Už počas tehotenstva vzniká medzi dieťaťom a matkou biologické prepojenie.

To sa zdá byť rešpektované a prijímané vo chvíli, keď hovoríme o matke a jej dieťati v bežnom rodinnom usporiadaní. Je jej navyše často odporúčané s dieťaťom nadväzovať kontakt cez dotyk, spev, rozprávanie sa.

V prípade surogátnych matiek sa v tomto momente dostávame už na šikmú plochu a tieto vedecké poznatky v spoločnosti často nezohľadňujeme či dokonca podceňujeme.

O čom sa dočítate:

• Biologická matka a jej prežívanie ovplyvňuje dieťa
• Dvojitý meter pri adopcii a surogácii
• Ako sa cítia surogátne deti: Narodená na objednávku za Disneyland, práčku, byt

Už počas tehotenstva vzniká medzi dieťaťom a matkou biologické prepojenie. Matka a plod sú prepojení cez placentu, ktorá zohráva kľúčovú úlohu pri prenose živín, hormónov a imunologických faktorov.  Výskumy, ktoré sumarizuje doktor medicínskej biofyziky a psychológie Peter Levine so skúsenou terapeutkou a školskou psychologičkou Maggie Kline v knihe Trauma očima dítěte, ukazujú, že dieťa vníma hlas matky, jej emočné rozpoloženie, dokonca rozpoznáva rozdiel medzi hlasom matky a cudzím hlasom už pred narodením. 

Sociálne a emocionálne prostredie surogátnej matky je často úplne oddelené od prostredia zamýšľaných rodičov. Počas tehotenstva sa pritom v mozgu dieťaťa formujú neurobiologické vzorce a stresové reakcie v závislosti od rytmu matkiných hormónov, hlasu, pohybov a emocionálneho stavu. Dieťa sa teda vývojovo ladí na realitu surogátnej matky – jej telo, jej spôsob reagovania na svet, jej hlas. Pôrod je potom kľúčovým momentom z hľadiska hormonálnej regulácie stresu a vytvárania prvých vzťahových spojení.

Výskumy ukazujú, že emocionálny stav tehotnej ženy napr. stres alebo úzkosť môže prostredníctvom hormónov ovplyvniť vývoj mozgu dieťaťa. Hormóny, najmä kortizol, prechádzajú cez placentu a môžu zmeniť štruktúru mozgu, čo vedie k problémom s emóciami a správaním v neskoršom veku. Štúdie tiež ukazujú, že vysoké hladiny kortizolu počas tehotenstva môžu spôsobiť problémy s emocionálnym správaním dieťaťa už vo veku 6 mesiacov a ovplyvniť jeho vzťah k matke hneď po narodení.

Keď je však dieťa krátko po narodení prenesené do úplne iného prostredia k zamýšľaným rodičom, môže dochádzať k náhlemu prerušeniu tohto biologicko-vzťahového kontinua, čo môže mať v niektorých prípadoch vplyv na emocionálnu reguláciu a bezpečné pripútanie v ranom detstve.

Vplyv prerušenia biologicko-vzťahového kontinua skúma psychoterapeutka Nancy Verrier vo svojej knihe The Primal Wound (1993) v rámci adopcie. Tvrdí, že už samotné oddelenie dieťaťa od biologickej matky krátko po narodení spôsobuje hlbokú emočnú ranu – tzv. prvotnú ranu, ktorá býva trvale zakódovaná v psychike dieťaťa. Verrier argumentuje, že to, čo sa javí ako racionálny krok – adopcia – môže mať pre dieťa psychologické dôsledky v oblasti identity, dôvery a bezpečného naviazania (attachment), keďže väzba sa formuje už počas prenatálneho obdobia a je narušená zmluvným rozhodnutím o oddelení.

Zároveň výskumy v oblasti adopcie ukazujú, že deti, ktoré boli adoptované neskôr (napr. po prvom roku života) či po predchádzajúcej separácií či zanedbávaní, častejšie vykazujú neštruktúrované alebo neisté naviazanie, zhoršenú emocionálnu reguláciu a riziko behaviorálnych ťažkostí. Napríklad longitudinálna štúdia ERA sledovala deti adoptované z rumunských sirotincov a zistila, že intenzita skorého emočného zlyhania pred adopciou súvisela so stabilným vývinovým oneskorením, neskorými problémami s prípravou na vzťahy a adaptáciu do rodiny adoptívnej.

V prípade surogácie je oddelenie dieťaťa od nositeľky zámernou súčasťou procesu. Zatiaľ čo adopcia rieši už vzniknutý neželaný stav (síce nedokonalo, no najlepšie ako vie), surogácia tento neželaný stav vytvára. Ak teda v prípade adopcie spoločnosť priznala, že strata biologickej matky je traumatizujúca udalosť, mali by sme rovnakou mierou zvážiť aj dôsledky surogácie, ktorá túto stratu predpokladá a plánuje dopredu.

Nejde pritom len o fyzické odlúčenie, ale o prerušenie biologicko-vzťahového kontinua, ktoré vzniká už v maternici. Aj keď je dieťa geneticky prepojené s inými rodičmi, jeho prvotný kontakt so svetom je sprostredkovaný cez telo ženy, ktorá ho nosila a porodila.

Verrier v knihe kritizuje kultúru, ktorá hovorí adoptovaným deťom (a dnes by sme mohli dodať aj deťom zo surogácie), že mali šťastie, že boli zachránené, vychované v láske a že minulosť nehrá rolu.

Podľa nej je prvým krokom k uzdraveniu uznať, že strata matky pri narodení je hlboká strata, ktorú dieťa vníma aj bez slov.

Právo dieťaťa poznať svoj biologický pôvod je zakotvené v medzinárodných dokumentoch, najmä v Dohovore OSN o právach dieťaťa a v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, kde je uznávané ako kľúčový aspekt formovania identity a osobnej integrity.

Svedectvá surogátnych detí potvrdzujú, čo ukazujú výskumy a často hovoria o traume z odlúčenia alebo rane, že bolo za ich život zaplatené. Napríklad Jessica vo videu (11:28) hovorí, že ako produkt surogácie sa nedokáže zbaviť vedomia, že je na nej cenovka a že bola kúpená.

ako konkrétne Fórum života pomáha

Ako upozorňuje Jessica Kern, ktorá bola počatá prostredníctvom surogácie v roku 1983, jej rodičia sa pre túto cestu rozhodli nie preto, že by neexistovala iná možnosť, ale práve preto, že iné cesty boli pre nich nedosiahnuteľné z etických a zdravotných dôvodov:

„Surogácia, keďže bola relatívne neregulovaná, ponúkla mojim rodičom obchádzku. Moja mama neprešla žiadnym psychologickým testovaním, môj otec bol príliš starý a žiadna agentúra by nedala dieťa niekomu, kto mal len päťpercentnú šancu prežiť nasledujúcich päť rokov.“

Táto výpoveď ukazuje, že surogácia sa môže stať spôsobom, ako obísť ochranné mechanizmy adopčného systému – mechanizmy, ktoré majú chrániť predovšetkým dieťa. V prípade surogácie neexistujú rovnaké kontrolné mechanizmy, aké by museli absolvovať rodičia pri tradičnej adopcii.

Jessicina biologická matka jej povedala, že prešla tromi tehotenstvami ako surogátka — vraj zo „súcitu“ s neplodnými pármi, ale za narodenie Jessicy dostala 10-tisíc dolárov, čo bolo viac, než by v tom čase zarobila žena pracujúca celý rok za minimálnu mzdu.

Jessica Kern nie je jediné surogátne dieťa, ktorá ako surogátne dieťa vidí v surogácii neetický a nemorány prístup.

Francúzka Olivia Maurel sa narodila prostredníctvom surogácie v Spojených štátoch v roku 1991. Opisuje, že jej život bol emocionálne veľmi náročný napriek materiálnemu nadbytku, ktorý mala. Už počas dospievania cítila, že „niečo nie je v poriadku“ — mala pocit, že rodičia možno nie sú tí skutoční.

„Neboli žiadne fotky mojej tehotnej matky… na prvých fotografiách som ja vo veku piatich dní.“

Surogáciu označuje za traumatický proces, ktorý ju oddelil od materského puta. Prvá trauma podľa nej začala momentom, keď ju zobrali surogátnej matke pri pôrode. Hovorí o nej ako o traume z odlúčenia, ktorú prežívajú aj adoptované deti. Táto skúsenosť podľa nej zanechala trvalú úzkosť a strach z opustenia:

„Bola som komplikované dieťa, ktoré sa hystericky klepalo pri predstave aj krátkej separácie… Celý život som sa bála, že ma opustia.”

Počas dospievania a dospelosti čelila mnohým traumám a psychickým problémom.

“Bola som objednaná, vyrobená, ušitá na mieru, predaná a kúpená… Predstava, že so mnou zaobchádzajú ako s predmetom, ma počas väčšiny môjho života pomaly ničila,” dodáva.

Keď zistila, že bola narodená prostredníctvom surogácie, stala sa hovorkyňou Casablanca Declaration, medzinárodnej iniciatívy expertov (100 odborníkov zo 75 krajín), ktorá od roku 2023 žiada úplný globálny zákaz surogácie, vrátane medzinárodných zmlúv zakotvujúcich tento zákaz.

“Často v surogácii nanešťastie zabúdame na ľudí, ktorí sú najviac ovplyvnení surogáciou. Títo ľudia nikdy nedali svoj súhlas. Sú to ľudia narodení zo surogácie. Boli odtrhnutí od svojich mám a predaní cudzincom. Ako autá, ktoré si objednáte z továrne, kedy si vyberáte z možností, ktoré sa vám páčia alebo nepáčia…” popisuje Olivia v prejave pre Český parlament.

Podľa nej nie je možné surogáciu nijak regulovať. Jediná možnosť, ktorú pripúšťa je zákaz surogácie, pretože surogáciu pokladá za novú formu ochodovania s ľuďmi.

Zostaňte v kontakte s krehkými témami
a sledujte nás na vašej obľúbenej sociálnej sieti: