Dôstojný koniec života: Ako môže hospicová starostlivosť nahradiť myšlienky na eutanáziu

MUDr. Emília Vlčková
Nezisková organizácia Sv. Lujza

V mojej každodennej praxi sa stretávam s ľuďmi, ktorí stoja na prahu svojho života – so všetkou jeho ťažobou, otázkami, bolesťou, aj tichou nádejou. Moja práca v hospicovej starostlivosti nie je len o tlmení bolesti, ale najmä o sprevádzaní človeka v posledných chvíľach života.

Eutanázia alebo dôstojná starostlivosť?

Niektorí pacienti, ktorí sa ocitajú v ťažkých životných situáciách bez perspektívy vyliečenia, začnú uvažovať o ukončení života. No častokrát nejde o túžbu zomrieť, ale o túžbu netrpieť. A práve tu vstupuje do hry hospicová a paliatívna starostlivosť – ako reálna a citlivá odpoveď. Nevieme vyliečiť, ale vieme zmierniť utrpenie. A vieme to urobiť dôstojne, s rešpektom k telu, duši aj srdcu.

Práve včera som vyšetrovala pacienta v terminálnom štádiu onkologického ochorenia, ktorý trpel dýchavičnosťou. Povedal mi, že sa opakovane dusí a už nechce tak žiť. Manželka uviedla, že chcel zjesť všetky lieky, aby to ukončil. Podala mu malú dávku morfínu a na niekoľko hodín sa mu uľavilo. Ja som sa ho pýtala, či je informovaný o svojom ochorení. Povedal, že áno. Lekári vyčerpali liečebné možnosti, s dcérami sa už rozlúčil, aj s ďalšími príbuznými. V nemocnici ho navštívil kňaz a prijal pomazanie chorých. Dohodla som sa s pacientom a manželkou, že mu môžeme dať lieky, aby spal. Paliatívna sedácia spôsobí, že nebude pociťovať stavy dusenia. Súhlasili. Zomieral prirodzeným spôsobom v spánku.

Pravda s citlivosťou

Jednou zo zásad nášho prístupu je hovoriť pravdu. Nie tvrdo, nie necitlivo, ale láskavo a otvorene. Keď sa pýtam pacientov, čo vedia o svojom stave, často sa rozhovoria – a ja im potom môžem citlivo povedať, že ich nevyliečime, ale môžeme byť pri nich, zmierniť bolesť, poskytnúť oporu. Väčšina súhlasí. To im stačí. Cítia, že sme k nim úprimní. Klamstvom by sme si len vytvorili múr, cez ktorý už komunikácia neprenikne.

A práve komunikácia je základ. Hovoríme s pacientmi, ale aj s ich rodinami. Vysvetľujeme im, že predstieranie falošnej nádeje môže brániť tomu, aby si povedali posledné slová. 

Uvediem príklad. Prišli sme do rodiny, na lôžku ležal otec, boli u neho prítomné jasné známky zomierania. Zať mu povedal: „Neboj sa, vyliečiš sa, cez leto pôjdeme spolu na dovolenku.“ Vzala som si zaťa do vedľajšej miestnosti a spýtala som sa ho, či vie, v akom stave sa ich otec nachádza. Vedel, že ochorenie je nevyliečiteľné, že otec zomiera. Povedala som celej rodine, že stačí, keď prídu k otcovi a povedia mu, že sú pri ňom, budú pri ňom sedieť, ak niečo bude potrebovať. 

Zomierajúci pacienti často cítia, že sa blíži koniec ich života. Niektorí potrebujú ešte povedať posledné slová svojim najbližším. My im musíme dať na to príležitosť. Stačí tiché zotrvanie pri chorom, držanie za ruku. Môžu to byť aj pre nás chvíle, na ktoré sa nezabúda a budeme na ne dlho spomínať. Častokrát nemusíme nič hovoriť, len – „som tu“, „som s tebou“.

Nie sme na to sami

Naše tímy tvoria zdravotníci, psychológovia, sociálni pracovníci aj duchovní. Všetci sme školení, aby sme vedeli viesť rozhovory v náročných situáciách. Veľa pacientov trpí nielen fyzicky, ale aj duchovne. Môžu mať nevysporiadané veci – voči sebe, rodine, Bohu, svetu.

Spomínam si na pacientku, ktorá napriek silným liekom stále pociťovala bolesť. Mala smútok v očiach, slzy na krajíčku. Nakoniec sa ukázalo, že ju ťažila duchovná tieseň. Po rozhovore s kňazom a rodinou sa jej uľavilo. Smiala sa, bolesti ustúpili. Niekedy je ten pokoj na konci života neviditeľný – ale dá sa cítiť.

Podobné to bolo s neveriacim pacientom, ktorý mal v sebe bolesť z toho, že mu zomrel syn v náručí. Sestrička s ním trpezlivo sedela, počúvala, a on jej to všetko vyrozprával. Potreboval odpustiť sebe. A keď to urobil, upokojil sa. Zomrel zmierený.

Starostlivosť pre každého

Naše služby poskytujeme všetkým – bez ohľadu na vierovyznanie. Duchovná tieseň sa netýka len veriacich. Každý z nás má v sebe otázky, pochybnosti, bolesti. Človek nie je len telo. Je aj duša. A aj o tú sa treba starať.

Preto nás teší, že už aj kňazi a duchovní pracovníci sa vzdelávajú v tejto oblasti, aby vedeli sprevádzať ľudí v posledných fázach života. Nie povrchne, ale s časom, trpezlivosťou a láskou.

Práca, ktorá má zmysel

Možno si niekto povie, že je to ťažká práca. A áno – je. Ale zároveň má nesmierny zmysel. Vidieť, ako sa pacient upokojí, ako si rodina ešte stihne povedať, čo je dôležité, ako sa koniec života stáva priestorom pre zmierenie – to je dar.

Ak má byť odpoveďou na eutanáziu niečo iné, potom je to presne toto: ľudská, dôstojná, citlivá a komplexná starostlivosť o človeka až do poslednej chvíle.

Každý z nás si praje prežiť svoj život dôstojne — a rovnako dôstojný by mal byť aj jeho koniec. V praxi sa však stretávame s tým, že mnohí ľudia sa smrti boja. A spolu s ňou sa boja aj miest, kde zomierajúci trávia svoje posledné dni — napríklad hospicov. 

Je hospic miestom, kde sa len zomiera? Nie. Hospic je predovšetkým miestom, kde sa dôstojne žije až do posledného dychu.

Čo je to vlastne hospic?

Hospicová starostlivosť je špecifická forma zdravotnej starostlivosti určená pre ľudí v pokročilom štádiu nevyliečiteľného ochorenia. Ide o pacientov, ktorým už nepomáha tzv. kuratívna liečba, teda liečba zameraná na uzdravenie. Hospic im však dokáže ponúknuť niečo možno ešte dôležitejšie — úľavu od bolesti, starostlivosť zameranú na kvalitu života, pokoj, ľudský prístup a oporu blízkym.

Rozdiel medzi paliatívnou a hospicovou starostlivosťou

Často sa stretávam s tým, že si ľudia mýlia pojmy paliatívna a hospicová starostlivosť. Paliatívna starostlivosť je širší pojem – jej cieľom je zmierňovať utrpenie a zvyšovať kvalitu života pacienta aj počas liečby. Môže ju dostávať aj človek, ktorý stále podstupuje chemoterapiu či iné terapie. Hospicová starostlivosť je špecifickým typom paliatívnej starostlivosti a viaže sa na obdobie, keď už kuratívna liečba nie je možná.

Hospice nie sú domovy dôchodcov

Je dôležité pochopiť, že hospic nie je „domov pre seniorov“. Kým domovy sociálnych služieb sú určené pre dlhodobú opatrovateľskú starostlivosť, v hospici ide o aktívnu, 24-hodinovú zdravotnú starostlivosť. Na rozdiel od nemocníc sa tu však pacientovi dostáva komplexnej podpory — zdravotnej, psychologickej, sociálnej aj duchovnej. Hospic je priestorom, kde sa pacient môže dôstojne rozlúčiť so životom — v pokoji, bez bolesti, obklopený blízkymi.

Rodina nie je zlyhaním

Rodiny si často vyčítajú, že „nezvládli“ starať sa o svojho blízkeho doma. Avšak, nie je to zlyhanie. Starostlivosť o zomierajúceho človeka je nesmierne náročná – fyzicky aj psychicky. Rodiny potrebujú pomoc, podporu, vedenie. A presne to je im v mobilnom či lôžkovom hospici poskytnuté. 

Chýbajúce lôžka, ale aj osveta

Na Slovensku máme približne 220 hospicových lôžok. Odborníci však odhadujú, že by ich malo byť aspoň 500. Aj preto sa mnohí pacienti, ktorí by potrebovali hospicovú starostlivosť, do hospicu nedostanú. Ďalším problémom je nízka informovanosť. Pacienti či ich rodiny o možnosti paliatívnej či hospicovej starostlivosti vôbec nevedia, alebo sa jej obávajú.

Každý človek si zaslúži odísť zo sveta dôstojne, bez bolesti, v pokoji a medzi svojimi blízkymi. Hospicová starostlivosť nie je len o zomieraní — je o živote, ktorý má hodnotu až do poslednej chvíle. A naším poslaním je túto hodnotu chrániť.