Viete, že patrónom hnutia za život je sv. Maximilián Mária Kolbe?

Postava poľského kňaza, rehoľníka, novinára sv. Maximiliána Máriu Kolbeho (8.1.1894 – 14.8.1941), mučeníka nemeckého koncentračného tábora Auschwitz (Osvienčim), je všeobecne známa najmä vďaka jeho hrdinskej dobrovoľnej smrti za neznámeho spoluväzňa, otca rodiny.

Svätý Maximilián je právom pokladaný za univerzál­neho svätca pre všetky časy, predovšetkým pre tie naše. Svojou hrdinskou obetou, obetovaním života za svojho spoluväzňa v na­cistickom koncentračnom tábore, zapôsobil na predstavivosť ce­lých generácií (keďže išlo o čosi naozaj nevídané) a vzbudil oprávnený obdiv po celom svete. Vydal svedectvo o hodnote ľudského života, ktorý, napriek inštitucionalizovaným útokom na jeho integritu, musí mať neustále najvyššiu cenu chránenú jeho nedotknuteľnosťou.

Existuje viacero dôvodov, pre ktoré je sv. Maximilián pokladaný za patróna hnutia za život. V súčasnej sekulárnej kultúre, ktorá oddeľuje Boha od každodenného života človeka, možno veľmi ľahko prepadnúť všeobecne rozšírenej mentalite, ktorá z viery robí „čisto súkromnú záležitosť“, pričom oddeľuje ľud­ské zákony od Božích zákonov. Táto mentalita ľudské zákony podrobuje „vôli väčšiny“, bez ohľadu na Boží zákon. Príkladom toho je aj „právo na interrupciu“, ktoré sa dostalo v priebehu po­merne krátkej doby do právnych systémov väčšiny tzv. civilizo­vaných krajín, alebo čoraz rozšírenejšie „právo na eutanáziu“. Sv. Maximilián sa celým svojím životom, ktorého zavŕšením bolo slobodné rozhodnutie zomrieť za neznámeho spoluväzňa, kto­rému tým zachránil život, vzoprel takémuto relativizovaniu ne­smiernej ceny ľudského života.

Téma ochrany ľudského života od jeho počatia po prirodzenú smrť nebola sv. Maximiliánovi cu­dzia po celý jeho život. Z jeho iniciatívy sa na stránkach ním založeného a vydávaného časopisu Ry­cerz Niepokalanej – Rytier Nepoškvrnenej (s neuveriteľným nákladom milión výtlačkov mesačne v období najväčšieho rozmachu) v medzivojnovom období uskutočnila kam­paň na ochranu života nenarodených detí a podporu mno­hodetných rodín.

Maxi­milián za zúfalými rozhodnutiami žien, ktoré sa rozhodli umelý potrat podstúpiť, (ktorý zrejme nebol ani v predvojnovej Európe infikovanej „príkladom“ boľševického Sovietskeho Ruska neznámym pojmom), videl predovšetkým hrôzy extrémnej chudoby celých rodín, ktoré sú k takýmto rozhodnutiam dohnané. Preto jeho články i články iných autorov v ním založených printových médiách vyzývali k sociálnej spravodlivosti a kres­ťanskej spolupatričnosti. Vyzývali taktiež štátne orgány k zabez­pečeniu práva na život každého počatého dieťaťa, ale aj k po­moci pre mnohodetné rodiny.

Výsledky tejto akcie boli ohromujúce. Svedomie národa sa prebudilo a redakcia dostávala každý mesiac veľké množstvo listov, ktoré potvrdzovali, že výzvy v mene Božej Matky neboli márne. Boli zachránené tisícky detí. Veľmi praktic­kým naplnením túžby sv. Maximiliána v oblasti ochrany ľud­ského života v jeho najzraniteľnejšej etape, t. j. pred narodením, bol návrh založenia Fondu Matky Božej Nepoškvrnenej, ktorý by podporoval najchudobnejšie a najpočetnejšie rodiny. Tento ná­vrh uzrel svetlo sveta až po Maximiliánovej smrti, krátko po skončení vojny, v roku 1947. Rycerz Niepokalanej v tom istom období, krátko po uchopení moci komunistami, zverejnil aj výzvu vláde, aby zaviedla ohodnotenie zamestnancov platom podľa počtu detí zamestnanca a zaviedla veľké daňové úľavy pre mnohopočetné rodiny. Okrem toho vyzývala vládu, aby odstránila právne normy, ktoré umožňovali zabíjanie nenarodených detí.

Maxi­milián Kolbe už pred vojnou v Rycerzovi Niepokalanej niekoľkokrát s veľkým uznaním písal o politikoch, ktorí sa v rozličných európ­skych krajinách snažili rôznymi ekonomickými opatreniami podporiť a oceniť mnohodetné rodiny. Tieto články, ako aj akcia na podporu nenarodených detí ohrozených umelým potratom, mali medzi čitateľmi výnimočný ohlas.

Treba dodať, že Rycerz Niepokalanej, ktorého vydávanie bolo prerušené mocenským zásahom komunistických úradov v roku 1952, sa po obnovení vydávania v roku 1981 na­priek tvrdej komunistickej cenzúre a tlaku snažil neúnavne pri­pomínať na svojich stránkach tragédiu zákona, ktorý umožňoval v Poľsku, podobne ako vo väčšine iných komunistických krajín, beztrestne a prakticky neobmedzene zabíjať nenarodené deti. Možno právom usudzovať, že práve veľká mediálna angažova­nosť o.  Jerzyho Domańskeho, prvého a dlhoročného šéfredak­tora obnoveného Rycerza Niepokalanej (ktorý v 80. rokoch 20. storočia na stránkach svojho časopisu burcoval svedomia svojich rodákov a poukazoval na neuveriteľnú nespravodlivosť právneho stavu umožňujúceho beztrestné zabíjanie nenarode­ných detí), bola jedným z hlavných faktorov, ktorý významne ovplyvnil verejnú mienku v Poľsku po roku 1989. To prispelo k prijatiu konsenzuálneho zákona, ktorý ako v jedinej z postko­munistických krajín značným spôsobom obmedzil vykonávanie interrupcií.

Dr. Charles Rice z právnickej fakulty Univerzity Notre Dame veľmi jasne a výstižne pomenoval kľúčový problém slabej úspešnosti súčasných pro-life aktivít: „Legalizovaná interrupcia a eutanázia sú v prvom rade symptómami straty viery v Boha. Sú to záležitosti náboženskej povahy.“ Toto si sv. Maximilián uvedomoval dlho pred masovým rozšírením tohto hanebného zločinu naprieč civilizovaným svetom.

Sv. Maximilián páchateľov útokov na ľudský život vní­mal ako obete diablovej ľsti, ktorou človeka presvedčí, že má právo v záujme nejakého sebou definovaného „vyššieho cieľa“ pasovať sa do úlohy Boha a rozhodovať o živote iného človeka. Preto boj o nedotknuteľnosť každého ľudského života nevnímal ako boj s vykonávateľmi diabolských koncepcií „rasovo čistej spoločnosti“ či „neba na zemi“, ale ako zápas dobra so zlom, či inak povedané civilizácie života s kultúrou smrti. Aj v tomto zá­pase vnímal ako najvyššiu hodnotu nesmrteľné duše. Nesmr­teľné duše obetí neľudských zločinov, ale aj nesmrteľné duše ich katov. Z tohto pohľadu môžeme Maximiliánovo nasadenie za záchranu, resp. obnovu civilizácie života vnímať nie ako boj proti niekomu, ale ako zápas za človeka v jeho nesmrteľnej per­spektíve. A v tomto zápase neustále vzýval ako svojho najbliž­šieho spojenca Nepoškvrnenú.

Svätý Maximilián sa svojou smrťou v bunkri hladu stal plne solidárny so zástupmi nevinných obetí tzv. „dobrej smrti“ – eu­tanázie nechcených, dohnaných k zúfalému rozhodnutiu nezáuj­mom spoločnosti o život, ktorý je „ekonomicky nerentabilný“. Aj Maximiliánovo zomieranie v bunkri hladu sa zdalo jeho katom príliš dlhé a „nerentabilné“, preto ho urýchlili vstreknutím feno­lovej injekcie. Koľko starých, chorých, zdravotne postihnutých ľudí dnes zomiera v našej „civilizovanej“ Európe podobne. Ne­záujem okolia ich ženie k zúfalému rozhodnutiu „nebyť na prí­ťaž“ a k požiadaniu o vstreknutie smrtiacej injekcie. Ba mnohí zomierajú bez zjavného vyjadrenia vlastnej slobodnej vôle na základe rozhodnutia „lekárov“. Alebo sú zabití nezáujmom zdravotníckeho personálu, neposkytnutím potrebnej opatery. Zástupy ľudí zomierajú tak ako Maximilián – uzavretí v cele smrti, ktorá má podobu nemocničnej izby, ďaleko od zraku a záujmu najbližších, v úplnej anonymite. Aj Maximi­lián ako mučeník lásky bol odsúdený na smrť tak, ako tisíce nevin­ných pacientov bez „ekonomickej perspektívy“ – na smrť hla­dom a smädom. Je desivé, že eutanázia, resp. asistovaná samo­vražda, sa stala pre súčasnú západnú spoločnosť synonymom emancipácie moderného človeka, ktorý vo svojej pýche o sebe rozhoduje do poslednej chvíle a neberie do úvahy Boží plán s človekom.

Aj toto zavŕšenie Maximiliánovho zomierania za blížneho (keď o jeho „vyradení zo stavu žijúcich“, pre „nerentabilnosť“ obsadenia cely smrti iba jediným odsúdencom, rozhodol ne­mecký kat z SS), je jedným z mnohých dôvodov, prečo je sv. Ma­ximilián M. Kolbe veľmi kompetentným patrónom hnutia pro-life. Pápež svätý Ján Pavol II. počas kanonizačnej slávnosti otca Maximi­liána 10. októbra 1982 o tomto výnimočnom rozmere jeho diela povedal: „Otec Maximilián na tomto mieste smrti bránil právo nevinného človeka na život. Bránil jeho právo na život, pričom deklaroval svoju pripravenosť zomrieť namiesto tohto človeka, keďže to bol otec rodiny a jeho život bol drahocenný pre jeho blízkych. Otec Maximilián Mária Kolbe takto potvrdil výlučnú zvrchovanosť Stvoriteľa nad nevinným ľudským životom.“

Základným predpokladom pre úspešnosť akýchkoľvek pro-life aktivít je vrátiť ľuďom vieru v to, že ľudský život má za akýchkoľvek okolností nesmiernu cenu. Aj v situácii, keď zdan­livý ľudský pokrok život človeka degraduje na štatistické číslo.

Americká mimovládna organizácia C-Fam – Center for fa­mily and human rights (Centrum pre rodinu a ľudské právaˇ) so sídlom v New Yorku, si zvolila za jedného zo svojich patrónov sv. Maxi­miliána M. Kolbeho. Organizácia sa okrem iného venuje ochrane základných ľudských práv a práv rodiny, vrátane práva na život od počatia po prirodzenú smrť, v medzinárodnom kontexte. Vznikla v roku 1997 s cieľom „sledovať a ovplyvňovať diskusiu v oblasti sociálnej politiky v OSN a iných medzinárodných orga­nizáciách“. Ako nezávislá výskumná inštitúcia „chce prispieť k ob­nove správneho chápania medzinárodného práva, ktoré chráni národnú suverenitu a dôstojnosť ľudskej osoby“. Prostredníc­tvom svojich expertov sa zúčastňuje na debatách s diplomatmi, politikmi, akademikmi a aktivistami z celého sveta, ktorí majú za cieľ chrániť dôstojnosť každého ľudského života a chrániť in­štitút prirodzenej rodiny pred rozličnými sociálnymi experi­mentmi pod gesciou medzinárodných inštitúcií. C-Fam od roku 2004 udeľuje Kolbeho cenu za mier (Kolbe Prize for Peace). Prvým laureátom tejto ceny bol vo februári 2004 Dr. Abel Pacheco, pre­zident Kostariky. Kolbeho cena sa udeľuje každoročne laureá­tovi, ktorý sa podľa poroty na medzinárodnej scéne najväčšmi pričinil o rozvoj kultúry života a vnímania dôstojnosti ľudskej osoby. Abel Pacheco bol ocenený za svoj osobný prínos, ako i prí­nos svojej krajiny v úsilí o dosiahnutie celosvetového zákazu klo­novania ľudskej bytosti na pôde OSN.

Dielo sv. Maximiliána nie je dnes inšpiratívne iba na ame­rickom kontinente. Z mimocirkevných projektov, ktoré sa hrdia menom sv. Maximiliána M. Kolbeho a ktoré zdôrazňujú hodnotu a nevyčísliteľnú cenu každého ľudského života, možno spome­núť napríklad Múzeum pamäti obetí fašizmu nesúce meno Maximi­liána Kolbeho v ruskom meste Petrozavodsk [Mузей памяти жертв фашизма имени М. Кольбе] alebo nemecká organizácia Maximilian-Kolbe-Werk, ktorej cieľom je prispieť k porozumeniu a zmiereniu medzi európskymi národmi a k pomoci ešte žijúcim väzňom bývalých nacistických koncentračných táborov.

Autor: Dariusz ŻukOlszewski