Cena náhradného materstva nie je len o financiách. Okrem vysokých nákladov na lekárske procedúry, hormonálnu liečbu a právne zabezpečenie môže surogácia priniesť aj emocionálnu cenu, ktorá sa dotýka všetkých zúčastnených. Čo všetko musia páry zvážiť a čo všetko môžu zažiť pred týmto krokom?

Zistenie, že nemôžete mať so svojím partnerom alebo partnerkou vlastné dieťa, je bezpochybne bolestivým momentom. Mnoho párov prechádza cestou plnou smútku, frustrácie, izolácie. Každá veta typu – Kedy už budete mať dieťa? Nečakáte príliš dlho? Viete, my raz chceme byť starí rodičia. Tak čo, už čakáte, môžeme sa tešiť? – sa ako ostrý hrot zapicháva do sŕdc nejedného páru, ktorý bojuje s neplodnosťou.

Tlak spoločnosti je veľký. Dieťa pokladáme za naplnenie zmyslu života. Čo však robiť, ak zrazu zistíte, že tento zmysel nedokážete dosiahnuť svojím vlastným telom a jeho schopnosťami?

O čom sa dočítate:

• Krok 1: umelé oplodnenie
• Cena náhradného materstva, s ktorou ste nerátali
• Dieťa ako zmysel života: Prečo musíme byť všetci rodičia?
• Neplodnosť a známe osobnosti: ako to má Adela Vincze?
• Je mať dieťa základná ľudská potreba alebo je osobným rozhodnutím?

Zisťujete, že moderná medicína dnes ponúka na prvý pohľad jednoduché a priamočiaré riešenie – umelé oplodnenie. Sľubuje vyliečiť vašu neplodnosť, hoci aj po jeho úspešnom absolvovaní zostávate neplodní, ale k tomu sa vrátime neskôr.

Rozhodnete sa teda ísť do toho, skúsiť všetko, čo tento svet ponúka. Neviete prečo ste ochotní urobiť všetko, ale cítite, že musíte, a tak pokračujete a vydávate sa na túto neznámu cestu.

Umelé oplodnenie si pýta obety, zmeny, výzvy, ktoré ste predtým nepredpokladali. Účty za vyšetrenia, hormonálnu liečbu, získanie vajíčok, oplodnenie, zmrazenie a uskladnenie vašich embryí každú chvíľu pribúdajú. Zvažujete pôžičku…

Ak ste žena, podstupujete navyše náročnú a pre telo rizikovú hormonálnu stimuláciu. Už neviete, kým vlastne ste. Všetko sa točí len okolo snahy mať dieťa, čo zasahuje do vášho vzťahu…

Niekoľko kôl IVF, bolestivé injekcie, zmena hormónov, spontánne potraty, strata bábätka, zlomené srdce, trauma, úzkosti a znova od začiatku – desaťročia trápenia, ako popísala svoju cestu až k surogátnemu dieťaťu Rebecca alebo svoju skúsenosť s IVF Melissa.

“Hlboká túžba mať dieťa a neschopnosť otehotnieť prirodzenou cestou raz ovládla celý môj život. Vplyv neplodnosti je taký silný. Má schopnosť vrhnúť vás do temnej diery a odcudziť od rodiny a priateľov. (…) Zažila som veľa chvíľ citového zrútenia, depresie, smútku a nevôle. Stal sa zo mňa škaredý človek, ktorého som ani nepoznala. Stiahla som sa od tých, ktorých som najviac milovala, najmä od svojho manžela,” zdieľa svoj príbeh Stephanie.

Viac o umelom oplodnení alebo prirodzených metódach liečby neplodnosti sa dozviete aj v osobitných krehkých témach.

Napriek všetkému pokračujete, až kým nedostávate ďalší úder – zistenie, že vám IVF nepomôže. Vaše telo nedokáže vynosiť dieťa. Strata, bolesť, úzkosť. Lekári vám ponúknu surogáciu. Hľadáte teda zdravú ženu, ktorá vášmu dieťaťu na chvíľu požičia svoju maternicu.

Našli ste ju!

Mierite do Česka, kde zisťujete, že sa cena náhradného materstva pohybuje od 500-tisíc po milión českých korun. Hľadáte lacnejšie možnosti v zahraničí. Zisťujete, že v Gruzínsku nie je surogácia tak regulovaná – náhradná matka tam má nulové práva a je “len” nosičkou, ako píše zamýšľaná matka na Emimino.cz:

„Dělali jsme ale všechno v Gruzii, mají tam na to lepší zákony. Tam ta náhradní matka je vyloženě jen nosička. Já jsem matka a otec otec, takže ona se dítěte po porodu nemusí vzdát a já ho nemusím adoptovat. Bohužel to tam ale nejde udělat na pojišťovnu, takže to musíš hradit sama. Nicméně v Gruzii je náhradní mateřství jedno z nejlevnějších a – jak říkám – mají to tam nejlépe právně ošetřené.”

Nesedí vám to, nechcete predsa vykorisťovať ženy a takýto reprodukčný turizmus vytvára aj situácie, ktoré ohrozujú deti. Právne postavenie dieťaťa narodeného cez surogáciu v cudzine je často nejasné, čo vedie k problémom napríklad pri registrácii dieťaťa alebo uznávaní rodičovských práv v domovskej krajine.

Vyberáte si Česko, aj keď je drahšie, ale majú to tam právne umožnené a je to blízko. Už ste predsa toľko investovali…

No zrazu zažívate ďalší výbuch intenzívneho mixu emócií – radosť, vďačnosť, ale aj úzkosť, bezmocnsť a strach. Nemáte tehotenstvo pod kontrolou, cítite, že sa vaše vlastné dieťa rodí úplne cudziemu človeku.

Čo ak si surogátna matka k nemu vytvorí väzbu a nebude sa ho chcieť vzdať? Ženy navyše podľa výskumu z roku 2020 často cítia, či budú skutoční rodičia, keďže dieťa nevynosili ony samy.

Na tanieri už máte naložené naozaj dosť. Investovali ste úplne všetko, podstúpili všetky riziká, no stále neviete, či naozaj budete držať svoje geneticky príbuzné dieťa v náručí. Prvý transfer nevyšiel, druhé vaše bábätko potratila.

Čo prežívajú surogátne matky a akým rizikám čelia si môžete prečítať v článku Keď sa ženské telo stáva službou a darom pre iných, ale aj výmenou zdravia za peniaze.

Celou cestou vás sprevádza neistota, úzkosť, strach, až kým nevidíte svoje dieťa na vlastné oči a neprežívate radosť z toho, že ste naplnili zmysel svojho života. Rastie vám pred očami, je krásne, milujete ho, no zrazu prichádza ďalší pocit nedostatku. Chcete druhé dieťa. Váš milovaný a bolestivo vytúžený syn či dcéra potrebuje súrodenca – ako popisuje Stephanie. A všetko začína od znova…

Akoby nám to vytúžené dieťa pokoj a zmysel napokon neprinieslo.

A ako to vlastne celé prežíva surogátne dieťa? Prečítajte si osobný príbeh dvoch surogátnych detí, Jessicy a Olivie v článku:

Zaujímavé na príbehu Stephanie je, že ak sa naň pozrieme dostatočne pozorne, zistíme, že nemožnosť mať dieťa nie je len akousi prirodzenou potrebou, znevýhodnením kvôli chorobe či nenaplnením zmyslu života.

V skutočnosti ide skôr o riešenie bolesti človeka z toho, že nemôže mať to, čo chce, alebo by mal mať. Je teda bolesť páru spôsobená chorobou alebo skôr nenaplnenou túžbou, ktorá je kultúrne podmienená? Nie je zabezpečenie si dieťaťa trochu snahou byť plnohodnotný člen spoločnosti, pretože všetci musíme byť rodičia? A lieči IVF a surogácia neplodnosť?

Stephanie totiž nie je neplodná a jej telo je zdravé. Problém s neplodnosťou má jej manžel. No aj napriek tomu ona cíti “pocit zlyhania a úplnej bezmocnosti, akoby úplne stratila kontrolu nad svojím životom,” popisuje a dodáva: “Nikdy som si nemyslela, že sa dokážem vyliečiť zo svojej bolesti z neplodnosti.”

Prečo cíti zlyhanie a bolesť, keď je úplne zdravá? Prečo cíti, že sa vyliečila, aj keď jej manžel zostáva neplodný? A vyliečila v skutočnosti svoju bolesť z neplodnosti, keď jej opäť čelí pri snahe mať druhé dieťa?

Na chvíľu jej bolesť prekryla radosť z dieťaťa. No keďže IVF ani surogácia nevyliečili ich nemožnosť mať vlastné dieťa ani bolesť z neplodnosti, bolesť sa vracia.

Ide o kolobeh smútenia, kedy človek vynaloží obrovské množstvo energie a financií, len aby unikol tomu, čo nechce prijať – že niektoré túžby zostávajú nenaplnené a že rodičovstvo nemusí byť jediným zdrojom identity, hodnoty a zmyslu života.

Táto bolesť je reálna a čo viac, umocnená tlakom spoločnosti. Bezdetnosť je stále v spoločnosti vnímaná ako deviantná a patologická, ako uvádza sociologická štúdia Problematické tranzice k mateřství. Spoločenské normy stále silno ovplyvňujú individuálne rozhodnutia. Ak im podľahneme a uveríme, že náš život nemá bez potomka zmysel, vzniká v človeku strata istoty v seba a v svoju hodnotu.

Zamýšľaná matka, ktorá v Česku získala dieťa prostredníctvom surogácie, Jana opísala pre Denník N svoju túžbu za dieťaťom takto: „Keď celý život počúvate, že nemôžete mať deti, chcete ich ešte viac.“

A vtedy je ľahké uveriť, že pevnú zem pod nohami opäť nájdem, keď sa chopím toho “rýchleho” a priamočiareho (a hlavne pre kliniky veľmi finančne ziskového) riešenia, ktoré mi medicína ponúka. A tak sa rozhodnete zaplatiť cenu za náhradné materstvo, hoci v tom, čo vám prinesie, vám aj mnoho zoberie. A čo to bude znamenať pre samotné surogátne dieťa? Viac o vplyve surogácie na vytúžené deti nájdete v článku: Ako pri surogácii (ne)myslíme na surogátne deti?

Hľadanie rýchleho riešenia na komplexný problém je väčšinou rizikové myslenie a správanie, ktoré však v spoločnosti intenzívne podporujeme, keď to mať dieťa prezentujeme ako nutnosť, potrebu, zmysel života.

Rizikové po prvé preto, že cenu náhradného materstva pocítime na sebe, pretože vystavujeme samých seba aj druhých tlaku, úzkosti, bolesti, zdravotným rizikám a rôznym psychickým problémom, s ktorými nepracujeme nijak inak len ďalším tlakom, výkonom, úzkosťou a rizikami.

Tu sa navyše otvára otázka, prečo spoločnosť neplodným párom neponúka iné, menej invazívne a zraňujúce riešenia ako IVF alebo surogácia. Mnoho ľudí čelí rôznym zdravotným znevýhodneniam, v ktorých musia pracovať so svojou bolesťou, nemožnosťou mať a robiť všetko, čo chcú. Psychológia dnes s nimi pracuje a sprevádza ich, aby hľadali zmysel inde a neprepadali frustrácii.

Pri neplodnosti postupujeme opačne. Technicky sa snažíme problém vyriešiť dieťaťom, namiesto pobadánia hľadať zmysel inde alebo vytvoriť rodinu deťom, ktoré boli opustené.

Neplodné páry sú ochotné zaplatiť akúkoľvek cenu za náhradné materstvo či umelé oplodnenie, aby odstránili bolesť a nedostatok a agentúry a kliniky obchodujú s touto túžbou a bolesťou a robia tento biznis nesmierne ziskovým.

Nie je to však kruté? Zarábať na ľudskej bolesti?

Rizikové po druhé preto, že urobiť z druhej ľudskej bytosti svoj vlastný zmysel na ňu kladie bremená, tlak a zodpovednosť, ktorá nie je zdravá pre nikoho a môže nášmu dieťaťu ublížiť.

Túžba mať dieťa je síce prirodzená. Rovnako je prirodzená aj bolesť, keď človek dieťa nemôže mať. Ak sa však rodičovstvo stane nástrojom pre naplnenie vlastných túžob, hrozí, že dieťa nebude vnímané ako jedinečná bytosť, ale ako projekt či cieľ. A vtedy ono platí ďalšiu cenu za náhradné materstvo ako v prípade surogátnych detí Olivii Maurel alebo Jessicy Kern. Cenu, o ktorej ste doposiaľ možno vôbec neuvažovali.

A práve preto môže byť surogátne materstvo, najmä v komerčnej forme, extrémnym prejavom nezdravej dynamiky – kedy sa dieťa nerodí z lásky, ale z nároku a dieťa nie je darom, ale objednávkom, prostriedkom, ktoré mi má vyriešiť bolesť.

Odkiaľ však vychádza táto ničím nezastaviteľná túžba po dieťati?

Sociologička Hana Hašková poukazuje na zmenu významu detí – kým kedysi mali ekonomickú hodnotu, dnes ich emocionálna hodnota prináša rodičom „pocit nesmrteľnosti, naplnenia, spoločenského statusu, moci, kontroly, identity či zábavy“. Mnohé z týchto dôvodov však nie sú etickým motívom stať sa rodičom – často ubližujú deťom i ďalším generáciám.

Ak človek neberie dieťa ako samostatnú bytosť, ktorá je darom a na ktorú nemá žiaden nárok ani právo, môže skĺznuť k tomu, že si dieťaťom rieši vlastnú prázdnotu. To však poukazuje na osobnú nezrelosť dospelého človeka, ako vysvetľuje psychologička doktorka Jana Ashford: „Emocionálne nezrelí rodičia síce milujú deti, no vždy sú na prvom mieste ich vlastné potreby“. Psychologička Laura Markham (2012) dopĺňa, že emocionálne nezrelí rodičia majú nízku toleranciu na frustráciu, reagujú impulzívne, a deti sa rýchlo naučia, že ich úlohou je uspokojiť rodiča, aby boli prijaté.

Ak rodič v dieťati hľadá zmysel života, uznanie či náplasť na traumy, riskuje, že ho využije ako nástroj. Tak vzniká parentifikácia – stav, keď dieťa nenesie len svoje vlastné bremená, ale aj zodpovednosť za šťastie dospelého (Jurkovic, 1997).

Viac o vplyve surogácie na vytúžené deti nájdete v článku Ako pri surogácii (ne)myslíme na surogátne deti?

A o rodičovstve si môžete prečítať viac v krehkej téme Rodičovstvo, čo znamená dobre vychovať dieťa v 21. storočí (dopllníme neskôr).

Po tretie je napĺňanie prázdnoty cez dieťa rizikové preto, že každý rodič raz zistí, že dieťa mu nikdy tak celkom život nenaplní. Nielen preto, že raz z jeho života odíde a osamostatní sa, ale aj preto, že ono nežije pre svojich rodičov, pre napĺňanie ich zmyslu. Ono je samostatným človekom so svojimi snami, túžbami a zmyslom.

Nerobíme teda v našom modernom myslení niečo nesprávne? Kedy sme odišli od toho, že je dieťa darom, za ktorý môžem byť vďačný, ak mi bol dopriatý, k tomu, že je právom, pretože chcem byť šťastný a naplnený?

Problém neplodnosti či nemožnosti mať dieťa riešia aj známe osobnosti. Niektoré aj surogáciou ako Kim Kardashian, Nicole Kidman či Sarah Jessica Parker. Na slovenskej scéne sa s neplodnosťou verejne prezentovali napríklad Adela Vincze s manželom Viktorom. Život bol podľa ich slov šťastný a naplnený aj bez dieťaťa – cestovali, pracovali a vzťah si budovali bez tlaku rodičovstva.

Tehotenstvo neprichádzalo a oni “prestali čakať na zázrak. Pre niekoho môžeme byť tým zázrakom my,“ prehovoril o ich situácii Viktor Vincze a potvrdil tak, že ich cestou je dať nejakému existujúcemu dieťaťu domov – teda splniť právo na rodinu a nie si nárokovať dieťa podľa vlastných predstáv. Adela dodala, že zatiaľ odmieta umelé oplodnenie a ich cestou je adopcia: “Moja mama na mňa čakala 6 rokov. Dnes, keď žena neotehotnie do pol roka, poďme to rýchlo riešiť. Mám pocit, že aj ľudia, ktorí sú zdraví, nechcú čakať.„

Ich prístup ukazuje, že nemusíme byť otrokmi plodenia detí:

„Je dieťa jedinou podmienkou pre šťastný život? Dáva dieťa človeku inú spoločenskú hodnotu? Je odsúdeniahodné nechávať veci na vyššiu moc a nerobiť pre to všetko? My naše odpovede poznáme,“ zhrnul Viktor Vincze.

Surogáciu aj umelé oplodnenie zástancovia obhajujú najčastejšie tým, že mať dieťa je základnou prirodzenou ľudskou potrebou, ako uvádza aj psychologička Schmidtmayerová. To navodzuje dojem, že človek s ňou nemôže nič robiť a ak nemôže mať vlastné deti, mal by mať možnosť získať ich iným spôsobom.

Po prvé je však otázkou, či je mať dieťa naozaj základnou ľudskou potrebou. Áno, ako všetky živočíšne druhy, aj my sme evolučne nastavení rozmnožovať sa a zachovať rod. No rovnako, ako iné živočíšne druhy aj v našom prípade niekedy evolúcia rozhodne, že niektoré jedince spolu dieťa mať nemôžu.

Áno,vďaka nášmu mozgu dokážeme prírodu obísť. Otázkou je, či by sme tak robiť mali, či to je zdravé a prospešné. Dnes nám príroda cez klimatickú krízu jasne ukazuje, že nie je dobré, keď ju obchádzame, ale táto úvaha presahuje rozsah tohto textu.

V kontexte dieťaťa ako naplnenia ľudskej potreby sa teda chceme zamyslieť najmä nad tým, že v prípade jej nezabezpečenia človek neumrie, ako pri iných základných potrebách, ako sú dýchanie či jedlo. Mať dieťa, rodinu, zmysel života už teda spadá do vyšších úrovní potrieb, ako sú láska, bezpečie, spolupatričnosť, uznanie, sebarealizácia, ktorých napĺňanie síce prispieva k plnohodnému životu, avšak nie je nevyhnutné pre každého jednotlivca.

To, že mať dieťa nie je základnou potrebou, podporuje aj fakt, že sú ľudia, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú deti nemať. Mať dieťa je tak skôr osobným rozhodnutím, ktoré závisí od individuálnych okolností, hodnôt a túžob.

Žijeme predsa v dobe, ktorá prízvukuje, že nie každá žena musí byť matkou. Často to hovoria dokonca tí istí ľudia, ktorí druhým dychom v prípade neplodnosti obhajujú, že je dieťa základnou potrebou. V súčasnej spoločnosti je tak na jednej strane zdôrazňovaná sloboda žien rozhodnúť sa, či chcú byť matkami, čo podporuje individualizáciu a sebarealizáciu. Na druhej strane pretrváva silný spoločenský tlak na materstvo ako normu a naplnenie ženského života, a to aj v prípade, že tehotenstvo prirodzene neprichádza.

Keď sa žena alebo pár rozhodne nemať dieťa, ide ale o aktívne rozhodnutie, – je to výraz autonómie. Bezdetnosť sa v tomto prípade stáva zvolenou súčasťou identity, nie zlyhaním alebo nedostatkom. Naopak, keď príroda rozhodne – teda keď pár čelí neplodnosti, zdravotným prekážkam alebo opakovaným stratám – ide o bezmocnosť voči niečomu, čo je mimo ich kontrolu. Táto forma bezdetnosti môže byť sprevádzaná smútkom, stratou nádeje, pocitom zlyhania a hľadaním riešení za každú cenu – niekedy aj eticky pochybných riešení, keďže pri surogácii existujú obavy aj prípady týkajúce sa obchodu s ľuďmi.

Surogátne materstvo tak nevzniklo z prirodzenej potreby mať dieťa, ale skôr z presvedčenia, že rozhodnutie mať dieťa – kedy chcem, ako chcem, koľko chcem a aké chcem – je osobnou voľbou až právom. Prináša pocit, že dieťa môže mať každý – bez ohľadu na vek, pohlavie, zdravotný stav či vzťahovú situáciu.

Toto myslenie je však ako uviedla aj právnička Silvia Miškovičová problematické najmä tým, že v ňom druhého človeka (dieťa) vnímame ako prostriedok na uspokojenie potrieb dospelých.

Túžba po dieťati nedáva nikomu právo ho mať.

Mohli by sme namietať, že právo na rodinu je predsa zakotvené vo viacerých medzinárodných dohovoroch, ako je Všeobecná deklarácia ľudských práv či Európsky dohovor o ľudských právach. Ak však toto právo na rodinu aplikujeme na právo rodičov mať dieťa, zle chápeme zákon. Tieto dokumenty totiž chápu toto právo ako ochranu existujúcich rodinných väzieb – pod čo patrí napríklad právo dieťaťa vyrastať so svojimi rodičmi alebo poznať svoj pôvod.

Podľa Miškovičovej tak toto právo na rodinu neznamená, že každý má nárok získať dieťa, akoby išlo o osobné vlastníctvo. Navyše právo na rodinu neznamená ani právo adoptovať si dieťa – v žiadnych dokumentoch nenájdeme garanciu práva pre dospelého človeka mať dieťa. Také právo neexistuje a viackrát to podľa Miškovičovej vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva.

Aj napriek tomu je však pochopiteľný pocit neúplnosti a bolesť, ktorú páry prežívajú. A je našou úlohou poskytnúť pomoc a neprispievať sociálnymi očakávaniami a nevhodnými komentármi k stigmatizácii bezdetných párov, čo len viac prehlbuje túžbu po dieťati ako zmyslu života a ich bolesť.

“Ľudia trpiaci neplodnosťou majú právo na súcit, rešpekt, ochranu, pomoc a náležitú liečbu, nie však na dieťa a na využitie čohokoľvek a kohokoľvek na jeho zabezpečenie. Ako uviedla vo svojej autobiografii jedna z najznámejších surogátnych matiek, Elizabeth Kane, surogátne materstvo nie je ničím viac ako prenesením bolesti z jednej ženy na druhú,” hovorí Miškovičová.

Navyše surogácia sa nezdá byť ani riešením demografickej krízy. Demografické problémy, ako je klesajúca pôrodnosť a starnutie populácie, sú hlboko zakorenené v ekonomických, sociálnych a kultúrnych aspektoch spoločnosti, ktoré surogácia sama osebe neodstráni. Tento proces je finančne náročný, prístupný len pre úzky okruh bohatých ľudí, neponúka systematické zlepšenie podmienok, ktoré by podporili prirodzené rozhodnutie o rodičovstve, ako napríklad stabilitu pracovného prostredia, dostupnosť kvalitnej starostlivosti o deti či sociálnu podporu rodín.

ako konkrétne Fórum života pomáha

Zostaňte v kontakte s krehkými témami
a sledujte nás na vašej obľúbenej sociálnej sieti: