28. apríla ráno dobojoval svoj život Alfie Evans. Ani nie dvojročný gladiátor z Liverpoolu zložil svoj štít a získal krídla anjela (ako informoval jeho otec prostredníctvom sociálnej siete). Zrejme celý svet obleteli fotografie chlapčeka, ako sa drží malými rúčkami matky, alebo video, ako sleduje očami otca.
Nechcem opakovať to, čo už písali mnohí iní. Chcem ale poukázať na niekoľko faktov z tohto prípadu. Prvým je skutočnosť, že Európsky súdny dvor, na ktorý sa obrátili rodičia Alfie Evansa, prostredníctvom svojho hovorcu skonštatoval, že žiadosť rodiny je neprípustná. Podstata súdnych rozhodnutí ESĽP spočíva v ich miere záväznosti pre podobné prípady a v skutočnosti, že na rozdiel od našich súdov, ktoré právo iba interpretujú, ESĽP sa svojou praxou začína približovať systému common-law, teda právo tvoriť. Slovenská republika rovnako ako Spojené kráľovstvo sú stranami Dohovoru, teda aj prípadné situácie u nás budú týmto súdom hodnotené podobne – t. j. že ukončenie života rozhodnutím súdu nie je otázkou ľudských práv. Sudcovia nezistili žiadne porušenie Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tento bod teda uzavriem s tým, že rozhodnutie súdu o tom, že vzhľadom k súčasným poznatkom medicíny v tej ktorej krajine dohovoru (každá krajina môže mať vedecký výskum na inej úrovni) je stav batoľaťa nezvrátiteľný, jeho život je zbytočný, a tak nie je témou ľudských práv.
Pripomeniem dva prípady, o ktorých treba v tejto súvislosti nahlas hovoriť. Prvý sa paradoxne týka Ivana Štefunka, známeho ľavicového progresivistu. Tento prípad ale nie je o politike. Týka sa situácie, keď mu bol diagnostikovaný nádor na mozgu a nebyť toho, že mal právožiadať o druhý názor iných lekárov (zdá sa mi že v USA), kde ho nakoniec aj operovail, už by nežil. Druhý prípad je celosvetovo známy – Stephen Hawking. Muž plne závislý na technike práve v dôsledku amyotroficko laterálnej sklerózy. Že neviete, o čo sa jedná? Je to progresívne, smrteľné a neurodegeneratívne ochorenie mozgu. Stephen Hawking bol nositeľom Nobelovej ceny a jeden z najuznávanejších vedcov sveta. Zdá sa, že obludnosť prípadu Alefieho Evansa sa naplno ukazuje až v porovnaní s týmito prípadmi.
Vráťme sa ale na chvíľu späť k právu. V euro-atlantickom priestore je možné ukončiť život tromi spôsobmi:
- Trest smrti (iba v USA) – Európska únia ani Rusko ho nepoznajú, alebo neaplikujú kvôli šiestemu dodatkovému protokolu k Dohovoru
- Eutanázia – v niektorých prípadoch ako dobrovoľné ukončenie života na základe vlastnej žiadosti
- Zabitie – ak niekto priamo alebo nepriamo pozbaví iného života (v prípade úmyslu vražda)
Zdá sa, že ESĽP v momente, keď odmietol žiadosť rodičov Alfieho Evansa, našiel aj štvrtý spôsob ukončenia života, a to v situácii, keď je život zbytočný. Ak by mal niekto pocit deja-vu, nehovoríme o Nemecku v tridsiatych rokoch a eugenických zákonoch tej doby. Nehovoríme ani o kmeni kanibalov v strednej Afrike či Papuy Novej Guinei. Bavíme sa o Spojenom kráľovstve, členovi NATO a stále aj EÚ, signatárovi všetkých dokumentov o ľudských právach. Hovoríme tiež o Európskom súde pre ľudské práva, ktorý otázku práva na šťastie bežne rozoberá v desiatkach rozhodnutí, ale život dvojročného chlapca nepovažuje za tému ľudských práv.
Možno sa vyjadrujem veľmi komplikovane, ale toto považujem za dôvod, pre ktorý by každý slušný človek na Slovensku mal skrátka niečo urobiť – bez ohľadu na to, či je liberál alebo konzervatívec. Motivácia liberála by mala spočívať v tom, že štát svojim rozhodnutím zasahuje do autonómnej oblasti jednotlivca. Jeden z otcov liberalizmu John. S. Mill by mal vyskočiť z hrobu a prefackať sudcov svojim spisom o slobode.
Kde teda hľadať zdroj tejto kauzy? Je to názor, že najlepší štát je hodnotovo neutrálny, že práve silný štát najlepšie vie, čo je dobré pre človeka, a ako sme svedkami, presne podľa doktríny P. Singera môže rozhodovať aj o živote a smrti jednotlivca. Apropo, táto logika sa dá použiť aj pri autistoch, osobách so zmenenou psychickou schopnosťou, alzheimerom a podobne. Rozhodovanie bez hodnôt a bez svedomia je eichmanovský štýl práva a jeho výkladu. Ján Pavol II. viackrát tento štýl razantne odsúdil a to aj najvyššou mierou autority v podobe encykliky Evangelium Vitae. Ďalší pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike uvádza kategorický imperatív, keď hovorí, že „hodnota ľudskej osoby (jeho života) je nepodmienená.“ Nezáleží teda na kráse, IQ, schopnosti morálneho konania a podobne – každá osoba, každý život má rovnakú hodnotu. V konečnom dôsledku emeritný pápež len opakuje zásady všetkých dokumentov od čias Charty OSN.
S poukazom na vyššie uvedené je veľmi smutné, že s výnimkou pár jednotlivcov (poslanci NRSR Verešová či Krajniak) na Slovensku ani jednu politickú stranu oficiálne nevyrušil boj o život Alfieho Evansa, a to ani v týždni, v ktorom sa organizovali protesty vo Varšave, Krakove, Ríme, či Dubline, kedy pápež František, ministri talianskej vlády (tí dokonca udelili občianstvo Alfiemu), poľská reprezentácia a v piatok aj americký prezident Donald Trump ostro odsudzovali postup orgánov v Spojenom kráľovstve. V Poľsku dokonca futbaloví fanúšikovia Legie Warsava prejavili na zápase solidaritu. Zdá sa, že malý Alfie nie je téma slovenskej scény, z čoho som veľmi smutný. Jedným dychom však treba dodať, že obrovské množstvo jednotlivcov mimo politickej scény podporilo tento boj. Netreba dodávať, že ide o najvážnejšiu tému ľudských práv, kedy sa s požehnaním ESĽP ukončil život malého chlapca.
Malý Alfie je už v dome svojho otca na nebesiach objíma modlitbami svoju mamu tak, ako ju za života objímal na fotke, ktorá obletela celý svet. Nám raz hádam dôjde, že my všetci sme Alfie Evans…
Autor: JUDr. Martin Píry
Zdroj: Postoj.sk