Sme pripravení na zmenu, ktorú prinesie nový pápež?

Ivana Németová

Zmenili sme sa? Alebo sme len zatlieskali a išli ďalej?

Pamätáte si ten moment? Biely dym nad Sixtínskou kaplnkou, očakávanie, napätie, a potom – „Buona sera!“ Prvé slová nového pápeža, jednoduché a ľudské. A my sme boli očarení. Pápež František. Pokorný, priamy, láskavý. Iný.

Dnes, po 12 rokoch jeho pontifikátu, sa pýtam – čo z neho v nás ostalo? Čo z jeho slov, gest, výziev a objatí prešlo do nášho každodenného života? Zmenil nás? Alebo sme zostali rovnakí – nadšení pozorovatelia, ale nie účastníci?

A zatiaľ čo svet víta nového pápeža – Leva XIV. – možno je to ten správny čas zastaviť sa. Nie kvôli nemu. Kvôli nám. Pozrieť sa späť, nie ako historici, ale ako tí, čo boli svedkami. A mohli byť aktérmi.

Tento blog nie je hodnotením pontifikátu z diaľky. Je osobným zrkadlom – zrkadlom toho, ako (ne)fungujeme ako cirkev, spoločnosť, ako jednotlivci. A možno aj výkrikom… že pokora, jednoduchosť a ľudskosť sú stále revolučné.

Po dvanástich rokoch pontifikátu Františka – čo ďalej?

Keď sa na balkóne objavil kardinál Prevost ako Lev XIV., začali sa diskusie: Prečo práve toto meno? Aký je? Čo môžeme od neho očakávať?

Na základe prvých príhovorov už niečo vieme, no stále čakáme na konkrétne kroky. Ako sa jeho kroky môžu dotknúť našich každodenných životov? (A to aj bez toho, aby prišiel na Slovensko?)

Lebo ten potenciál meniť životy tu je. Závisí však od našej otvorenosti. Vyhrnieme si rukávy a začneme podľa jeho slov aj konať?

Ak nemáme v sebe nádej alebo očakávanie, že sa svedectvo nového pápeža dotkne aj nášho života, potom chápeme voľbu pápeža a celý jeho úrad iba ako senzáciu, ktorej výsledku zatlieskame alebo ho ofrfleme, a každý si pôjde ďalej po svojom. 

Budem trochu pesimistická, ale takto vo svojom okolí vnímam aj pontifikát pápeža Františka. Ako premrhaný, nevyužitý potenciál. Napriek tomu, že mi zmenil život…

Premrhaný potenciál Františkovho pontifikátu?

Po nejakom čase od zvolenia Leva XIV. mnohí neskrývajú nadšenie a radosť (a mnohí zas hrôzu) z nového pápeža. Mnohí sa dokonca netaja očakávaním, že pápež Lev zruší niektoré Františkove výroky či dokumenty. Ale počkať, počkať… Veď aj v roku 2013, keď sa na scéne objavil pápež František, boli všetci nadšení… Počiatočné nadšenie zjavne nestačí na to, aby sa niektoré pápežove výroky či skutky neocitli „na smetisku“, a zrejme už vôbec nie na to, aby sa pretvorili ľudské srdcia…

„Tlačili sa na neho zástupy, a predsa bol sám,“ povedal o Ježišovi pápež František v jednej zo svojich katechéz. A mne sa tak javí, že aj v tomto sa tento dnes už zosnulý pápež pripodobnil Kristovi…

Zástupy ľudí na audienciách i na pohrebe, štátny smútok po jeho smrti, množstvo príspevkov na sociálnych sieťach, veľký počet filmov a kníh o tomto veľkom človeku… Ale ako nakladáme s jeho odkazom? A čo nám vlastne svojím životom, slovami a zvlášť skutkami chcel povedať?

Prečo mám pocit, že sme na Slovensku na míle vzdialený od príkladu tohto pokorného muža? Keď sa pápež mohol tak hlboko skloniť (a to z akej výšky!), prečo nemôžeme aj my?

Ako byť duchovní a zároveň ľudskí?

Stačí mi napodobniť pápeža Františka v jeho pozdrave zbožným veriacim či duchovným. A na srdečné, úprimné „Dobrý deň!“ dostanem vrčiacu odpoveď cez zaťaté zuby: „Naveky AMEN!“. Je krásne chváliť Pána aj pozdravom: „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ (alebo „Pokoj vám“, ako to dosvedčuje pápež Lev) – ale prečo by sme Krista nemohli chváliť aj inými pozdravmi ako tými, ktoré máme zaužívané v našom kresťanskom kultúrnom kontexte? A vždy sa mi po takejto skúsenosti vtláča do mysle ešte naliehavejšia otázka: Ako môžeme byť duchovní, keď nevieme byť ľudskí?

Niekto „civilný“ pozdrav pápeža Františka vysvetľuje tým, že pápež sa chce prihovoriť aj neveriacim alebo ľuďom z iných náboženstiev, ale „my, kresťania“ by sme sa medzi sebou mali zdraviť iba „kresťanským pozdravom“. Tento argument však nabúral pápež František napríklad aj pri príhovore v Dóme sv. Martina – kde boli predovšetkým kňazi a zasvätené osoby: „Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníčky, rehoľníci a seminaristi, drahí katechéti, sestry a bratia, dobrý deň!“

V tom istom príhovore pripomínal pápež slovenskej cirkvi svoju víziu: „Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám.“ Je potrebné „zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí.“ 

Reálie slovenských farností – príklady z praxe

V malom dedinskom kostolíku je v nedeľu len jedna omša. Miest na sedenie je menej než veriacich, a tak nie je výnimkou, že niekto musí celú omšu stáť.Najnepríjemnejšie však je, že ak si niekto nový sadne na voľné miesto skôr než prídu “domáce” veriace, čoskoro ho z “ich” miesta vyhodia. 

Stáť počas omše by možno nebolo nič hrozné, keby sa to netýkalo aj starých a chorých ľudí, tehotných žien či matiek s malými deťmi. 

Zaujímavé pritom je, že ulička medzi lavicami je dosť široká – tak široká, že by sa popri dvoch radoch na prijímanie pohodlne  zmestila po jednej stoličke z každej strany k radom lavíc. . Novoprisťahovaní veriaci, práve tí s malými deťmi (ktorí, pochopiteľne, nemajú „privátne“ miesto), dali kňazovi peniaze s prosbou, aby kúpil stoličky. Kňaz peniaze prijal (nikto netvrdí, že do svojho vrecka), no stoličky ani po roku nepribudli. 

Možno existuje  dôvod, prečo sa to nedá zrealizovať. No veriacim toto nik nevysvetlil. „Počúvajúca, synodálna cirkev; prijímať otázky a očakávania ľudí; byť tu pre ľudí.“ Čakáme asi na prázdnejšie kostoly. A tie- tie veru raz prídu.

Výzva k láske ku chudobným a perifériám

Ďalšou „horúcou“ témou pápeža Františka, ktorú nám skutkami už jasnejšie ani nemohol vyjadriť, boli chudobní a periférie. Pápež na Luníku IX! Pred pár rokmi by sme sa na tomto oxymorone schuti zasmiali. A aha ho, stal sa realitou! Možno, že od jeho návštevy chodí na Luník IX. viac fotografov, filmárov či médií. No toto nebolo zámerom. Myslím, že pápež František zvlášť nás Slovákov chcel týmto gestom vyzvať k spytovaniu svedomia v našom postoji k Rómom. „Vy, Rómovia, ste v srdci Cirkvi!“ – vlastne nič nové pod slnkom, pretože tieto slová povedal už sv. Pavol VI. pred 60 rokmi. Pápež František túto vetu aj dokázal svojimi skutkami – gestom prísť na Luník IX. A aká je odpoveď nás, Slovákov? 

Absurdity predsudkov – satira a realita

Je smutné, že sa v našej spoločnosti stále rieši, kto patrí do kostola a kto nie na základe pôvodu. Ani kňazi nie sú výnimkou. 

V mnohých farnostiach, zvlášť na východe Slovenska, majú Rómovia nepísaný zákaz vstupu do „gadžovských“ (t.j. nerómskych) kostolov. Veď sa na ten kostol Rómovia predsa neskladali, oni si ho nepostavili – tak prečo by tam mali chodiť? V niektorých kostoloch sú však dedinčania takí veľkorysí, že Rómovia môžu sedieť v kútiku vzadu – no pri výzve: „dajte si znak pokoja“ je najbezpečnejšie sa na nich ani nepozrieť. Pozor, hovoríme o Rómoch ako takých, nie nutne o tých, ktorí sú špinaví, neprispôsobiví a pod. Lebo nie všetci sú takí. A aj keby boli, nepamätám sa, že by svätý otec hovoril, že je v tom nejaký rozdiel. On ako arcibiskup Buenos Aires chodil do slumov, takže asi o tom niečo vedel… 

Dychberúce bolo však, keď sa v jednej dedine prišla sťažovať zbožná veriaca farárovi, že „to odkedy sa nechá zvoniť umieráčik, keď zomrie „Cigán“?! V tejto dedine sa „Cigánom“ predsa nikdy nezvonilo…!“ Keď si pred Bohom nie sme rovní už ani v smrti, tak to je už veľmi zlé.

Napadá mi k tomu anekdota (vtip to isto nie je, maximálne tak „pokus o polovtip“) – síce v nej pôvodne boli hlavnými protagonistami evanjelici, no mohli by to byť pokojne aj Rómovia. V nebi sa dvaja Rómovia prechádzajú, až prídu k neskutočne vysokému a takmer nekonečnému múru. Celý si ho prezrú, obídu, a pýtajú sa sv. Petra, na čo slúži v nebi tento obrovitánsky múr. Sv. Peter odpovedá: „To aby Nerómovia nevideli, že sú tu aj iní…“ 

Býva na zamyslenie (nie hneď na odsúdenie), keď v rozhlase obce, v ktorej je šesťnásobne viac Rómov ako ostatných obyvateľov, z času na čas zaznie pesnička: „Mamko moja mne še cigan pači…“ – začiatok piesne je teda celkom pozitívny, až na to, že pieseň sa končí výčitkou matky dcére: „A či ja ce na to vychovala, že by ja ce za cigana dala?!“ Veď je to pekná, dynamická pieseň, ktorá zaznieva často na svadbách a zábavách, je to súčasť našej ľudovej kultúry. No či je vhodné púšťať ju v rozhlase obce, kde je drvivá väčšina rómskych obyvateľov (pričom starosta a celé obecné zastupiteľstvo sú Nerómovia) – nechám na posúdenie čitateľovi.

Že pred 40 rokmi (ešte počas totality) sa rómskemu seminaristovi jeho spolužiaci (seminaristi – t.j. budúci, a vlastne terajší kňazi!) vysmievali kvôli jeho pôvodu – hoci bol zo vzdelanej rómskej rodiny, nežijúcej v osade – tomu by som ešte verila. Že mu v seminári „zo srandy“ nasypali do postele blchy – to síce už preglgnúť neviem, ale ok, bolo to predsa dávno. No že sa s ním doteraz niektorí jeho kolegovia (kňazi) rozprávajú – zo srandy, samozrejme – štýlom „Pišta Lakatoš“ iba kvôli tomu, že má tmavšiu pokožku (pričom ani náznakom nemá rómsky prízvuk), tak to mi príde už naozaj barbarské. V dnešnej dobe, keď aj neveriaci „veria“, že všetci ľudia – bez ohľadu na pôvod, jazyk, rasu, náboženstvo či sexuálnu orientáciu – sú si rovní, je neospravedlniteľné, keď sa „kresťan“ rozpráva s druhým človekom „ako s debilom“ iba pre jeho pôvod.

Gestá pápeža Františka – výzva k praxi

Nevyužitý potenciál Františkovho pontifikátu vidím aj v mnohých jeho gestách, ktorými chcel naznačiť čosi ďaleko viac, no ktoré nemôžeme poňať bez ich napodobňovania. Napríklad taký obrad umývania nôh, ktorý realizujú kňazi a biskupi každý rok na Zelený štvrtok. Pápež dal tomuto gestu hlbší zmysel výberom ľudí. Umýval nohy nielen väzňom a bezdomovcom, ale aj ženám a príslušníkom iných náboženstiev, napríklad aj moslimom. Vzhľadom na náš kultúrny kontext by stačilo vybrať do „zástupu spravodlivých“ na umývanie nôh nejakého Róma, bezdomovca… alebo nebodaj ženu. Dosiaľ som nezažila, že by sa obradu umývania nôh u nás zúčastnil niekto z týchto „atypických“ skupín ľudí (ja som to síce zatiaľ nikde nezažila, no netvrdím, že to neexistuje). Aj toto pápežovo gesto ostalo na Slovensku iba gestom vhodným na okomentovanie, zatlieskanie, pochvalu… Bez aplikácie do života. A bez zmeny postoja.

Ale veď napokon prečo by sme mali počúvať slová pápeža (predošlého či tohto súčasného) a napodobňovať jeho gestá, keď tu bol predsa niekto väčší ako on – sám Ježiš – a v mnohom ani jeho slová nepočúvame? Pápežov prístup nie je ničím novým; postoj pokladať chudobných za niečo menej kritizuje už apoštol Jakub v ranej cirkvi: „Lebo ak príde na vaše zhromaždenie muž so zlatým prsteňom a v skvostnom rúchu a príde aj chudobný v chatrnom odeve a vy si všimnete toho, ktorý je oblečený do nádherného rúcha, a poviete: „Ty sa posaď pekne tu!“, ale chudobnému poviete: „Ty si staň tam, alebo si sadni k mojej podnožke!“, vari nerobíte rozdiely medzi sebou a nestali ste sa zlomyseľnými sudcami?! Počúvajte, moji milovaní bratia! Nevyvolil Boh tých, čo sú vo svete chudobní, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva, ktoré prisľúbil tým, čo ho milujú? A vy ste chudobného znevážili!“ (Jak 2,2-6)

Ekologická výzva a zodpovednosť

Po týchto skúsenostiach prístupu k ľuďom na Slovensku sa už vlastne ani nečudujem nášmu zaužívanému postoju k ostatnému stvorenstvu, o ktorom František básni v encyklike Laudato si´. Keď nedokážeme vidieť Božiu pečať v každom človeku, ťažko ju budeme vidieť v stvorenstve, v prírode okolo nás. Kedysi boli kláštorné záhrady oslavou Boha, miestom stretnutia „ora et labora“ – modlitby a práce. Dnes nemajú problém ani bežní veriaci, ale ani rehoľníci – ktorí by mali mať naštudované slová pápeža o potrebe dbať na zachovanie Zeme pre ďalšie generácie – liať do zeme jedy v podobe pesticídov (napr. Roundup, ktorého účinná látka glyfosát je označená za karcinogénnu pre človeka a akútne toxickú pre iné organizmy a vodné toky). Alebo dať vyrúbať celú Kalváriu – lebo veď kľúčové na nej sú jednotlivé zastavenia, nie tie stromy… „Starajme sa o náš spoločný domov!“ Kto tie slová dnes berie vážne?!

Nádej napriek sklamaniam

Aj napriek mnohým sklamaniam, verím, že Františkov pontifikát zasial semienka nádeje. Zmenil životy ľuďom- tým, ktorí boli otvorení vzdať sa svojho spôsobu uvažovania a ochotní poučiť sa. 

Zmenil život aj mne: keď som sa v r. 2013 ako mladá maturantka rozhodovala, čo ísť študovať. Františkov príklad ma povzbudil v túžbe ísť študovať záhradnú architektúru, vďaka čomu som sa dostala aj k permakultúre – k udržateľnému prístupu k životu. A bol mi kompasom aj v roku 2016, keď som objavila svoje poslanie k službe Rómom a začínala som na Luníku IX.

Vtedy som ešte verila v ideály – že veci a ľudia sa môžu zmeniť. Dnes je to s touto „vierou v ľudí“ už trochu ťažšie… Preto sa o to viac modlím o otvorenosť srdca aj pri pontifikáte pápeža Leva. Aby som nebola iba diváčkou jeho pontifikátu, ale jeho protagonistkou. Verím predsa, že tohto pastiera nám posiela Kristus, ktorý je s nami „po všetky dni“. A že nám dáva pápeža citlivého na „znamenia čias“, ktorý nás bude upozorňovať na to dôležité v Evanjeliu, čo možno prehliadame, na čo zabúdame. Aby sme v ľudskej integrite kráčali k svätosti. Verím, že pápež František tak robil, a že tak bude konať i pápež Lev XIV. Hoci aj trochu inak. A tiež verím, že Duch Svätý aj skrze jeho osobu môže zmeniť smerovanie našej spoločnosti, i srdcia každého jedného nás.

z archívu autorky