Príprava na materstvo vyvoláva predstavu dlhého zoznamu detských potrieb do výbavičky pre novorodenca, kurzov starostlivosti, ale aj počúvania protichodných a často nevyžiadaných rád. Naša spoločnosť zdôrazňuje potrebu sa dôkladne prichystať a žena môže mať pocit, že po absolvovaní „tej správnej prípravy“ ju už nič nemôže prekvapiť.

Čo ak materstvo prinesie niečo, čo sa nedá naplánovať alebo kúpiť? Čo s tým potom?

Materstvo je každodenná starostlivosť o dieťa, ktorá si vyžaduje nielen praktické zručnosti a organizáciu, ale aj schopnosť zvládať tlak okolia, spracovať vlastné emócie a prispôsobiť sa novej životnej realite, ktorú nemožno nikdy tak úplne dopredu naplánovať.

Rady, ktoré ženy dostávajú a s ktorými sa začnú skôr či neskôr porovnávať, zvyčajne odrážajú spoločenské očakávania než skutočné potreby ženy a jej dieťaťa. Navyše nie sú univerzálne a líšia sa podľa toho, v akej „bubline“ sa budúca matka pohybuje.

„ Na začiatku tehotenstva som hľadala nosiče a šatky, aby som dieťa mohla mať pri sebe. Neskôr počas posledných mesiacov tehotenstva som sa nastavila tak, že dieťa bude spať od šiestich mesiacov len v postieľke a vonku bude v kočíku. Veľa času som vtedy strávila medzi rodinou a známymi, kde sa nosenie dieťaťa vnímalo ako vzdanie sa samostatnosti a rozmaznávanie. To úplne zmenilo môj postoj. Keď sa nám narodilo dieťa, ktoré spalo iba na mojej hrudi, cítila som sa neschopná a hnevala som sa na seba aj na dieťa. Nezodpovedalo totiž mojej predstave a ani predstave okolia o tom, čo je normálne a správne.“
– Zuzana, 31-ročná matka

V tomto texte sa pozrieme na to, ako vznikajú očakávania o materstve, čo spôsobuje spoločenský tlak, aký dopad má skúsenosť ženy s pôrodom, ako okolie ovplyvňuje sebadôveru matiek a to, či, ako a koľko dojčí, a s akými svojimi tieňmi sa žena po pôrode môže stretnúť.

Podľa toho, v akej bubline žena žije, sa môžu vyvíjať, meniť, tvarovať aj jej predstavy o materstve.

V jednej z častých bublín sa žena pripravuje na to, že založenie rodiny bude tým najväčším darom a úplným odovzdaním. Obetúva každý aspekt svojho času a energie dieťaťu, rodine a manželovi a v niektorých prípadoch dokonca považujú všetky chvíle pre seba za sebectvo. Ideálna matka tak vďačne zvláda každodenné povinnosti a partner má vždy teplú večeru v upratanom byte.

V bubline na opačnom póle dominuje obraz modernej matky, ktorá kladie dôraz na vlastnú sebarealizáciu. Žena sa pripravuje na to, že dieťa si rýchlo osvojí vlastný režim pomocou praktických pomôcok, zatiaľ čo ona sa môže naplno sústrediť na svoju prácu a profesionálny rast tak, aby žiadny kolega nemohol utrúsiť poznámku o mlieku v hlave. Nákupy či dovoz potravín rieši online službou a domácnosť zverí upratovačke. Takto sa moderná matka môže cítiť spokojná a úspešná.

Samozrejme, ide o dva extrémy a zvyčajne sa mamy nachádzajú v bublinách niekde na popísanom spektre, no presvedčenia, ktoré v tej ktorej bubline panujú, ovplyvňujú jej skúsenosť s materstvom a zvyčajne prehlučujú, čo ona sama v duši preferuje.

Po narodení dieťaťa totiž mnoho z vytvorených predstáv, ktoré jej podsúva bublina, rozbije realita. V nej odrazu čelí výzve nájsť fungujúci vzorec pre zosúladenie práce a rodiny. Často sa ocitá na okraji a je podceňovaná, pretože materská a rodičovská je v zamestnaní a spoločnosti stále skreslene vnímaná ako záťaž – čo je podľa výskumov mýtus. O ekonomickom prínose matiek si môžete prečítať v našej ďalšej krehkej téme. Môže čeliť strate príjmu, zostať odkázaná na partnera alebo si nemôže nájsť prácu, ktorá bude rešpektovať, že má deti.

Celú náročnú situáciu navyše umocňuje to, že u žien dochádza, podľa knihy Mateřství a setkání ženy s vlastním stínem od argentínskej rodinnej psychoterapeutky Laury Gutman, nielen k emočným a fyzickým zmenám,

„ale navyše sa strácajú oporné body, ktoré mali v každodennom živote: zanechali prácu či štúdium, nechodia sa baviť medzi ľudí, pohlcuje ich ubíjajúca rutina… ale predovšetkým majú pocit, že im uteká vlak, že sa ocitli mimo svet.“

Reklamy, rady od príbuzných, online komentáre, ale často aj zdravotnícka komunita vyvolávajú v ženách podvedomé neistoty o sebe a nátlakové očakávania o tom, ako by mali reagovať na svoje deti. Tieto tlaky sú súčasťou širšieho systému, v ktorom hrá dôležitú rolu aj komerčný záujem.

Podľa akademického článku Tatjany Takševa, The Commercialization of Motherhood, “sa reklama často tvári edukatívne”. Podporená viac ako 10 výskumami v oblasti marketingu a rodičovstva, táto esej poukazuje na to, že reklama šíri nerealistické štandardy „dobrej matky“, ktoré ju majú v prvom rade motivovať ku kupovaniu vecí, z ktorých majú zisk iní. Tým sa posolstvo o „dobrom rodičovstve“ zamieňa s nákupným správaním.

Marketing orientovaný na matky a deti im podsúva predstavu, že existujú správne produkty a služby, bez ktorých sa nezaobídu. Výsledkom je stav, keď sa materstvo stáva nielen osobnou a rodinnou skúsenosťou, ale aj lukratívnym trhom, ktorý redukuje vzťah medzi matkou a dieťaťom na trhový vzťah – ak má moje dieťa tento produkt, tak som dobrá matka. Takto sa do citlivého obdobia matky vkráda neistota, ktorú posilňujú spotrebiteľské impulzy. Mnohé z mám až neskôr zistia, že veľkú časť “nevyhnutných” vecí nevyužili a najviac im pomohlo prenastaviť svoju myseľ a očakávania.

Tlak na výkon a správnosť sa však nezačína až po pôrode – v skutočnosti ho ženy zažívajú už počas tehotenstva. Okrem toho, že to pozitívne nevplýva na samotné matky, stres z nedostatočnosti ovplyvňuje aj prenatálny vývin dieťaťa, teda vývin v maternici, na ktorý vplýva všetko, čo matka prežíva. Ako? O tom si môžete prečítať v krekej téme Prenatálny vývin: Keď všetko začína skôr, než sa narodíme.

„Ledva som sa prehupla do druhého trimestra tehotenstva, už ma v gynekologickej ambulancii obdarovali balíčkom pre matku a dieťa. Obsahom boli (…) letáky, brožúra o tehotenstve plná reklám, vzorky produktov ako dojčenská voda, jednorazová plienka, prací gél a – cumeľ! Do termínu pôrodu ostávali dlhé týždne, plod v mojom bruchu mal asi deväť centimetrov, no už sme boli spoločne nachystaní na to, aby som ho po narodení mohla utíšiť kúskom plastu a gumy a vzdialiť sa. Dodnes som z toho vytočená,“
-píše zakladateľka feministického newsletra Kurník, matka a vyštudovaná žurnalistka Soňa Gregorová vo svojej eseji “To mi už nepredáte”.

Nejde tu o to, či je cumel dobrý alebo zlý, ale že rozhodnutie o jeho potrebe niekto podsúva ešte skôr, než si takú otázku vôbec stihne položiť matka. A keďže ide o reklamy, relevantnou obavou zostáva aj to, kto z toho skutočne profituje? Matka alebo firma, ktorá chce produkt predať?

Porodiť dieťa bez lekárskych zásahov a urýchľovačov a užiť si prvé chvíle s ním je dnes takmer nemožné. Taký pocit môže žena získať na niektorých pôrodných oddeleniach, hoci ženy to celé stáročia zvládali prirodzene. Áno, moderná medicína nepochybne zachraňuje životy a pôrodná úmrtnosť žien aj novorodencov skokovo klesla. Ale aj premedikamenizovaný pôrod v sterilnom prostredí s necitlivým prístupom môže škodiť.

Gynekológ Ivan Wallenfels, ktorý pracuje v Gynekologickej ambulancii Gianna, ktorá vznikla pod Fórom života, je na rozdiel od bežnej slovenskej praxe presvedčený, že zdravé dieťa by malo zostať po pôrode pri matke čo najdlhšie a vyšetrenia by sa mali robiť pri nej a vtedy, keď to ona určí:

“Dieťa patrí hneď po pôrode do matkinho lona a ešte nezabalené, prikryté len dekou, by si malo užívať matkino telo a malo by u nej zostať tak dlho, ako sa to len dá,“
– uvádza Wallenfels.

Rýchly pôrod s množstvom zásahov často naruší ženám dôveru vo vlastné schopnosti – a táto neistota môže ovplyvniť aj ďalšie rozhodnutia v materstve. Výskum s dánskymi rodičkami z roku 2022 prišiel k záverom, že vyvolanie pôrodu (tzv. indukcia), urýchľovanie pôrodu (augmentácia – teda podávanie liekov na zosilnenie kontrakcií), akútny cisársky rez (neplánovaný operačný zákrok počas pôrodu), epidurálna analgézia (liečba bolesti podaná do oblasti chrbtice) a použitie rajského plynu (zmes oxidu dusného a kyslíka na tlmenie bolesti) sú spojené s nižšou spokojnosťou žien s pôrodom, pričom tieto intervencie môžu viesť k pocitom straty kontroly, k zníženej sebadôvere a k zvýšenej úzkosti, čo následne ovplyvňuje schopnosť matky vytvoriť pevné emocionálne puto s novorodencom.

„Pôrod nie je sám o sebe ani zlý, ani dobrý, ale to, ako ho matka prežije, sa stáva rozhodujúcim pre následné pochopenie jej problémov pri nadväzovaní vzťahu s dieťaťom,“
– tvrdí psychoterapeutka Laura Gutman v svojej knihe Mateřství a setkání ženy s vlastním stínem.

Negatívna skúsenosť z pôrodu totiž nezanecháva len fyzické stopy, ale aj hlboké psychické dôsledky – od pocitu zlyhania a straty dôvery vo vlastné telo až po úzkosti, popôrodné depresie a stres, ktorý narušuje vzťah s dieťaťom a partnerom. Z toho dôvodu je dôležité rešpektovať prirodzený pôrod a nedívať sa naň len ako na operáciu, nad ktorou žene nedovolíme mať žiadnu kontrolu.

Oceňovaný ostravský pôrodník Ondřej Šimetka zdôrazňuje, že práve počas tehotenstva, pôrodu a šestonedelia sa vytvára základ pre zdravý a spokojný život matky i dieťaťa. Podľa neho normálne tehotenstvo nemá byť zbytočne spájané s možnými komplikáciami, ale podporované ako prirodzený, fyziologický proces.

„Historicky to bolo takto – doktor rozhoduje, pacientka poslúcha. Správny je však horizontálny vzťah medzi lekárom, pôrodnou asistentkou a pacientkou. Všetci traja sa počúvajú, žena povie svoje predstavy, a zdravotník na to musí reagovať,“
pripomína Šimetka.

Na zastaralý prístup k praktikám – ako rutinné epiziotómie (automatické narezanie hrádze bez jasnej medicínskej potreby), neautorizované vaginálne vyšetrenia (vykonané bez súhlasu ženy), fundálny tlak (silné tlačenie na brucho s cieľom urýchliť pôrod), nadmerná indukcia pôrodu (zbytočné alebo príliš časté vyvolávanie pôrodu bez jasného dôvodu) či opakované cisárske rezy (naplánované automaticky len na základe predchádzajúceho rezu, bez posúdenia možnosti prirodzeného pôrodu) – upozorňuje správa Európskeho parlamentu z roku 2024, Obstetric Violence in the European Union. Ak sú tieto metódy štandardizované a uprednostňované, aj keď ich nie je treba, ide o moment, kedy odborná starostlivosť prekračuje hranicu a stáva sa násilím.

Je dôležité sa teda pýtať, ako zmeniť pôrodnícku starostlivosť tak, aby bola nielen odborná, ale predovšetkým rešpektujúca.

Rozdiely medzi krajinami sú výrazné. Dánsko a Švédsko sa držia odporúčaní WHO – epiziotómie tam vykonávajú zriedka, len v skutočne nevyhnutných prípadoch (4,9 % a 6,6 %). Naopak, v Rumunsku, Poľsku, Portugalsku či na Cypre je výskyt týchto zákrokov extrémne vysoký – až tri zo štyroch žien tam podstúpia nástrih hrádze, často automaticky, bez opodstatnenia (75 %).

A kde sa nachádza Slovensko? Podľa tejto správy patrí medzi krajiny s vysokým výskytom medicínskych zásahov pri pôrodoch, ktoré vôbec nie sú nevyhnutné (53,2 % epiziotómií). Nespokojnosť potvrdili aj výsledky štúdie Satisfaction of women with childbirth publikovanej v Central European Journal of Nursing and Midwifery, kde celková spokojnosť prvorodičiek bola na úrovni 56,56 percent. Najlepšie hodnotenou doménou bola „Vnímaná bezpečnosť“ s priemerným skóre 2,66 zo 4.

Dobrou správou je, že aj v Česku aj na Slovensku nastupujú trendy, ktoré vytvárajú prienik medzi dvoma extrémami – nebezpečím pôrodu bez zdravotníckeho personálu a vybavenia a totálnym inštitucionalizovaným pôrodom v bežných pôrodniciach. Tento stred zavádzajú napríklad už v Trenčíne pod záštitou primára Kaščáka, vo viacerých pôrodniciach v Česku a je dlho normou napríklad v Dánsku.

Daný typ pôrodníctva ponúka “individuálnu odbornú starostlivosť, empatickú podporu fyziologických procesov prirodzeného pôrodu a pozitívny pôrodný zážitok”, ako informuje na svojich webových stránkach trenčianska klinika. ​Počas tehotenstva a pôrodu sa o ženu starajú pôrodné asistentky, pričom v niektorých prípadoch je zavedený model kontinuálnej starostlivosti. V ňom žena stretáva tú istú asistentku počas tehotenstva aj pri pôrode, čo posilňuje dôveru, a tým aj spokojnosť ženy. Starostlivosť je plne hradená štátom z daní. Tento model kladie dôraz na prirodzený priebeh tehotenstva a pôrodu, minimalizuje medicínske intervencie a podporuje aktívnu úlohu ženy v procese pôrodu. Výsledkom je vysoká spokojnosť matiek so starostlivosťou a nízka miera zbytočných medicínskych zákrokov.

Ako sa pôrod pripraviť, ak ho matka nemôže mať naplno v svojich rukách?

Aj keď nie je možné, aby mala žena vo vlastných rukách všetko, čo sa pri pôrode stane, môže si v tomto prípade dopriať čas na prípravu – nie len tú fyzickú, ale najmä vnútornú. Zistiť si možnosti, alternatívy, urobiť si plán pôrodu, hovoriť so zdravotníkmi o svojich predstavách a nájsť aspoň jednu spriaznenú osobu, ktorá jej pri a po pôrode podrží chrbát – partnera, dulu, kamarátku, pôrodnú asistentku. Aby sa jej nediali veci, ktoré zanechávajú rany na tele aj duši.

V situáciách, keď nie je možné zmeniť systém, má zmysel hľadať silu v informovanosti a v podpore, ktorú si žena dokáže zabezpečiť. A ak veci nejdú podľa predstáv – vedieť, že aj následná starostlivosť a spracovanie zážitku sú dôležité a dostupné. A existuje pomoc, ktorá pomáha prekonať každú traumu. Pôrod je len začiatok.

ako konkrétne pomáhame

“A už máš mlieko? A nie je slabé? A máš ho dosť? Prečo by plakalo, ak ho máš dosť? Možno mu dávaš len predné mlieko…”

Podobné rozbory kvality a množstva materského mlieka sa začnú na novú matku sypať od kohokoľvek v okolí. Aj keď to zvyčajne nie sú validné obavy a ide skôr o zbytočné strašenie, matky ich v tomto krehkom období intenzívne nasávajú spolu s reklamami a strachom zo zmeny tela po dojčení.

Pediatrické a gynekologické ambulancie ukazujú ženám šikovné a šťastné bábätká na umelom mlieku ešte skôr, ako sa im dieťa prvýkrát prisaje na prsník, hoci umelé mlieka spadajú pod liečivá a nemali by byť marketingovo promované podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, pretože majú negatívny dopad na sebavedomie ženy.

Nie všetky matky však majú možnosť alebo schopnosť dojčiť, a preto môže byť aj umelé mlieko v mnohých prípadoch vhodnou voľbou.

V oboch prípadoch platí, že tlak na jediné „správne“ rozhodnutie je škodlivý. Potvrdzuje to aj štúdia publikovaná v časopise Healthcare, ktorá skúmala skúsenosti 501 matiek s dojčením a zistila, že vnímaný tlak na dojčenie alebo naopak na nedojčenie môže negatívne ovplyvniť ich duševnú pohodu. Mnohé matky uviedli, že cítili spoločenský alebo zdravotnícky tlak na dojčenie, čo v prípade problémov alebo nemožnosti dojčiť viedlo k pocitom zlyhania a úzkosti. Naopak iné matky zažívali tlak z okolia, aby nedojčili, najmä ak dojčenie nebolo v súlade s normami ich komunity alebo pracovného prostredia, čo im spôsobovalo stres a dilemy.

Štúdia publikovaná v International Breastfeeding Journal zase poukazuje na rozsiahly vplyv komerčných záujmov na rozhodovanie matiek v súvislosti s dojčením a starostlivosťou o deti. Výskumníci identifikovali, že priemysel umelého mlieka a dojčenských produktov využíva premyslené marketingové stratégie na ovplyvnenie matiek často prostredníctvom zdravotníckych pracovníkov a „bezplatných“ vzoriek produktov.

Preferovanie umelého mlieka bolo populárne hlavne minulosti a dodnes nám toto presvedčenie zostalo ako akési dedičstvo, aj keď ho výskumy nepotvrdzujú. Pripomenul to pre denník Postoj aj prednosta ostravskej pôrodnice Ondřej Šimetka, ktorý dostal ocenenie 50 najlepších lekárov Česka od Forbes:

„Boli aj časy, keď sa neodporúčalo dojčenie s odôvodnením, že umelá výživa je taká dokonalá, že je lepšia ako materské mlieko. Keď sa ukáže, že niečo nebolo správne, treba to zmeniť a tie veci sa menia ťažko.“

Systematický prehľad publikovaný v BMC Medicine uzatvára, že je potrebné prehodnotiť jazyk a spôsob komunikácie o dojčení, najmä zo strany zdravotníckych pracovníkov, aby sa predišlo vnímaniu tlaku.

Podobný príbeh dvoch extrémov často predstavuje cumeľ. Slúži ako náhrada prsníka a žena často už počas prvých dňoch s dieťaťom počúva od známych: “Stále plače, čo mu nedáš cumeľ?”

Na druhej strane matky, ktoré cumeľ dali a ich dieťa ho má rado aj v staršom veku, narážajú na posmech: “To máš ešte stále cumeľ? Ale to už je fuj, fuj…”

Zistenia z výskumov o používaní cumlíku zdôrazňujú význam individuálneho prístupu k používaniu cumlíkov, pričom je dôležité, aby zdravotnícki pracovníci poskytovali rodičom vyvážené a aktuálne informácie priamo pre ich dieťa a ich situáciu.

Dôležité je teda neodsudzovať rozhodnutie rodičov nedať dieťaťu cumeľ ani rozhodnutie dať. Oboje môže rodičovi a dieťaťu a ich vzťahu za určitých okolností a v určitých prípadoch prospievať.

Keď si totiž predstavíme mamu, ktorá nemá nijakú alebo malú pomoc v starostlivosti, niekoľko detí alebo ktorá popri dieťati chce či musí pracovať, cumlík, ktorý uspokojí sací reflex dieťaťa, nebude žiadnou tragédiou.

Štúdia od Pediatric Research napríklad zistila, že používanie cumlíkov môže znížiť rodičovský stres a zlepšiť interakcie medzi rodičmi a dieťaťom, čo prispieva k pozitívnejšej rodinnej dynamike. Výskumy ale naznačujú, že dlhodobé a časté používanie cumlíka môže negatívne ovplyvniť emocionálny a kognitívny vývin dieťaťa – tým, že zakrýva ústa a obmedzuje mimiku, znižuje schopnosť dieťaťa napodobňovať výrazy tváre, čo brzdí rozvoj emocionálnej kompetencie (Niedenthal et al., 2012), a zároveň môže narúšať osvojovanie abstraktných a emocionálnych pojmov, ktoré sú úzko späté s rečou a sociálnou interakciou (Borghi et al., 2017). Ďalšia štúdia zároveň ukazuje, že deti s väzbou na cumlík častejšie vykazujú neisté alebo nestabilné vzorce pripútania k matke v porovnaní s deťmi, ktoré si vytvorili vzťah k mäkkým alebo plyšovým objektom (Lehman et al., 1992).

Okrem psychologických a vývinových vplyvov však odborníci upozorňujú aj na zdravotné riziká spojené s používaním cumlíka. Výskum v časopise Pediatric Child Health preukázal spojenie medzi cumlíkom a zvýšeným výskytom zápalu stredného ucha, zubných problémov a horším rozvojom reči.

Všetky uvedené riziká sa spájajú predovšetkým s častým a dlhodobým používaním cumlíka.

Keď sa v materstve ženy cítia osamelé, často sa objavujú pocity boja s vlastnými tieňmi.

„Sú to pocity, ktoré všetky ženy zažívame úplne jedinečne a zároveň si uvedomujeme, že ich zdieľame so všetkými samičkami ľudského rodu…“
píše psychologička Laura Gutman, ktorá pozýva ženy prijať výzvu postaviť sa svojim tienistým stránkam, ktoré sa v materstve vynárajú.

Ak žena necíti šťastie a lásku voči svojmu dieťaťu či svojej situácii, môže to preskúmať sama alebo s podporou blízkych či odborníkov.

„Skúsenosť rodičovstva nás totiž podrobuje rôznym skúškam a neraz konfrontuje s našimi vlastnými boľavými miestami z detstva. A tu sa začína pozvanie pre rast či dozrievanie nielen kvôli sebe samému, ale aj kvôli tým malým ľuďom, ktorí nám boli zverení,“
hovorí pre SME psychologička Martina Šadláková.

A potom na rodičovstve možno objavíme a uvidíme aj tie pozitíva, ktoré prináša. Ako hovorí pre Denník N dula a psychologička Hana Celušáková:

„Ak si pripustíme negatíva, uvidíme aj pozitíva. Rodičovstvo je pritom úžasné, do partnerstva prinesie síce omnoho viac povinností, nepredvídateľných vecí, strachov, obáv, ale aj dobrodružstva, veľa lásky a intenzívne vedomie prítomnosti.“

Veľká výzva materstva tak spočíva v prijatí, že „správna cesta“ pre každú matku vyzerá inak. Matky a deti potrebujú prežívať a ochraňovať svoje “nelogické a emocionálne kroky”, pretože práve ten hluk okolitého sveta môže utlmiť najdôležitejšie hlasy v rozhodovaní – hlas dieťaťa a matky – ktoré ich konkrétny príbeh potrebuje najviac.

Pre ženy by tak mohlo byť dobrou prípravou na materstvo uvedomenie si, že nastanú chvíle, keď budú:

• pripravené obetovať čokoľvek za jeden deň svojho predchádzajúceho života, ale aj chvíle, keď by ho s dieťaťom nevymenili ani za milión eur,
• plakať a kričať do vankúša, ale aj s vďačnosťou hľadieť na dieťa pri sebe,
• prežívať únavu až na hranici síl či strach z neznáma, ale aj hrdosť a radosť z pocitu lásky, ktorý predtým nezažili.

Príprava na materstvo môže byť aj odhodlanie nechať sa materstvom viesť, bez opovrhovania niektorými prístupmi či idealizovania iných. Byť otvorená tomu, že nový človek prevráti život naruby, podobne ako keď žena našla lásku, partnera, priateľa. A niekedy môže byť aj o rozhodnutí utíšiť hlasné rady okolia o „správnom a nesprávnom“ materstve a vybrať si vlastnú cestu.

Mama šiestich detí Andrea Žáková dobre vie, že rozporuplnosť emócií k materstvu patrí a že je to zároveň najkrajšia a najťažšia vec na svete:

„No a už sme v postieľke. Príjemná perina, príjemná blízkosť jedného k druhému, pošepkané trápenia z dňa, trochu sťažností na svet (a súrodencov), mojkanie, modlenie a prichádza sníček. No také sú krásne tie detičky. Dostávam blaženú stratu pamäte, vytesňujem všetky horory dňa a vychutnávam si ticho,” píše v svojom blogu.

Materstvo tak – podobne ako láska – nie je len o pocitoch, ale o osobnom raste a zrelosti. Ako to výstižne pomenoval psychológ Erich Fromm vo svojej knihe Umenie milovať:

„…láska nie je pocit, ktorý si ktokoľvek môže iba tak užívať, bez ohľadu na to, ako je vyzretý… pokiaľ sa (človek) nebude čo najaktívnejšie snažiť rozvíjať celú svoju osobnosť a dosiahnuť tvorivý rozhľad, všetky jeho pokusy sú odkázané na neúspech.“

Zostaňte v kontakte s krehkými témami
a sledujte nás na vašej obľúbenej sociálnej sieti: