Náhradné materstvo: túžba, trh a hranice ľudskej dôstojnosti

Zdroj: Aktion Lebensrecht für Alle (ALfA) e.V. 

Report z medzinárodného kongresu v Berlíne 

Medzinárodný kongres „Deti a obchod: biznis s túžbou po dieťati“, venovaný náhradnému materstvu, ktorý sa konal 6. marca 2026 v Berlíne v konferenčnom centre Spolkovej tlačovej konferencie (Bundespressekonferenz), zorganizovala organizácia Aktion Lebensrecht für Alle (ALfA) e.V. v spolupráci s Minimal Invasiv Center Hünfeld a Hessenskou učiteľskou akadémiou (Lehrerakademie Hessen).

Podujatie zhromaždilo popredné osobnosti z oblasti práva, medicíny, ľudských práv i osobných skúseností – medzi inými:

• Reem Alsalem – špeciálna spravodajkyňa OSN pre násilie na ženách
• Olivia Maurel – hovorkyňa Casablanca deklarácie
• Birgit Kelle – novinárka a autorka knihy „Kupujem si dieťa“
• Eva Engelken – predsedníčka Frauenheldinnen e.V.
• právnici, lekári, bioetici a odborníci z praxe

Témou nebolo len „či“ náhradné materstvo existuje.  Ale najmä:  čo robí so ženami, čo robí s deťmi – a kam posúva našu spoločnosť.

Predstavte si prvých pár minút života. Nie obraz z reklamy na „šťastnú rodinu“, ale skutočné prvé minúty: dieťa sa narodí a hľadá niečo, čo je staršie než jeho pamäť – hlas, rytmus, vôňu. Deväť mesiacov bolo jeho svetom jedno telo. A potom ten svet zrazu zmizne, lebo to tak bolo dohodnuté. Nie tragédiou, nie chorobou, nie smrťou – ale plánom. 

Tento obraz sa vracal počas celého dňa, hoci ho nikto nepremietal na plátno. Nebol to jeden moment, jedna emotívna výpoveď, jeden „silný príbeh“. Bola to niť, ktorá sa tiahla všetkým: od úvodného priznania, že túžba po dieťati je skutočná a bolí, až po tvrdú otázku, či sa z nej nestáva palivo pre trh. Vracal sa vždy, keď lekár pripomenul, že dieťa nezačína v papieroch, ale v tele – v hlasoch, hormónoch, strese, v tichom dialógu dvoch životov pod jedným srdcom. Vracal sa, keď sa povedalo slovo „zmluva“ a zrazu sa ukázalo, že nejde o romantické gesto pomoci, ale o systém: podpis, ktorý vie uzamknúť ženu v pravidlách, kde aj krok späť stojí viac, než si môže dovoliť. Vracal sa, keď zaznelo, ako presne sa dá nariadiť, čo má žena jesť, kam smie ísť, kedy smie rodiť – a čo sa má stať, ak dieťa „nespĺňa parametre“. Vracal sa aj v jazyku, ktorý sa nám nenápadne vkradol do spoločnosti: v slove „moje“, ktoré prestáva znamenať vzťah a začína znamenať nárok; v predstave, že ak niečo veľmi chcem a zaplatím, potom to patrí mne.

„Túžba po dieťati je legitímna“

Kongres začal dôležitým uznaním reality: „Túžba po dieťati je nielen legitímna, ale prirodzená – a keď zostane nenaplnená, je spojená s veľkým utrpením.“

Organizátori otvorene priznali, že náhradné materstvo pre mnohých ľudí predstavuje riešenie: „Ukončuje ich utrpenie, prináša vyrovnanie a šťastie. Na to nesmieme zabúdať.“ Práve toto napätie – medzi legitímnou túžbou a následkami riešenia – bolo ústrednou líniou celého dňa.

„Technická možnosť nie je etická legitimita“

Právnik Dr. Felix Böllmann (ADF International) upozornil na zásadný rozdiel medzi tým, čo dokážeme – a tým, čo je správne: „Technická možnosť nie je to isté ako právna a etická legitímnosť.“ A pokračoval ešte jasnejšie: „Z pohľadu medzinárodného práva neexistuje právo na dieťa ani právo na náhradné materstvo.“ Podľa neho náhradné materstvo narúša základné práva dieťaťa: „Ešte pred počatím je plánované oddelenie dieťaťa od matky – čo je presný opak ochrany, ktorú garantuje medzinárodné právo.“

Dieťa ako subjekt – alebo ako predmet?

Jedna z najzásadnejších výpovedí prišla od ženy, ktorá sama vznikla náhradným materstvom.

Olivia Maurel prehovorila ako „hlas detí“: „Nebola som adoptovaná. Bola som naprogramovaná na opustenie.“ Svoje skúsenosti opísala mimoriadne silno: „Bola som veľmi chcená – ale bola som aj objednaná. Môj vzťah k matke bol od začiatku naplánovaný ako dočasný.“ Poukázala pritom na zásadný rozdiel: „Je rozdiel medzi tragickým odlúčením a odlúčením, ktoré je plánované od začiatku.“ A dodala vetu, ktorá sa stala jedným z najcitovanejších momentov kongresu: „Dieťa nie je právo. Nikto nemá právo na inú ľudskú bytosť.“

OSN: „Surogátne materstvo je systém vykorisťovania“

Reem Alsalem, špeciálna spravodajkyňa OSN, vo svojej správe prezentovala globálny pohľad. Jej záver bol jednoznačný: „Ženy a dievčatá v náhradnom materstve zažívajú fyzické, psychické aj ekonomické násilie.“ Zdôraznila, že problém nie je individuálny – ale systémový: „Ide o vykorisťujúci systém, ktorý stojí na ekonomickej nerovnosti a komodifikácii ženského tela.“ Zvlášť upozornila na ilúziu „súhlasu“: „Nemožno hovoriť o slobodnom súhlase, ak existuje ekonomický tlak a nerovnosť moci.“ A preto navrhla jasné riešenie: „Surogátne materstvo by malo byť zrušené – a ženy treba chrániť ako obete, nie trestať.“ 

Psychiater z praxe: „dieťa nemusí byť na prvom mieste“

Praktický pohľad priniesla slovenská psychiatrička MUDr. Anna Kováčová. Vo svojej klinickej štúdii opísala konkrétny prípad dieťaťa narodeného cez náhradné materstvo: oneskorený vývin, problémy s komunikáciou, emocionálna nezrelosť. Jej záver bol znepokojujúci: „Potrebám dospelých je dávaná priorita – dieťa nie je na prvom mieste.“ A upozornila aj na dlhodobý rozmer: „Keď dieťa vyrastie, bude si klásť otázky o svojom pôvode – a rodičia už možno nebudú schopní reagovať.“

„Je to Tinder pre gény“

Novinárka Birgit Kelle priniesla pohľad zvnútra trhu. Jej opis veľtrhov pôsobil až šokujúco: „Do pár minút som mala prístup k databáze, kde som si mohla vybrať náhradnú matku.“ A dodala známy výrok: „Je to ako Tinder pre gény. Vyberáte si matku, darcu vajíčka – je to obchod.“ Popísala aj logiku systému: „Ak dostanete zľavu na ‚kúpu dieťaťa‘, už nemôžeme hovoriť o pomoci – je to biznis.“ Zvlášť kriticky sa vyjadrila k globalizácii: „Bohatí si kupujú deti v chudobných krajinách. To je nová forma kolonializmu.“

„Zakázané – ale organizované“

Právnička Eva Engelken upozornila na paradox právneho systému: „V Nemecku je surogátne materstvo zakázané – a zároveň sa verejne propaguje, ako ho legálne realizovať v zahraničí.“ Jej iniciatíva dokumentovala praktiky veľtrhov: „Agentúry pripravujú zmluvy, kontakty a presný postup, ako získať dieťa.“ A zdôraznila cieľ právnych krokov: „Ide o to, aby právny štát začal vynucovať vlastné ochranné rozhodnutia.“ 

Lekári: „zisk je súkromný, riziko nesú ženy“

Lekár a bioetik Dr. Kai Witzel upozornil na ekonomickú dimenziu: „Vidíme vrchol komercializácie ľudskej reprodukcie.“ A otvoril kľúčovú otázku: „Kto profituje a kto nesie dôsledky?“ Odpoveď bola jasná: „Zisk je privatizovaný – riziká nesú ženy a verejné zdravotníctvo.“

Záver: hranica, ktorú si musíme položiť

Ak si z tohto dňa máme odniesť jednu vetu, mohla by to byť táto: „Nie všetko, čo vieme urobiť, je správne urobiť.“ Neznie to zložito. Ale dôsledky tejto vety sú oveľa vážnejšie, než sa zdá. Pretože ak ju vezmeme vážne, nestačí povedať si: „u nás je to predsa zakázané“.

V dnešnom svete zákaz neznamená, že sa to nedeje. Ak sa niečo dá objednať cez hranice, zákaz sa mení na kulisu. Trh si nájde krajinu, ktorá mu otvorí dvere, a potom sa už len rieši, ako to „doviesť domov“ – ako to zapísať, ako to uznať, ako to právne upratať tak, aby sa z dieťaťa stal výsledok dohody a z ženy, ktorá ho porodila, vymazaná poznámka v príbehu. Presne pred týmto kongres varoval: normalizácia neprichádza naraz. Prichádza potichu – cez veľtrhy, cez agentúry, cez reklamu, cez jazyk „pomoci“. A kým si to všimneme, zrazu je normálne to, čo bolo ešte včera nemysliteľné.

Aj preto zaznieval z Berlína opakovaný apel: ak má mať právo vôbec šancu chrániť slabších, musí byť globálne a dôsledné. UN spravodajkyňa Reem Alsalem hovorí o náhradnom materstve ako o systéme vykorisťovania a násilia – o praxi, ktorá redukuje ženy a deti na „komodity“, a vyzýva na prístup, ktorý smeruje k abolícii: postihovať dopyt a sprostredkovateľov, zakázať reklamu a agentúry, chrániť ženy ako obete, nie ako vinníčky. A presne v tejto logike znelo aj pozadie samotného kongresu „Kinder und Kommerz“: upozorniť, že z „túžby“ sa stal obchodný model, že v Európe fungujú platformy, kde sa zakázaná prax prakticky propaguje, a že pred tým nemožno zatvárať oči len preto, že sa to deje „inde“. 

Lenže globálny zákaz sa nezačne podpisom zhora. Začne sa vtedy, keď odmietneme prijať lož, že ide len o nezištnú pomoc. Keď prestaneme veriť reklame, ktorá z bolesti robí marketingový slogan a zo ženy „ponuku“. Keď prestaneme tolerovať veľtrhy, ktoré predstavujú dieťa ako produkt a náhradné materstvo ako službu „bez problémov“ – a začneme ich verejne pomenúvať, spochybňovať, zastavovať. Aj v materiáloch k podujatiu sa výslovne uvádza, že v nadväznosti na kongres existovala aj možnosť zúčastniť sa protestu proti veľtrhu, na ktorom sa takéto aranžmány propagujú. To nie je detail. To je signál, že boj nie je len v parlamentoch, ale aj na ulici a v kultúre: v tom, čo ešte spoločnosť považuje za „normálne“.

A napokon, nejde len o to byť „proti“. Ide o to, nestratiť zo zreteľa, čo je človek. Že dieťa nie je projekt. Že materstvo nie je služba. Že život nie je niečo, čo si môžeme vybrať, objednať alebo kúpiť. Aby sa nám v hlavách neusadila predstava, že dieťa je produkt, ktorý vzniká na základe dohody a dá sa „doručiť“ ako výsledok služby. Pretože ak túto predstavu prijmeme, vždy sa nájde miesto, kde sa to za peniaze umožní.

A práve preto musí naša cesta byť jasná a rovnako globálna: medzinárodný zákaz všetkých foriem náhradného materstva, zákaz reklamy a sprostredkovania, a jasné odmietnutie normalizácie.

Musíme byť prísni, keď sa ľudský život začne plánovať ako logistika.
A ak sme sa v Berlíne niečo učili, tak toto: súcit s bezdetnými nesmie skončiť pri tom, že urobíme z iných ľudí nástroje. Sú hranice, ktoré chránia práve to najľudskejšie v nás.

Celý priebeh kongresu „Kinder und Kommerz“ si môžete pozrieť TU.