Pred pár dňami sme sa spolu so zdravotníkmi z hospicov spoločne zamýšľali nad bioetickými problémami a výzvami, ktoré prinášajú pacientom nevyliečiteľné choroby a blízkosť smrti. Boli to práve otázky o ľudskom živote, na ktoré sa nám odpovede hľadali najťažšie. Dotkli sme sa totiž jeho samotnej podstaty a zmyslu.
Ľudský život je krehký a výnimočný, ťažký a krásny zároveň. Začína počatím ako túžba ukrytá v malom tajomstve a pokračuje zázrakom narodenia. Preto sme tu aj my, lebo každý z nás dostal DAR bytia. Niekto nás tu chce mať, niekto nás ľúbi, stará sa o nás. Sme tu a máme právo na život. Všetci, bez rozdielu a za každých okolností. Každé ľudské právo a každá ľudská činnosť totiž závisia len od práva na život. Bez neho by sa žiadne iné práva a činnosti realizovať nedali. A preto je právo na život základným ľudským právom, nenarušiteľným a neodcudziteľným.
Potrebujeme dnes vôbec tieto úvahy? Nie je to snáď všetkým jasné? Veď nám to potvrdzujú aj medzinárodné dokumenty. Nie, zrejme to nestačí. Realita uplynulých týždňov nám ukazuje, že právo na život je spochybňované novými právami. Najviac sa totiž presadzuje „právo na smrť“. Vo Fóre života sme od januára do mája 2024 sledovali medializované legislatívne iniciatívy za eutanáziu naprieč Európou a kontinentmi. Pozrite sa na to spolu s nami.
Kuba čeliaca obrovskej ekonomickej kríze jednohlasne schválila eutanáziu a stala sa tak prvým autoritárskym režimom s legálnym zabíjaním chorých. Obyvatelia Nového Južného Walesu si už môžu oficiálne podávať žiadosti o „dobrovoľné asistované zomieranie“. Ide o posledný austrálsky štát, kde vstúpil do platnosti zákon o asistovanej samovražde. Severotaliansky región Benátsko plánoval schváliť zákon o zabíjaní chorých napriek tomu, že v Taliansku je eutanázia zakázaná. Zákon neprešiel len o jeden hlas a poslankyňa za Demokratickú stranu bola potrestaná zbavením funkcie. V Holandsku začal od februára platiť zákon povoľujúci eutanáziu aj pre nevyliečiteľne choré deti mladšie ako 12 rokov. Donedávna tam kampaňovala skupina Družstvo poslednej vôle za legalizáciu „samovražednej tabletky“ a za právo zvoliť si čas svojej smrti. V Ekvádore sa podarilo 40-ročnej žene s nevyliečiteľným degeneratívnym ochorením podstúpiť eutanáziu z rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý skutok dekriminalizoval a dokonca nariadil zákonodarcom a zdravotníkom vypracovať postup na zabíjanie chorých. Najväčšia zdravotná poisťovňa v Belgicku vyzvala na radikálne riešenie problému starnutia populácie a žiadajú rozšíriť eutanáziu aj pre seniorov, ktorých život je už naplnený alebo sú z neho unavení. Obávajú sa o 80-ročných, ktorých počet stúpne v roku 2050 na 1,2 milióna. V Peru vykonali eutanáziu žene s nevyliečiteľným ochorením napriek jej nezákonnosti, pretože dostala na súde výnimku. Škóti už tretíkrát bojujú za legalizáciu „asistovaného umierania“ a pokiaľ by predložený návrh zákona schválil parlament, boli by prví v Spojenom kráľovstve s možnosťou usmrtiť nevyliečiteľne chorého. Írski poslanci v marci tohto roku odporučili vláde zaviesť eutanáziu pre chorých, ktorým zostáva len 6 mesiacov života. Veta „nesmiete sa podieľať na úmyselnom zabití pacienta“ už preventívne vypadla aj zo Sprievodcu o profesionálnom správaní a etike, ktoré najnovšie vydala Írska lekárska rada. Ostrovné krajiny Man a Jersey ako korunné dependencie Spojeného kráľovstva sú so svojimi nezávislými parlamentmi doslova lídrami v presadzovaní práva na smrť. Aktuálne predkladajú legislatívne návrhy, schvaľujú plány na výkon eutanázie a v rokovaniach pokračujú aj v júni. Francúzsko už niekoľko týždňov pripravuje jeden z najliberálnejších zákonov o tzv. asistovanom zomieraní v Európe. Vládny návrh zákona dotvárala v máji špeciálna komisia so 71 poslancami a takmer dva týždne to riešilo aj Národné zhromaždenie. Ak by tento kontroverzný zákon schválili, za trestný čin marenia eutanázie môže zdravotníkovi hroziť pokuta, zákaz činnosti, či dokonca väzenie.
Zle sa to píše a ešte horšie číta, ale toto je realita. Treba ju poznať, pochopiť a riešiť. Za každým spomenutým návrhom či iniciatívou sú ľudia, ktorí práve v naplánovanej smrti vidia riešenie. Možno aj príbehy zlého zomierania, osobné tragédie, ale aj prirodzene ľudské pocity ako sú strach alebo úzkosť z choroby, utrpenia, či samotnej smrti. Aj tieto veci chceme mať zodpovedané a pod kontrolou. Aby sme sa mohli vopred pripraviť, keď sa v podobnej situácii ocitneme my alebo naši blízki. Ale to nás neospravedlňuje.
Problémy so sprevádzaním chorých a zomierajúcich sa nevyhnú žiadnej krajine, bez ohľadu na to, či má alebo nemá zákon o eutanázii. Na Slovensku sú eutanázia a asistovaná samovražda trestné. Zatiaľ. Ale to neznamená, že sa vieme postarať o každého chorého a zomierajúceho. Práve naopak. Nevieme. Pretože paliatívna starostlivosť pre nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich nie je u nás dostupná pre každého. Chýbajú mnohé zdroje, tak ľudské, ako aj finančné. Zlé zomieranie však zákonite spôsobí nárast žiadostí o eutanáziu a potom sa jej následnej dekriminalizácii a legalizácii už nevyhneme. A to by bolo zlyhanie nás všetkých, že sme sa nedokázali postarať o tých najzraniteľnejších. Pretože eutanázia je „zlyhaním lásky“ ako povedal pápež František, ktorá neodstráni utrpenie, ale trpiaceho.
Pre nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov a ich blízkych je najdôležitejšie, aby dôstojne prežili posledné chvíle svojho života. Bez zbytočného utrpenia, úzkostí, bolestí, ale aj bez neprimeraných lekárskych zásahov a umelého predlžovania umierania. Chorý potrebuje nielen kvalitnú zdravotnú starostlivosť, ale aj psychologickú a duchovnú podporu a sprevádzanie. Každá z týchto potrieb je rovnako dôležitá a musí byť naplnená. A toto všetko ponúka práve paliatívna starostlivosť, ktorú už niekoľko rokov neúnavne poskytujú aj naše slovenské hospice. Vďaka nim a obetavým ľuďom, ktorí za nimi stoja, máme nádej, že aj na Slovensku sa bude raz nielen dobre žiť, ale aj dobre zomierať.
Na záver som si nechala ešte jednu dobrú správu. Koncom mája sa okrem nášho stretnutia so slovenskými zdravotníkmi z hospicov v Badíne konalo aj jedno veľké Medzinárodné sympózium o paliatívnej starostlivosti v Toronte, a to v réžii Pápežskej akadémie pre život a kanadských biskupov. Potešilo nás, že Cirkev okrem jasného odmietnutia eutanázie ponúka aj konkrétne riešenia. A to práve v čase nárastu žiadostí chorých o eutanáziu a práve v Kanade, ktorá tomuto problému čelí najviac (v roku 2022 tam zomrelo na eutanáziu až 13 241 chorých). Pápež František poslal účastníkom sympózia posolstvo s vďakou, že sprevádzajú tých, ktorí čelia vážnej chorobe a blížiacej sa smrti a pomáhajú im prijať vlastnú krehkosť a konečnosť. Povzbudil všetkých, že pravý súcit s trpiacimi spočíva v zdieľaní ich ťažkostí. Aby sa nikto chorý necítil, že je pre druhého bremenom a aby sa nikto necítil opustený, pretože nás všetkých spájajú putá spoločenstva.
A čo môžeme urobiť my ostatní členovia ľudskej rodiny? Odkiaľ začať? Prvou liečbou v starostlivosti o chorých má byť podľa Františka blízkosť plná súcitu a nežnosti. Starať sa o chorého znamená starať sa o jeho vzťahy s rodinou, priateľmi, ošetrovateľmi, so sebou samým, aj s Bohom. Pretože najdôležitejší etický imperatív je: „miluj svojho blížneho a staraj sa oňho“ (pápež František).
Zdroje:
-
- Monitoring bioetických správ Fóra života, január-máj 2024. www.forumzivota.sk
- Posolstvo k Svetovému dňu chorých, 11.2.2024. https://www.vatican.va/content/francesco/it/messages/sick/documents/20240110-giornata-malato.html
- Posolstvo účastníkom Medzinárodného sympózia o paliatívnej starostlivosti v Toronte, 21.-23.5.2024. https://www.vatican.va/content/francesco/en/messages/pont-messages/2024/documents/20240522-messaggio-palliative-care.html
Pripravila: Pavla Bicianová, 12. júna 2024.