K poľskému návrhu na obmedzenie potratov

Návrh zákona o ďalšom obmedzení ukončenia tehotenstva, ktorý nedávno do parlamentu predložila občianska iniciatíva s podporou vyše 450-tisíc hlasov občanov, vyvolal búrlivé reakcie i protesty. Nielen v samom Poľsku, ale aj za hranicami, medzi tými, ktorí aktívne presadzujú „slobodu voľby“ ženy v medzinárodnom priestore. Diskusie sa nevyhli ani slovenskému prostrediu. Médiá sa väčšinou prikláňajú na stranu žien volajúcich po svojich ženských právach. Ale sú tu aj hlasy v prospech úcty k životu, materstvu a k žene ako osobe s úzkou previazanosťou jej psychického a sexuálno-telesného rozmeru. Možno teda tiež argumentovať právom ženy na jej osobnú integritu. Okrem toho nemožno z diskusie vyňať muža s jeho právami na otcovstvo, a, samozrejme, nemý hlas počatého dieťaťa. Iba v tomto úplnom kontexte sa dá zodpovedne uvažovať, diskutovať a potom rozhodovať.

Doterajší poľský zákon povoľuje od roku 1993 umelé ukončenie tehotenstva z troch dôvodov: pri ohrození života matky, pri znásilnení a pri vážnych poškodeniach plodu. Vylučuje teda dôvody, ktoré vyplývajú zo sociálnych či vzťahových problémov, respektíve zo zníženého potenciálu rodičov na výchovu dieťaťa. Poľský návrh občianskej iniciatívy ponecháva však iba jediný dôvod, a to pri ohrození života matky, ak dieťa zomrie ako vedľajší produkt záchrany jej života. Takéto konanie umožňuje aj katolícka morálka, ide o tzv. princíp dvojitého účinku. Čiže smrť dieťaťa je neželaná, ale súvisí so záchranou života matky. To sa však v médiách takmer nespomína. Treba jasne povedať, že návrh zákona stále kladie dôraz na matkin život, nevynucuje od nej hrdinské obetovanie života. Obmedzenie ďalších dvoch dôvodov má tiež svoje opodstatnenie a je najmä demonštráciou rešpektu civilnej spoločnosti k nenarodeným deťom ako k svojim vítaným členom. Zohľadňuje pritom najnovšie výdobytky vedy a techniky, schopnej pozorovať vývoj ľudského života už na úrovni bunkových mikroštruktúr. Prehodnotenie a aktualizácia potratových zákonov z tohto pohľadu (aj v iných štátoch) rozhodne má svoj zmysel.

Ako sa teda pozerať na poľský návrh zo slovenského pohľadu? Ide mu naozaj len o potrestanie žien či len lekárov vykonávajúcich potrat? V každom prípade ženy (aj lekári či iní zdravotníci) sú obeťou celkovej kultúry, ktorá nepraje životu, a postmodernej filozofie, ktorá spochybňuje ľudskú dôstojnosť a podstatu osoby (dokonca už aj jej pohlavnej identity). Týka sa to nielen začiatku a konca života, ale aj jeho priebehu. Spomeňme napríklad trhový prístup k zdravotníctvu ako k ekonomickému zisku, minimálne práva pacientov, zvyšovanie cien za zdravotnícke služby a ich presun do súkromných (často nezodpovedných) rúk, nestálosť  a slabá garancia zdravotných poisťovní. A k tomu spochybňovanie dôvery v lekárov a ich kreditu, zavádzanie rôznych alternatívnych metód hazardujúcich s ľudskými životmi. Ochrana života v každej fáze je preto aktuálnou potrebou. Poľský návrh je konzistentný v tom, že dáva jednoznačne najavo, ako je život potrebné chrániť bez výnimky. Súhlasí aj s poľskou ústavou, v ktorej je zakotvená ochrana života pred narodením. Okrem toho reaguje na hrozivé prípady, v ktorých dieťaťu narodenému po nevydarenom potrate nikto neposkytol zdravotnícku pomoc, čo doslova odporuje základnému morálnemu profilu lekára.

Od ktorého štádia je však plod hodný ochrany? O tehotnú matku je postarané od chvíle identifikovania tehotenstva. Preto, lebo nesie v sebe nový život. O 24-týždňový plod, ktorý je podľa súčasnej medicíny už životaschopný, však nie je postarané. Resp. nie sú na to jednoznačné garancie a normy, ako aj rovnaký meter. Poľský návrh úplnej ochrany života to však zaručuje. Predložený bol práve aj pre škandál vo varšavskej Nemocnici sv. Rodiny v marci tohto roku, keď sa dieťa po potrate narodilo celé a bolo ponechané na pomalú smrť v plači a neznesiteľnej bolesti vyše hodiny. Paradoxne, v mnohých západných krajinách je dobre vyvinutá neonatálna paliatívna starostlivosť, avšak od novorodencov narodených po potrate dávajú lekári ruky preč. V tichosti im aplikujú letálnu injekciu cez pupočnú šnúru či priamo do srdca, alebo ich nechajú „dodýchať“. Áno, aj o tomto je potrebné nahlas rozprávať v súvislosti s tzv. interrupčným zákonom (takzvaným, lebo tehotenstvo sa nedá prerušiť) a v súvislosti s rovnosťou v prístupe k zdravotníckym službám.  

Veľa sa hovorí o ženách, ktoré sú v ťažkej situácii nechceného tehotenstva, aj o tom, že ich nemožno nútiť dať dieťaťu život, alebo prijať poškodené dieťa. Zaiste, nemožno banalizovať tieto psychicky náročné situácie. Treba urobiť všetko preto, aby sa týmto ženám poskytla pomoc a ochrana, i ďalšie sprevádzanie v neľahkej ceste. V tom by bolo treba pridať. Návrh by mal počítať aj s posilnením týchto služieb a s vybudovaním siete pomoci prv, ako sa začnú uplatňovať sankcie.  Napríklad na Slovensku existuje ešte veľa prekážok, byrokratizmu a neprajnosti pri akreditácii organizácií, ktoré takúto pomoc ponúkajú. Nehovoriac o tom, že od štátu nedostávajú takmer nijakú podporu. Na druhej strane nemôžeme hovoriť, že tehotné ženy sú skutočne v situácii voľby mať či nemať dieťa. Ony túto voľbu už majú za sebou. Ak absolvovali sexuálnu komunikáciu s mužom, museli počítať s tým, že sa dieťa môže prípadne počať. Ani pri antikoncepčných prostriedkoch totiž neexistuje úplná ochrana pred počatím. Slobodná voľba v skutočnosti prebieha len v okamihu rozhodovania sa pre sexuálny pomer s partnerom. Po počatí dieťaťa ide už o otázku svedomia, či dieťaťu matka ponechá život, alebo mu ho vezme. Dieťa sa totiž samo nevie brániť.  V tomto môže za neho hovoriť zákon, ktorý ho chráni. Ak však ide o záchranu života, či nemajú ísť bokom citové problémy ženy? V prípade ustanovenia zákona rozhodujúceho o živote a smrti dieťaťa nemôžu rozhodovať citové záležitosti, ale objektívna pravda o jeho existencii. Cit a súcit majú svoje miesto pri podpore tehotnej matky v prospech narodenia dieťaťa.

Ďalším argumentom popri slobode voľby býva hrozba nelegálnych potratov a potratová turistika, ako aj ohrozenie žien zo zdravotného hľadiska. Uvádzajú sa však ničím nepodopreté štatistiky a odhady, pretože nelegálne potraty sa oficiálne neregistrujú. Nie je jedno, či je dieťa usmrtené v zahraničí alebo doma? Zákazom sa však predsa sťažia podmienky, lebo mnoho žien si po niekoľkých dňoch prvotného stresu zo situácie premyslí svoje konanie a nájde riešenie. Čas pri rozvahe zohráva veľkú rolu. V prípade nelegálnosti potratov možno vykonávateľov stíhať. Okrem toho zákon, ktorý chráni život úplne, a postihuje nezákonnosť, má aj celospoločenskú výchovnú úlohu. Dáva najavo obyvateľom, čo je pre človeka a spoločnosť zlé a škodlivé. Mladá generácia má v tom často zmätok.

K skutočne vážnym námietkam patria argumenty o potrate pri inceste a znásilnení. Sexuálny akt násilia je vždy ťažkým zlom a prečinom proti žene. Narušuje nielen jej telesný, ale predovšetkým duševný život. Zanecháva trvalé následky či už v podobe strachu pred sexualitou a pred mužmi vôbec, alebo úplnou stratou zábran a upadnutím do prostitúcie či pornografie, prípadne narušením pohlavnej identity a jej zneistením. Takéto činy násilia treba jednoznačne odkrývať, odsúdiť a postihovať. Otázkou je, či má na to nevinné počaté dieťa doplatiť životom. Zaiste to nebude mať jednoduché vyrastať s vedomím, že sa narodilo z násilného činu. Avšak majú problematické podmienky života rozhodnúť o jeho smrti? Koľko kvalitných osobností vyrástlo v nepriaznivých okolnostiach a kto môže dopredu predpovedať, aký vplyv bude mať neskôr dieťa na samotnú matku a na mnoho ďalších ľudí z okolia? Existujú svedectvá o tom, ako narodené dieťa pomohlo žene uzdraviť sa zo zranenia znásilnenia. Najmä ak sa jej dostalo pomoci a láskyplného sprevádzania vo chvíli rozhodovania, počas tehotenstva, ale aj dlhšiu dobu po pôrode.

Ďalším silným argumentom proti poľskému návrhu je fakt, že rodičia, prípadne len slobodná matka budú musieť prijať a porodiť dieťa aj s veľmi ťažkým zdravotným postihnutím. Kto sa len trochu dostal do styku s rodinami, ktoré sa starajú o takéto postihnuté dieťa, vie, čo to prináša. Celoživotnú obetu, boj so sociálnou chudobou, dennodenné návštevy zdravotníckych zariadení, viac i menej nákladné terapie, vysvetľovanie a presviedčanie na úradoch, trvalé pripútanie sa na domácnosť, všetko sústredenie len na postihnutého člena rodiny. Možno rok, dva, päť, a možno aj tridsať, päťdesiat i viac rokov. A pritom ustavičný strach, kto sa o neho neskôr postará. Existuje tisíc dôvodov, prečo to je ťažké. Má zákon právo nútiť rodičov do takej hrdinskej činnosti? A ak áno, akú pomocnú ruku je schopný podať? Myslí dopredu na dostatočné zabezpečenie a podporu týmto rodinám? Každý zákon, ktorý žiada úplnú ochranu života, musí počítať zároveň so silnou rodinnou a sociálnou politikou, ako aj s komplexnou prevenciou vo výchove k rodičovstvu. Je Poľsko takto zodpovedne pripravené? Na druhej strane, prísnejší zákon by mohol viesť k väčšej zodpovednosti za počatie dieťaťa, a najmä partneri budú musieť vopred uvažovať, či sa dokážu vysporiadať a či budú akceptovať postihnuté dieťa. K zákonu má jednoznačne prislúchať celý rad osobitných iniciatív pomoci rodičom, na ktoré treba dopredu myslieť a ktoré budú musieť byť konkrétne rozbehnuté.

A napokon posledná poznámka. K úplnej konzistentnosti ochrany života patrí aj ochrana pred chemickým potratom v prípade núdzovej antikoncepcie a pred abortívnymi účinkami hormonálnej antikoncepcie. Do akej miery na to pamätá prvý alebo i prípadný ďalší poľský návrh? Ak prinesie okrem protestov, súhlasov a nesúhlasov i v rámci kresťanského spektra aspoň bohatšiu a fundovanejšiu diskusiu, prepracovanejšie návrhy na služby pomoci a solídnejšiu výchovu k zodpovedným ľudským vzťahom, čiastočne naplní svoj zmysel.

 

Mária Raučinová, Fórum života

Podporte nás!

Pomôžte nám chrániť ľudský život od počatia.

© 2021 Fórum života, občianske združenie, Všetky práva vyhradené.