Svedectvo, ktoré nám od anonymnej mladej mamičky posunula koordinátorka našich projektov konkrétnej pomoci, Zuzka Stohlová Kiňová:
Ahojte, chcela by som vám napísať môj príbeh a verím, že vám pomôže sa rozhodnúť dať šancu novému človiečikovi.
Mám 19 rokov, som študentka 2. ročníka VŠ a navštevujem denné štúdium s nemožným externým štúdiom ani individuálnym študijným plánom. A ako si to Boh zariadil (a tak trošku aj my…:) ), s priateľom sa nám podarilo neplánovane splodiť dieťatko.
Veľa situácií sa na prvý pohľad zdá byť bezvýchodiskových, no opak je pravdou. Niektorí v okolí vidia východisko len jedno: potrat- rýchle vyriešenie, nemysliac na to, aké môže mať následky. Či už psychické alebo fyzické. S argumentami ako: si mladá, máš život pred sebou, poprípade, zničila si si život, už nikdy nedoštuduješ, bude pre teba lepšie, keď si ho dáš zobrať.
Po pár hodinách presviedčania rodiča (aj keď som bola vždy rozhodnutá, že ak sa mi takáto vec prihodí, na potrat nepôjdem) sa musím priznať, že som bola na chvíľku „nalomená“ a fakt si myslela, že potrat je pre mňa najlepšie riešenie. Ale začala som „surfovať“ po internete, aby som našla dôvody prečo tam neísť a hľadala všetky možné aj nemožné veci. Natrafila som aj na poradňu Alexis, kam práve píšete asi aj vy. Psychicky mi veľmi pomohli, lebo mi poskytli akúsi podporu z „vonkajšieho“ sveta, ktorú som potrebovala , napriek tomu, že mám dobrých priateľov, ktorým som sa mohla zdôveriť. A nemohla som urobiť lepšie. Pomohli mi jednak po stránke psychickej, a po mojom rozhodnutí si dieťatko nechať robili fakt, čo bolo v ich silách a veľmi mi pomohli aj s vecami, čo sa týkali školy. Ešte späť k rozhodovaniu. Po nekonečnom plakaní a rozprávaní sa aj s priateľom, ktorý pri mne stál akokoľvek by som sa rozhodla, som sa rozhodla si bábo nechať, aj napriek vzopretiu a neuposlúchnutiu rodiča… Nasledovalo pár mesiacov „utriasania“ dosť naštrbených vzťahov v rodine, ktoré ešte stále nie sú ideálne, ale tentoraz z mojej strany… Nasledovalo aj vybavovanie v škole. Na moje prekvapenie (po odbití na študijnom oddelení) boli VŠETCI vyučujúci zlatí a ústretoví a umožnili mi napr. písať zápočty skôr a pod. V škole síce na mňa občas študenti zazerali s predsudkami v očiach,ale bolo mi to jedno… Vynahradili mi to moji zlatí spolužiaci a kopkajúci človiečik v brušku:) Skúšky mám tiež takmer za sebou. Začínam nový semester a verím, že s pomocou rodiny ho dokončím.A takisto aj školu. Lebo VŠETKO SA DÁ! Len si to treba „vybehať “ a porozprávať sa, dohodnúť sa na možnostiach, vždy nejaké existujú. Nehovorím, že to bude ľahké… ale čo je ľahké v živote, ak to za niečo stojí? A fakt môžem povedať, že niet krajšieho pocitu ako byť maminkou a súčasťou mojej novej mini rodinky. Čo sa týka starých rodičov, sú z malého úplne unesení a roztopení, a hádajte ktorý najviac? To už si domyslite… 🙂 Touto cestou by som chcela povedať aj veľké ĎAKUJEM Alexis poradni, želám im len to najlepšie a posielam veľké objatie!!!