby si pustili príbeh, ktorý im počas tehotenstva čítala ich mama, a nie príbeh cudzej ženy. Podobný pokus s pesničkou dopadol rovnako. Nemecká výskumníčka Kathleen Wermke zasa zistila, že melódia plaču novorodencov kopíruje melódiu reči, ktorú počuli v maternici, teda reči ich mamy.
Profesor prečítal aj niekoľko príbehov matiek, ktorým deti vo veku dvoch/troch rokov vyrozprávali spomienky na narodenie: tunel, svetlo a chlad, teplo v „jazierku“, kde sa dalo spať. Sám dodal, že takéto rozprávania môžu vzbudzovať pochybnosti, preto sa opiera aj o experimenty. A pobavil sálu radou: nebežte hneď domov vypytovať sa detí, čo si pamätajú z pôrodu. Ak, tak potichu, najlepšie pri kúpaní, a jemnými otázkami.
Genetika nie je osud
Tretia časť patrila epigenetike. Verny ju vysvetlil obrazne: genetika je hardvér, epigenetika softvér. Hardvér nezmeníme, softvér áno. Gény sú teda ako sada pokynov, ale to, ktoré sa zapnú a ktoré ostanú potichu, závisí aj od prostredia: od výživy, stresu, od toho, ako sa matka správa v tehotenstve a po pôrode. Pripomenul aj známy obraz: húsenica a motýľ majú rovnaké gény, no vyzerajú ako dva rôzne tvory. Aj jednovaječné dvojčatá majú, napriek rovnakým génom, rôzne skúsenosti, a teda aj rôzne prežívanie.
Najhmatateľnejšie boli výsledky o láskavej starostlivosti. V prezentácii je klasický pokus s potkanmi: mamy, ktoré svoje mláďatá často olizovali a dojčili, vychovali pokojnejších dospelých jedincov. Rozdiel nebol vo vrodených génoch, ukázali to pokusy, v ktorých sa mláďatá medzi matkami vymenili. U ľudí kanadskí výskumníci požiadali rodičov 94 päťtýždňových bábätiek, aby si zapisovali, ako dlho ich držia v náručí. Keď mali deti štyri a pol roka, našli sa rozdiely v epigenetických značkách u detí s množstvom a s nedostatkom telesného kontaktu. Aké dôsledky to bude mať pre zdravie, zatiaľ nikto nevie, štúdia pokračuje.
Včely, myši a zebričky
Verny rád dokazuje, že gény a prostredie sa neustále prehovárajú, a robí to príbehmi z laboratórií, ktoré sa dajú zapamätať.
Včely, ktoré sa „prisťahovali“. Výskumníci z Illinoisskej univerzity vzali približne 250 čerstvo vyliahnutých včiel z európskych úľov a presunuli ich medzi agresívnejšie africké včely, a naopak. Európske včely, vychované v novom úle, sa nielen stali rovnako útočnými. Zmenila sa aj aktivita ich génov, ktorá sa začala podobať na aktivitu nových spolubývajúcich. Verny túto štúdiu miluje.
Zebričky, ktorým stačilo pätnásť minút. Samec zebričky, ktorý počuje spievať iného samca, zmení aktivitu jedného génu v prednej časti mozgu. A zmení ju rôzne podľa toho, či ide o cudzieho votrelca, alebo o známeho a bezpečného suseda. Veľké zmeny v génovej aktivite sa objavia za štvrťhodinu. Sociálne prostredie teda mení naše gény oveľa rýchlejšie, než sme si mysleli.
Myši a vôňa, ktorej sa báli aj vnúčatá. Samce myší dostávali elektrický šok zakaždým, keď ucítili acetofenón, látku, ktorá sa používa v parfumoch. Stali sa úzkostnými a ich mozgy vytvorili viac neurónov citlivých práve na túto vôňu. Ich deti a vnúčatá sa jej báli tiež, hoci ju nikdy nezažili s trestom. Verny zdôraznil, že nešlo o to, že by sa strachu naučili od úzkostných rodičov.
Dve myši, rovnaké gény, rôzny osud. V pokusoch na myšiach z Duke University sa po gravidných myšiach vystavených škodlivej látke (bisfenol A) rodilo viac žltých, obéznych a chorľavých mláďat. Keď dostali navyše stravu bohatú na látky, ktoré podporujú metyláciu (napríklad kyselinu listovú a vitamín B12), boli mláďatá prevažne hnedé a zdravé. Podľa Vernyho z toho vyplýva, že naše zdravie nezávisí len od toho, čo jeme my, ale aj od toho, čo jedli naši rodičia.
Upratovačky, ktoré schudli bez zmeny práce. Najviac ma pobavila štúdia z Harvardu. Osemdesiatštyri upratovačiek hotelových izieb rozdelili na dve skupiny. Jednej povedali, že ich práca je dobré cvičenie a spĺňa odporúčania na aktívny životný štýl, druhej nie. O štyri týždne mali v prvej skupine nižšiu hmotnosť, krvný tlak aj podiel telesného tuku, hoci pracovali rovnako ako predtým. Ich telá zareagovali na zmenu toho, ako sa na svoju prácu pozerali.
Vzduch, ktorý dýchame ešte pred narodením. V New Yorku nosilo 249 žien v posledných mesiacoch tehotenstva 48 hodín prenosné monitory vzduchu. Deti, ktoré boli pred narodením vystavené najviac znečistenému ovzdušiu z dopravy, mali v piatich rokoch v teste IQ v priemere o štyri až päť bodov menej. Štúdia pritom zohľadnila aj pasívne fajčenie, vzdelanie matky a prostredie doma.
Matky, ktoré nosia bunky svojich detí. Bunky plodu prechádzajú cez placentu už od skorého tehotenstva a usadzujú sa v tele matky, kde môžu zostať aj mnoho rokov. Žena, ktorá porodila viac detí, tak môže v sebe niesť bunky z každého tehotenstva. Čo to presne znamená, zatiaľ nikto nevie. Verny sám povedal, že je to hudba budúcnosti.
Keď je matka pod stresom, a keď nie je sama
Verny veľmi plasticky opísal, čo robí stres. Telo nerozlišuje medzi autobusom, ktorý sa rúti na ženu na ulici, a trvalým strachom v jej hlave. Reaguje na oboje rovnako: vylúči stresové hormóny, upraví prietok krvi. Z krátkodobého stresu sa nič nestane. Chronický stres je iná vec. Ako príklad spomenul mladú ženu, ktorá je v tehotenstve neistá, či si dieťa ponechá, alebo ho dá na adopciu. Podľa neho treba stres brať vážne, aj keď sa mu hovorí, že nás „posilní“. Neposilní. Naučíme ho lepšie zvládať.
Prezentácia pritom nekončí poznaním, že tehotenstvo je zraniteľné. Hovorí aj o tom, čo chráni. Uvádza štúdiu 656 dvojíc matka a dieťa z roku 2021: viac stresu v tehotenstve súviselo s kratšími telomérami novorodenca, zatiaľ čo psychická odolnosť a pocit podpory v okolí mali opačný účinok. Pripomína aj odhad, že 10 až 20 % tehotných žien má príznaky depresie, a že sa to dá liečiť. Žena by sa nemala hanbiť požiadať o pomoc.
Pre každého, kto sa venuje pomoci ženám v neľahkých tehotenstvách, je to silné posolstvo. Starostlivosť o matku je starostlivosťou o dieťa, a podpora žien v kríze nie je okrajová téma, ale prevencia.
Blízkosť ako liek
Siedma téza hovorí o väzbe. Bezpečný vzťah s jedným či dvoma primárnymi opatrovateľmi, najlepšie s rodičmi, je základom pre emocionálne aj kognitívne schopnosti dieťaťa. Verny citoval psychiatra Daniela Siegela: ľudské spojenia vytvárajú nervové prepojenia, z ktorých vzniká myseľ.
To, že dotyk uľavuje od bolesti, ukázal na pokusoch s potkaními mláďatami. Keď bola pri nich matka, bolo pri bolestivom podnete aktívnych oveľa menej génov, ako keď boli samy. Potom dodal vlastný príbeh. Pri jednom bolestivom zákroku v Španielsku ho prišiel navštíviť tlmočník, a to, že ho mohol držať za ruku, urobilo veľký rozdiel. Podľa Vernyho ide o to isté: mať pri sebe blízkeho človeka, najlepšie mamu alebo otca, mení nielen to, ako bolesť vnímame, ale aj našu biológiu.
Nie je to fyzika
V diskusii zaznelo viac otázok, na ktoré profesor nemal hotovú odpoveď, a to bolo na prednáške sympatické. Keď sa ho pýtali, prečo pribúda diagnóz ako ADHD alebo autizmus, spomenul viac možných dôvodov: diagnostika je dnes bežnejšia, mozgy deti zasypávame podnetmi, ktoré možno nestíhajú spracovať, a v prostredí pribúda toxínov vrátane mikroplastov. Na otázku o deťoch, ktoré prichádzajú na svet po silných liekoch podaných matke, povedal, že medicína nie je fyzika, kde dva a dva sú vždy štyri. Pri každom dieťati hrajú úlohu aj gény, ktoré môžu negatívne účinky zmierniť, aj tie, ktoré ich zosilnia. Dôležité je však posolstvo na záver tejto odpovede: možnosť uzdravenia tu je vždy. Správna pomoc vie veľa zmeniť.
Deti počaté v láske a pieseň pre nového človeka
Na záver prednášky Verny zhrnul posolstvo takto: deti počaté v láske, nosené v láske a vychovávané v láske budú dobrými pastiermi tohto sveta. A to je podľa neho naša jediná nádej.
Jeho prezentácia sa však končí ešte jedným príbehom, ktorý na prednáške nezaznel. Kmeň Himba v Afrike v ňom počíta vek človeka od dňa, keď sa jeho matka rozhodne mať dieťa. Žena si sadne pod strom a počúva, kým nezačuje pieseň dieťaťa, ktoré chce prísť. Potom ju naučí otca a neskôr pôrodnú asistentku a staršie ženy v dedine, aby novorodenca privítali jeho vlastnou piesňou. Celý život mu ju dedinčania spievajú: keď sa zraní, keď niečo dokáže, keď dospieva. A keď niekto poruší pravidlá, kmeň ho obklopí kruhom a zaspieva mu jeho pieseň, lebo veria, že kto pozná svoju pieseň, nemá potrebu ubližovať. Aj na smrteľnej posteli ju počuje naposledy.
Možno preto nezostáva z prednášky len vedomosť, že dieťa počuje a prežíva už pred narodením. Zostáva po nej aj otázka, aká pieseň zaznieva v živote tých, ktorých máme nablízku.
Tip pre záujemcov: Knihu Thomasa R. Vernyho Rodičovstvo od počatia máme k dispozícii v kancelárii Fóra života. Ak by ste sa s ňou chceli bližšie zoznámiť, ozvite sa nám – radi vám poskytneme viac informácií.
