Surogátne materstvo je poslednou alebo jedinou šancou niektorých párov mať “vlastné” dieťa a zároveň miliónovým, medzinárodným a rýchlo expandujúcim biznisom, ktorý môže vykorisťovať ženy a predávať deti.

A popri týchto dvoch extrémoch je aj všetkým, čo sa nachádza niekde medzi.

O čom sa dočítate:

• Čo je surogátne materstvo – keď dieťa s vašimi génmi vynosí cudzia žena
• Surogátne materstvo ako riešenie neplodnosti
• Ako (ne)funguje surogácia na Slovensku a v Česku – na online fórach prekvitá
• Keď sa túžba po dieťati stane nárokom na dieťa
• Keď sa ženské telo stáva službou a darom pre iných, ale aj výmenou zdravia za peniaze
• Láska, gén a zmluva: Osobné príbehy žien
• Surogátne matky čelia zdravotným komplikáciám častejšie
• Aj pre Phoebe z priateľov nebolo ľahké vzdať sa trojčiat

Myšlienku surogácie mnohí nepovažujú za novú a spájajú s ňou najmä biblický príbeh Sáry a Abraháma, ktorý hovorí o tom, ako neplodná Sára ponúkla svoju egyptskú otrokyňu Hagar ako náhradnú matku. Hoci vtedajší svet nepoznal umelé oplodnenie, princíp bol rovnaký – vynosenie dieťaťa inou ženou na žiadosť niekoho iného. V prípade Sáry a Hagar však predsa bola situácia trochu iná než poznáme dnes, pretože Izmael ako surogátne dieťa zostal so ženou, ktorá ho porodila, a nebol tak odtrhnutý od svojej biologickej matky. Dokonca, keď Hagar uteká, berie svojho syna so sebou.

História poukazuje na náhradné materstvo ako proces napätia

Tento biblický príbeh Sáry a Abraháma občas používajú aj zástancovia surogácie na obhajobu legitimity tejto praktiky. Ak sa však dôkladne pozrieme na to, ako toto náhradné materstvo v prípade Sáry, Hagar a Abraháma vyzeralo, je skutočne diskutabilné, či ho chceme reprodukovať. Hagar bola otrokyňa, s ktorej životom mohlo byť nakladané ako s majetkom – a tak bola Sárou vlastne donútená k pohlavnému styku, počatiu, vynoseniu a porodeniu dieťaťa bez toho, aby k tomu mohla čokoľvek povedať.

Tento historický príbeh tak predovšetkým ukazuje, ako je celý proces náhradného materstva komplikovaný a plný napätí medzi zúčastnenými stranami. Historický vývoj a škandály surogácie nájdete podrobne v článku Surogácia ako služba tela v zrkadle súdov a škandálov.

Morálnym a etickým problémom surogácie je najmä skutočnosť, že
v surogácii je ľudská bytosť – tak dieťa, ako aj žena, surogátna matka –
zredukovaná na prostriedok k naplneniu túžob, potrieb a ziskov niekoho iného.

Trh so surogáciou je veľmi lukratívny, má totiž ročný rast (CAGR) 24,53 % podľa správy spoločnosti Precedence Research, čo je rýchlejší rast ako trh s elektromobilmi a iba o 6 % pomalší ako trh s umelou inteligenciuu (AI). Predpokladá sa, že do roku 2034 dosiahne hodnotu približne 195,97 miliard USD, čo je približne rovnako ako HDP krajín ako Hongkong alebo Peru, a vyššie ako HDP Slovenska.

Surogátne materstvo, surogácia či náhradné materstvo je forma asistovanej reprodukcie, v ktorej surogátna (náhradna) matka vynosí a porodí dieťa pre niekoho iného, ktorý nemôže mať vlastné dieťa alebo nechce vynosiť vlastné dieťa (Miškovičová, 2018), pričom musia byť podľa právničky Miškovičovej splnené dve podmienky: 

“Prvou podmienkou je existencia dvoch strán s tým, že jedna dieťa chce mať a tá druhá ho môže mať. Druhou podmienkou je dohoda medzi spomínanými stranami dieťa počať, vynosiť, porodiť a odovzdať, pričom sa tak deje na žiadosť a pre tú stranu, ktorá si dieťa objednala. To, či napokon aj reálne dôjde k počatiu, vynoseniu, porodeniu a odovzdaniu dieťaťa, nie je pre účely definovania surogácie podstatné. Rovnako ako ani to, ako dôjde k počatiu, koho pohlavné bunky budú použité, akú formu bude mať dohoda medzi stranami, či sa tak bude diať odplatne alebo bezodplatne, kedy a akým spôsobom sa objednávatelia stanú rodičmi daného dieťaťa a podobne.”

Poznáme dva typy surogácie:

1. Tradičnú surogáciu, keď je surogátna matka oplodnená spermiami objednávateľa a je aj biologickou aj genetickou matkou dieťaťa.

2. Gestačnú formu surogácie, keď je surogátnej matke vložené do maternice embryo geneticky pochádzajúce od objednávateľov alebo darcov a surogátna matka je len biologickou matkou.

Najčastejším dôvodom pre surogáciu je neplodnosť, vek alebo partnerstvo osôb rovnakého pohlavia. Náhradné materstvo otvára však cestu aj slobodným mužom (od 8:46 min), ktorí si takto zabezpečia dieťa, keď zatúžia byť otcom bez partnerky alebo chcú splniť sen napríklad svojim matkám.

„Muž zaplatí, pošle spermie, klinika zabezpečí darkyňu vajíčka, žena vynosí dieťa a po roku si ho kupca odvezie.“

Toto uviedol český policajný vyšetrovateľ v roku 2023, keď v Prahe odhalili organizovanú sieť týkajúcu sa surogátneho materstva. Ukrajinské surogátne matky rodili deti pre zahraničných mužov, ktorí často nemali známy vzťahový ani sociálny kontext. Organizátori zarobili viac než 1,2 milióna eur. Motivácie boli rôzne: darček pre matku, túžba po dcére alebo zachovanie rodu (viac na Postoj, Seznam Zprávy, iRozhlas).

Komerčnú formu surogácie tiež môžu využívať ženy bez zdravotnej indikácie, a teda problému neplodnosti. Dôvodom môže byť vysoký vek aj v prípade, ak už svoje deti majú, alebo strach z tehotenstva či pôrodu.

Surogátne materstvo tak otvára pandorinu skrinku rôznych etických dilem, rizík a tém, ktoré s ním bytostne súvisia. Právnička Silvia Miškovičová (2018) píše: 

 “Surogácia je akoby križovatkou, na ktorej sa stretávajú mnohé dôležité témy, ako napríklad práva detí a ich najlepší záujem, možnosť voľby, neplodnosť, právo na život a ľudskú dôstojnosť, reprodukčné práva, vykorisťovanie žien a ich tiel, obchodovanie s ľuďmi a ich časťami a dokonca, ako niektorí upozorňujú, aj témy ako novodobý kolonializmus, eugenika, rasizmus, sexizmus a patriarchizmus.”

ako konkrétne Fórum života pomáha

Zistenie, že nemôžete mať so svojím partnerom alebo partnerkou vlastné dieťa, je bezpochybne bolestivým momentom. Mnoho neplodných párov prechádza cestou plnou smútku, frustrácie, izolácie. Každá veta typu – Kedy už budete mať dieťa? Nečakáte príliš dlho? Viete, my chceme byť starí rodičia. Tak čo, už čakáte, môžeme sa tešiť? – sa ako ostrý hrot zapicháva do sŕdc nejedného páru, ktorý bojuje s neplodnosťou.

Bolesť z nemožnosti mať dieťa je reálna a čo viac, umocnená tlakom spoločnosti. Bezdetnosť je stále v spoločnosti vnímaná ako deviantná a patologická, ako uvádza sociologická štúdia Problematické tranzice k mateřství.

Spoločenské normy stále silno ovplyvňujú individuálne rozhodnutia ľudí po celom svete. Ak im podľahneme a uveríme, že náš život nemá bez potomka zmysel, vzniká v človeku strata istoty v seba a v svoju hodnotu.

Zamýšľaná matka Jana, ktorá v Česku získala dieťa prostredníctvom surogácie, opísala pre Denník N svoju túžbu za dieťaťom takto: „Keď celý život počúvate, že nemôžete mať deti, chcete ich ešte viac.“

Pri heterosexuálnych pároch je potom častý vyčerpávajúci kolotoč – niekoľko kôl IVF, bolestivé injekcie, zmena hormónov, spontánne potraty, strata bábätka, zlomené srdce, trauma, úzkosti a znova od začiatku – desaťročia trápenia, ako popísala svoju cestu až k surogátnemu dieťaťu Rebecca alebo svoju skúsenosť s IVF Melissa.

Napriek všetkému pokračujete, až kým nedostávate ďalší úder – zistenie, že vám IVF nepomôže. Vaše telo nedokáže vynosiť dieťa. Strata, bolesť, úzkosť. Lekári vám ponúknu surogátne matertsvo. Hľadáte teda zdravú ženu, ktorá vášmu dieťaťu na chvíľu požičia svoju maternicu.

Viac o vnímaní neplodného páru, prežívaní neplodnosti aj o tom, či existuje právo na dieťa sa dočítate v článku:

Slovenské právne predpisy po novele ústavy od novembra 2025 priamo zakázujú surogáciu na ústavnej úrovni. Zákaz sa vzťahuje na všetky formy surogácie – či už komerčnú, alebo tzv. altruistickú, kde by biologická matka nedostala finančnú odmenu, ale len náhradu nákladov súvisiacich s tehotenstvom. Navyše zákon o rodine hovorí, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila, a že dohody a zmluvy, ktoré sú s tým v rozpore, sú neplatné. Ak by sa aj surogátna matka vzdala materstva, dieťa by stalo voľným pre adopciu.

V Českej republike sa slovo náhradné materstvo objavilo v občianskom zákonníku pri inštitúte osvojenia v roku 2014, čo otvorilo dvere k vykonávaniu tejto praktiky. Aj v tejto krajine sú však všetky zmluvy zaväzujúce náhradnú matku odovzdať dieťa neplatné a vzdať sa rodičovstva môže až po tradičnej ochrane šiestich týždňov od pôrodu, v ktorej je právne matkou stále ona. V prípade surogátneho materstva však dieťa nejde do klasického procesu adopcie, ale osvojujú si ho priamo zamýšľaní rodičia.

Ďalej je v Česku zakázané dostávať za náhradné materstvo finančnú odmenu nad rámec pokrytia nákladov nevyhnutne spojených s tehotenstvom.

Prax však ukazuje, že síce je surogátna materstvo v Česku na papieri altruistické, surogátne matky ju podstupujú za vyššie odmeny, ako je dovolené. V roku 2021 sa suma pohybovala okolo 500-tisíc až milión českých korun. Bezdetné páry a aj surogátne matky z Česka, ale aj Slovenska tak službu aj dnes vyhľadávajú a zaujímajú sa o ňu na online fórach.

Ako legislatívne surogáciu upravujú rôzne krajiny sveta sa dočítate v článku Surogácia a pohľad právneho systému.

Túžba mať dieťa je prirodzená. Rovnako je prirodzená aj bolesť, keď človek dieťa nemôže z akéhokoľvek dôvodu mať.

“Ľudia trpiaci neplodnosťou majú právo na súcit, rešpekt, ochranu, pomoc a náležitú liečbu, nie však na dieťa a na využitie čohokoľvek a kohokoľvek na jeho zabezpečenie. Ako uviedla vo svojej autobiografii jedna z najznámejších surogátnych matiek, Elizabeth Kane, surogátne materstvo nie je ničím viac ako prenesením bolesti z jednej ženy na druhú,” hovorí právnička Miškovičová.

Túžba po dieťati nedáva nikomu právo ho mať. Existuje právo na rodinu, ktoré je zakotvené vo viacerých medzinárodných dohovoroch, ako je Všeobecná deklarácia ľudských práv či Európsky dohovor o ľudských právach, kde sa však chápe ako právo na ochranu existujúcich rodinných väzieb – nie ako nárok stať sa rodičom.

Právo na rodinu tak chráni napríklad právo dieťaťa vyrastať so svojimi rodičmi. Podľa Miškovičovej toto právo na rodinu neznamená, že každý má nárok získať dieťa, akoby šlo o osobné vlastníctvo. Dokonca pod toto právo nespadá ani právo si dieťa adoptovať, ako viackrát vyjadril Európsky súd pre ľudské práva. Právo na adopciu je podmienené záujmom dieťaťa a zákonnými pravidlami krajiny. A práve pri surogácii sa na záujem dieťaťa často zabúda.

Známy je príbeh Olivie Maurel (v septembri 2025 vystúpila na pôde Právnickej fakulty Univerzity Komenského), ktorá v tridsiatich rokoch zistila, že sa narodila prostredníctvom náhradného materstva. Dnes je známa svojou angažovanosťou sa v snahe zakázať surogáciu ako medzinárodný trestný čin. Považuje ju za formu moderného otroctva a porušenia práv dieťaťa.

Viac o tom, ako surogácia porušuje práva detí, napríklad poznať svoj pôvod, zakotvené v svetových aj európskych dokumentoch, sa dočítate v článku: Ako pri surogácii (ne)myslíme na surogátne deti?

Problémom surogácie a ochrany detí je najmä to, že keď sa túžba mať dieťa stane bezhraničnou, mení sa na nárok a dieťa sa sa stáva prostriedkom – riešením prázdnoty či strachu zo samoty, alebo dokonca zárukou nesmrteľnosti. Právnička Andrea Erdösová (2014) píše, že práve túžba „stať sa rodičom ženie páry k tomu, aby podstúpili čokoľvek – často za hranicami prirodzeného“ (s. 1486).

Odkiaľ sa tu zobrala táto ničím nezastaviteľná túžba po dieťati?

Toto konanie prišlo podľa právničky Miškovičovej (2018) s presvedčením, že rozhodnutie mať dieťa – kedy chcem, ako chcem, koľko chcem a aké chcem – je osobnou voľbou až právom, ktoré náleží každému človeku bez ohľadu na vek, pohlavie, zdravotný stav či vzťahovú situáciu. To môže súvisieť najmä s historickou zmenou významu detí, ktorú popísala sociologička Hana Hašková – kým kedysi mali deti ekonomickú hodnotu, dnes majú emocionálnu hodnotu, ktorá prináša rodičom „pocit nesmrteľnosti, naplnenia, spoločenského statusu, moci, kontroly, identity či zábavy“.

Mnohé z týchto dôvodov však nie sú etickým motívom stať sa rodičom – často ubližujú deťom i ďalším generáciám.

Ak človek neberie dieťa ako samostatnú bytosť, ktorá je darom a na ktorú nemá žiaden nárok ani právo, môže skĺznuť k tomu, že si dieťaťom rieši vlastnú prázdnotu, túžbu po nesmrteľnosti či spoločenský status. Dieťa sa preňho stáva projektom či cieľom naplnenia svojich túžob, pretože ak v dieťati hľadáme zmysel života, uznanie či náplasť na traumy, riskujeme, že ho využívame ako nástroj.

To však poukazuje na osobnú nezrelosť dospelého človeka, ako vysvetľuje psychologička Jana Ashford: „Emocionálne nezrelí rodičia síce milujú deti, no vždy sú na prvom mieste ich vlastné potreby.“ Psychologička Laura Markham (2012) zase dopĺňa, že emocionálne nezrelí rodičia majú nízku toleranciu na frustráciu, reagujú impulzívne a deti sa rýchlo naučia, že ich úlohou je uspokojiť rodiča, aby boli prijaté. Tak vzniká parentifikácia – stav, keď dieťa nenesie len svoje vlastné bremená, ale aj zodpovednosť za šťastie dospelého (Jurkovic, 1997).

A práve surogácia je od začiatku potreba dospelých ľudí na dieťa a nie potreba dieťaťa na rodičov a najmä v komerčnej forme môže byť extrémnym prejavom tejto dynamiky.

Nie je však túžba mať dieťa základnou ľudskou potrebou, ktorej nedokážeme vzdorovať?

Ak vám pri čítaní textu niekoľkokrát napadla táto otázka, prečítajte si rozšírenie krehkej témy o surogácii v článku Dieťa ako potreba a cieľ: Prečo musíme byť všetci rodičia?

Všetci aktéri surogácie – zamýšľaní rodičia aj surogátne matky prirodzene prežívajú hlboké spektrum silných emócií. No s pocitmi pracujú aj marketéri na pozadí surogátneho biznisu.

Americký sprostredkovateľ surogácie napríklad vyhľadáva surogátne matky cez článok Prečo sú manželky vojakov skvelými surogátnymi matkami, v ktorom používa slová ako skutočne nezištný čin, no neskôr dopĺňa:

“Manželky vojakov si často volia surogáciu ako spôsob finančného príspevku do domácnosti, pretože je pre ne náročné budovať kariéru a zároveň vychovávať deti počas dlhých období neprítomnosti manžela. Surogácia im umožňuje prispieť bez potreby práce na plný úväzok s dlhou pracovnou dobou.”

Do akej miery ide o skutočne nezištný čin je teda otázne. Sľubovaný finančný príspevok do domácnosti tomu totiž protirečí a vyvstáva sa pýtať, prečo to manželky vojakov alebo ktorékoľvek surogátne matky skutočne robia a či by do surogácie vstupovali, ak by za ňu nemali finančnú odmenu.

Ďalej je tiež problematické, že daný sprostredkovateľ v odstavci definuje surogáciu ako spôsob, ktorý ženám umožní prispieť do domácnosti bez potreby práce na plný úväzok s dlhou pracovnou dobou. Nie je však tehotenstvo v ich prípade prácou na maxi plný úväzok, ktorý nepozná žiaden iný zamestnanec, keďže ich pomyslená služba trvá 24/7 celých deväť mesiacov?

Aj keď sa často používa terminológia ako darovanie vajíčok alebo pomoc neplodným párom, v skutočnosti Debora Spar v knihe The Baby Business: How Money, Science, and Politics Drive the Commerce of Conception poukazuje na to, že ide o komerčné transakcie, kde sa deti a reprodukčné služby stávajú predmetom trhu. Tento prístup odhaľuje, že surogátne materstvo nie je len altruistickým aktom, ale súčasťou širšieho baby biznisu, kde finančné záujmy často prevládajú nad etickými úvahami.

Jednou z prvých štúdii, ktorá skúmala motivácie žien ako surogátnych matiek, bola štúdia britského výskumníka Ericka Blytha z roku 1994 na vzorke 19 surogátnych matiek. Motivácie matiek boli najčastejšie finančná podpora, osobná sebarealizácia a altruizmus. Jedná respondentka vo výskume uviedla, že chcela v živote spraviť niečo zaujímavé.

Štúdia ďalej uvádza, že len relatívne málo žien malo po surogácii vážne psychické problémy a za najväčší prínos vnímali radosť zamýšľaných rodičov. Priznávali však, že rozrušenie z odovzdania bábätka po pôrode bolo silné. S rodičmi ostali v kontakte aj po pôrode a uvádzali, že ich rodičia finančne podporovali, no nepriznávali to pred okolím, pretože sa báli odsúdenia.

Išlo o longituálny výskum v spolupráci s organizáciou COTS – jednou z bývalých najväčší britských agentúr sprostredkujúcich náhradné materstvo.

Podobný výskum a závery ako výskum vyššie zrealizovali aj iní výskumníci napr. v roku 2003 štúdia výskumníčky Jadva a jej kolegýň a výskum z roku 2015 výskumníčky Jadva a kolektívu, pričom časť z respondentiek bola zase vybraná v spolupráci s agentúrou COTS.

Na základe výskumu Erica Blytha a týchto štúdií by sme mohli skonštatovať, že surogátne matky prežívajú náhradné materstvo pozitívne, sú šťastné, že mohli pomôcť a vzdať sa dieťaťa im nespôsobilo vážne psychické ťažkosti. Na teito štúdie sa najčastejšie odvoláva aj mnoho zástancov surogácie.

Spolupráca so spomínanou agentúrou COTS je však veľkým limitom všetkých týchto štúdií. Keďže podnikaním tejto organizácie je sprostredkovanie surogácie neplodným párom, nedá sa opomenúť ich záujem selektívne vyberať do výskumu práve tie matky, ktoré majú pre nich “vhodné” motívy. Problémy, ktoré surogáciu prirodzene sprevádzajú, tak boli v týchto výskumoch podhodnotené.

Reprezentatívnosť vzorky a generalizovanie výsledkov týchto štúdií na celú populáciu náhradných matiek je tak v tomto prípade zavádzajúce a metodologicky nesprávne.

Na časté používanie naratívu nezištnosti a pozitívnu skúsenosť v publikovaných štúdiách upozornili v systematickej recenzii 47 štúdií o skúsenostiach surogátnych matiek a zamýšľaných rodičov aj výskumníčky z Ameriky a Austrálie v roku 2022.

Iné štúdie napríklad konštatujú, že surogátne matky vedome vnímajú surogáciu ako prácu a dieťa nepovažujú za svoje vlastné, čím vysvetľujú, prečo sa dieťaťa dokážu vzdať.

Hoci surogátne matky len málokedy priznávajú finančnú motiváciu, zamýšľaní rodičia sa transakčným rozmerom surogácie netaja a považujú ju za racionálnu cestu k rodičovstvu s jasne stanovenými pravidlami, zmluvami a rozpočtom. V článku Denníka N z roku 2024 o slovenskom páre, ktorý si prenajal maternicu, muž – zamýšľaný otec, uvádza:

„Bol to taký vecný rozhovor pri káve. Rozprávate sa o podmienkach, ako keď kupujete napríklad auto. Jednoducho si prenajímate maternicu,“ vysvetľuje Petr.
„Medzi sebou sme si najskôr povedali, aké je naše maximum, a tiež sme vedeli, koľko si pýtali ostatné surogátne mamičky. Počuli sme, že niektoré odnosili deti za 300-tisíc korún (12-tisíc eur), my sme si povedali, že náš strop je pol milióna (20-tisíc eur). A ona si požiadala práve pol milióna.”

Z reportáže Guardianu, kde je popísaných viac surogátnych príbehov, tiež cítiť uvedomenie si sociálnej nerovnosti:

„Robia pre vás niečo, čo im zásadne zmení život, a na oplátku za to dostanú sumu, ktorá im tiež zásadne zmení život,“ hovorí Dorothy, ktorá čakala na svoje dieťa od surogátnej matky.

Surogátne materstvo si vyžaduje náročný psychický koktejl – citový odstup od dieťaťa, ale aj poctivú starostlivosť oňho. To potvrdzujú aj plačlivé slová surgátnej matky z britskej reportáže v Gruzínsku, v jednej z mála krajín, kde je komerčné surogátne materstvo legálne a prakticky neregulované:

„Staráš sa o to dieťa a pocity sú rovnaké ako pri vlastných deťoch, takže musíš byť psychicky veľmi silná. Veľa som na sebe pracovala, ale aj tak nikdy neviem dopredu, čo sa vo mne udeje. Prvýkrát som si myslela, že som silná. Myslela som si, že to zvládnem úplne ľahko – ale bolo to pre mňa veľmi ťažké.“

Reportáž ukazuje temnú realitu mnohých surogátnych matiek – ženy z chudobných pomerov, často unikajúce z násilných vzťahov, ktoré tehotenstvo podstupujú ako jediný spôsob obživy.

„Tvoje telo nevie, že je to pre niekoho iného,“ hovorí jedna z nich (6:16), zatiaľ čo iná počúva ňou práve porodené plačúce dieťa osamotené v kolíske, pretože zamýšľaní rodičia ešte nepricestovali z Číny. Reportérka prítomná pri narodení surogátneho dieťaťa dodáva: „Surrogátnym matkám nie je dovolené dotknúť sa dieťaťa, ktoré práve porodili“.

Ako upozorňuje aj právnik vo videu, „v tomto systéme nie je nikto, kto by chránil práva surogátky alebo dieťaťa – zmluva chráni iba agentúru.“

Na fóre Emimino.cz sa objavuje pragmatická skúsenosť zamýšľanej matky s medzinárodnou neregulovanou surogáciou v Gruzínsku, ktorá podľa nej v pozitívnom duchu zaručuje nulové práva surogátnej matky na ňou vynosené dieťa a robí zo surogátnej matky “len” nosičku:

Ani surogátna matka Anastasia z Ukrajiny, ktorá nosila dieťa pre pár z Francúzska v článku Guardianu, nebrala celý proces jednoducho:

“V roku 2020 porodila Anastasia dvojčatá pre pár z Francúzska. Jej syn Alexander zostal u starej mamy, pretože surogátne matky boli posledné tri mesiace tehotenstva oddelené od svojich rodín. Zvyčajne surogátne matky po pôrode dieťa nevidia. Ale vtedy bol lockdown. Anastasia sa tak musela dva týždne sama starať o bábätká, kým si ich rodičia neprišli vyzdvihnúť. Prebaľovala ich, upokojovala, kŕmila z fľaše. Keď si ich rodičia nakoniec odviedli, priznala: „Moji priatelia mi volajú celý deň, celú noc. Celý čas plačem.“ Ťažko sa jej s nimi lúčilo. Francúzsky pár jej prostredníctvom agentúry zaplatil 15 700 libier, čo bolo deväťnásobne viac než zarábala ako kozmetička – stačilo to na kúpu polovice bytu, novú pohovku a práčku. Teraz plánovala kúpiť aj druhú polovicu bytu, odložiť peniaze na Alexanderovo vzdelanie a zaplatiť si opravu zubov.”

Surogátna matka na Ukrajine najprv čakala trojičky, pre väčšiu šancu bolo jedno terminované, ale dvojičky nakoniec porodila predčasne v piatom mesiaci akútnou sekciou a umreli. Sama sa musela postarať o ich kremáciu. Ako “odmenu” dostala ekvivalent 200 dolárov. Z ďalších očakávaných trojičiek lekári terminovali 2 plody pre ešte väčšiu šancu, ale dieťa sa narodilo opäť predčasne so zdravotnými komplikáciami. O redukcii plodov neboli zamýšľaní rodičia informovaní a prekladateľ surogátnej matky najatý agentúrou sa túto skutočnosť rozhodol z prekladu vynechať: “Zamýšľaní rodičia to nepotrebujú vedieť.”

Náročnú rovnováhu medzi starostlivosťou, nenaviazanosťou a peniazmi naznačili už štúdie Snowdon, 1994 a Baslington, 2002. Ukázali, že náhradné matky môžu vedome vnímať celý proces ako prácu alebo zamestnanie, čo môže viesť k vytvoreniu emocionálneho odstupu od vyvíjajúceho sa plodu. K vytvoreniu tohto emocionálneho odstupu surogátnych matiek k dieťaťu prispieva podľa Baslingtona najmä finančná odmena. Financie ako hlavnú motiváciu surogátnych matiek zistil aj výskum amerických výskumníkov so vzorkou 96 žien z roku 2022.

Jedna z matiek v diskusii na Emimine.cz potvrdzuje, že si matky vedome navodzujú odstup od dieťaťa:

„No právě, já už jsem těhotná počtvrté, tak už to tak neprožívám… I když ho mám svým způsobem ráda, chci mu dát to nejlepší… Ale bez toho odstupu bych jinak nemohla být schopna po porodu to dítě odevzdat.”

Túto rôznorodejšiu skúsenosť surogátnych matiek s náhradným materstvom potvrdzujú aj viaceré výskumy, ktoré nečerpali respondentky prostredníctvom záujmových skupín, ako je agentúra COTS:

• Britský kvalitatívny výskum z roku 2024 skúmal reflexiu skúsenosti so surogáciou 21 žien. Zistili, že hodnotia surogáciu ako ťažkú prácu, ktorá však stojí za to, pričom uvádzali, že surogácia patrí k ich identite. Hoci hodnotili skúsenosť pozitívne, reflektovali ju ako niečo, čo na nich kladie dlhodobé emocionálne a fyzické nároky.
• Výskum iránskych výskumničok z roku 2020 na vzorke 15 iránskych surogátnych matiek zistil, že ženy vstupujú do surogácie kvôli ekonomickej núdzi. Finančná motivácia im umožnila prekonať aj bolesti a tlak. Počas surogácie totiž zažívali fyzickú bolesť, strach a psychickú záťaž od iných aj svojej snahy sa emočne od dieťaťa odosobniť. Napriek týmto ťažkostiam však pociťujú hrdosť a spokojnosť, že pomohli rodinám. Avšak aj tento výskum čerpal respondentky z kliniky vykonávajúcej surogáciu, takže jeho reprezentatívnosť je slabšia, avšak autorky sa ju snažili zabezpečiť purposívnym výberom, čiže selektívne a cielene vyberali surogátne matky spĺňajúce stanovené kritéria, aby pokryli čo najrozmanitejšiu skupinu žien a ich skúseností.
• Dlhodobý výskum britského tímu sa v roku 2018 zameral na skúsenosť indických surogátnych matiek, ktoré porovnával so skúsenosťou žien tehotných so svojím dieťaťom. Zistili u surogátnych matiek vyššie hladiny depresie počas a po tehotenstve (dvojnásobne väčší výskyt než v prípade prirodzeného tehotenstva), slabší predpôrodný bonding s dieťaťom, ale zodpovedný prístup k starostlivosti o dieťa počas tehotenstva. Aj tento výskum čerpal respondentky z kliniky v Mumbaji sprostredkujúcej surogáciu, a preto výskum tiež nemôžeme považovať za dostatočne zovšeobecniteľný na populáciu.
• Naratívny prehľad štúdií z roku 2020, v ktorom výskumníčky vyberali výskumy selektívne, skúmal dilemy a emočné výzvy surogácie v kontexte Indie aj západu. Zistili, že surogátne matky prežívajú vnútorný konflikt mezi väzbou s dieťaťom a odstupom, keďže chcú dieťa ochraňovať, no zároveň sa musia emocionálne nastaviť na jeho odovzdanie. Ďalej uvádzajú, že v Indii pristupujú k surogácii ako ku komodite, v ktorej sú zdravie a pocity ženy podceňované a nie je im poskytovaná psychická podpora.

Emócie surogátnej mamy, ktorej v tele rastie dieťa, môžu byť rovnako intenzívne a neočakávané ako u žien, ktoré deti nosia pre seba. O tom, ako sa pripravovali na pôrod a tehotenstvo a nakoniec zažili úplne iný scenár sme písali v našej minulej krehkej téme.

Viaceré výskumy ukazujú, že pri surogátnom tehotenstve je väčšia pravdepodobnosť výskytu zdravotných komplikácií než pri prirodzenom. Ide, samozrejme, o riziká, ktorým čelia všetky tehotné ženy, pričom materská mortalita je našťastie vďaka modernej medicíne na Slovensku aj v Európe veľmi nízka.

Komparatívna analýza skúseností 96 žien z roku 2022, ktoré zažili aspoň jedno surogátne a jedno prirodzené tehotenstvo, zistila okrem trojnásobného rizika cisárskeho rezu a päťkrát vyššej šance na predčasný pôrod v prípade surogátneho tehotenstva aj výrazne vyššie riziko popôrodnej depresie. Navyše zistili, že ženy iného než bieleho etnika mali výrazne vyššiu pravdepodobnosť vzniku nových chronických ochorení (dlhodobá hypertenzia, diabetes alebo problémy s reprodukčným systémom) po ukončení surogácie.

Kanadský výskumný tím z Queen’s University v roku 2024 napríklad skúmal zdravotné problémy u surogátnych matiek pri gestačnej surogácii a porovnával ich s tehotenstvami počatými prirodzene alebo pomocou umelého oplodnenia (IVF). Vzorku tvorilo viac ako 800 surogátnych tehotenstiev, takmer 850-tisíc prirodzených a viac ako 16-tisíc tehotenstiev po IVF.

Zistili, že surogátne matky čelia vážnym komplikáciám (silné krvácanie, vysoký krvný tlak v tehotenstve, nutnosť naliehavého cisárskeho rezu či riziko predčasného pôrodu) výrazne častejšie. Ide o viac než trojnásobné riziko oproti prirodzenému tehotenstvu a takmer dvojnásobné oproti IVF. Zatiaľ čo pri prirodzenom počatí zažila vážny zdravotný problém 1 zo 40 žien (2,3 %), pri IVF to bola 1 z 25 žien (4,3 %) a pri gestačnom náhradnom materstve až 1 z 13 žien (7,8%).

V štúdii nezohľadnili údaje o darcovstve vajíčok a spermií či type embryo transferu, ktoré nám však môže doplniť americká štúdia z roku 2019 na vzorke takmer 1,5 milióna tehotenstiev, z ktorých bolo takmer 18-tisíc počatých práve pomocou IVF a darovaných vajíčok, pričom 4 670 žien pomocou rozmrazeného embrya z darovaných vajíčok. Aj im sa potvrdilo, že riziko krvácania, poškodenia hrádze alebo nutnosti neočakávanej hysterektómie výrazne narastá v prípade tehotenstiev z darovaných vajíčok. Išlo až o dvojnásobne väčšiu pravdepodobnosť zdravotných komplikácií než v prípade prirodzeného tehotenstva.

Seriál Priatelia cez blonďavú, excentrickú Phoebe zobrazil altruistické surogátne materstvo pre jej brata väčšinu času v idealistickom a humornom svetle. No v epizóde „The One Hundredth“ (v origináli The One with the Triplets, 5. séria, 3. epizóda), ktorá zobrazuje Phoebin pôrod, zaznie aj silný reflexívny moment.

„Všetci hovorili, že pôrod bude to najťažšie, čo kedy budem musieť urobiť, ale mýlili sa… Toto je. Prajem si, aby som si vás mohla vziať domov a vidieť vás každý deň, ale… Dobre, uspokojím sa s tým, že budem vaša obľúbená teta,” hovorí Phoebe v emotívnej scéne krátko po pôrode trojčiat.

Hoci Phoebe nedostala za surogáciu žiadnu finančnú odmenu a urobila to z lásky k svojmu bratovi, práve táto scéna pripomína, že surogátne materstvo nikdy nie je len o fyzickom výkone či technickej zmluve. Prináša komplexné emócie, hlboké väzby a často aj bolestivý pocit straty. Phoebe dokonca niekoľkokrát v seriáli počas detstva trojčiat navrhla, že si aspoň niektoré z detí vezme späť k sebe.

Reddit vlákno 4-násobnej surogátnej matky zdieľa podobnú skúsenosť:

“Nepociťovala som to ako vzdanie sa alebo stratu dieťaťa. Vlastne to vôbec nepripomínalo stratu, ale cítila som, akoby som oplakávala koniec niečoho veľkého, ak to dáva zmysel. Nikdy som si ich nechcela nechať, ale aj tak bolo ťažké sa rozlúčiť. Prvé dva týždne boli vždy trochu náročné. Hormóny a následky pôrodu sú samy o sebe ťažké a k nim pribudla tá neustála podvedomá myšlienka, že niečo naozaj, naozaj dôležité chýba, čo vôbec nepomáha. Prechod späť do bežného života a práce, akoby sa nič nestalo, je ale náhly a dosť ťažký. Tvoj život sa nezmenil, pre ostatných nie je nič nové. Jedného dňa celý tvoj život obieha okolo tohto bábätka a tehotenstva — si pripravená hodiť všetko za hlavu na počkanie, je to jediná vec, na ktorú myslíš. A potom doslova o dva či tri dni je to jednoducho… koniec.”

Zostaňte v kontakte s krehkými témami
a sledujte nás na vašej obľúbenej sociálnej sieti: