Prinášame vám článok Janky Šípošovej, uverejnený v denníku SME dňa 17. 4. 2015:
Štát doteraz nechával skrachovať združenia či telefonické linky určené týraným ženám či deťom. Namiesto efektívnej pomoci sa sily trieštia.
Frázy alebo pomoc obetiam násilia
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nám s pompou oznamuje ako „konečne“ ide pomáhať týraným ženám. V rámci projektu zameraného na vytvorenie Koordinačno – metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie sa vraj konečne budú mať na koho obrátiť, konečne ich niekto vypočuje a konečne im aj pomôže. I toto som si vypočula na utorkovej konferencii (14. apríla) v priestoroch historickej budovy Národnej rady na Župnom námestí. Nielenže som sa nestačila čudovať. Tieto vyjadrenia sa ma aj osobne dotkli, keďže sa už 20 rokov zaoberám pomocou obetiam násilia, pričom väčšina z nich sú práve ženy. Náš štát nechal bez problémov krachnúť vybudovanú sieť služieb a dnes sa chvastá tým, že za obrovské milióny eur ide budovať čosi nové. Namiesto toho, aby sa spájali sily a kapacity, vyvolávajú sa napätia a burcujú negatívne emócie.
Obete a obete
Aby nedošlo k omylu. V žiadnom prípade nie som proti tomu aby sa na Slovensku rozširovali a skvalitňovali služby pre obete násilia (týrané ženy a deti medzi ne samozrejme patria tiež). Problém ale vidím v tom, že sa téma zneužíva.
Vôbec nemám problém s tzv. rodovou rovnosťou, len si myslím, že sa stala heslom, ktoré mi pripadá rovnako nezmyselné a tragikomické, ako iné heslá – napr. „so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Jednoducho zaklínadlo – kto ho použije na správnom mieste a v správnom čase, získa odmenu (ocenenie, funkciu, grant…). Klameme sa na každom kroku, aj keď sme si „sľúbili vravieť pravdu len“.
Som ochotná pripustiť tzv. rodovú podmienenosť násilia na ženách v určitých prípadoch. Je to ale iba zlomok z veľkej množiny obetí, ktorým treba predovšetkým pomôcť prežiť a vrátiť dôstojnosť. Všetkým, bez ohľadu na to, kto im ublížil. Je absurdné, ak musí organizácia poskytujúca pomoc (napríklad ako Pomoc obetiam násilia, ktorú som pred bezmála 20 rokmi založila) robiť štatistiky podľa kritérií, ktoré štát stanoví. Ono totiž treba vykazovať, či sme pomohli obeti rodovo podmieneného alebo len celkom obyčajného násilia. Kam zaradiť starého otca, ktorý žije s nevestou a vnukmi a všetkých ich týra otec, syn a manžel v jednej osobe – násilník? Kto je v tomto prípade obeť rodovo podmieneného násilia? Manželka? A tí ostatní sú obeťami čoho?
Neefektívne míňanie peňazí
Nový projekt koordinačno-metodického centra má stáť dva milióny eur, iné aktivity ďalších osem miliónov. Ale bude to naozaj na úžitok obetiam? Na Slovensku pracuje viacero organizácií poskytujúcich pomoc obetiam, v roku 2003 bola dobudovaná kompletná sieť poradní Pomoc obetiam násilia s celoštátnou telefonickou Linkou pomoci. Pre nepochopiteľný nezáujem štátu (ktorý prestal služby financovať) od roku 2008 postupne upadá. Funguje v minimalizovanom režime vďaka osobnému nasadeniu dobrovoľníkov (sociálnych pracovníkov, psychológov, právnikov…), ktorí obetiam pomáhajú bezplatne.
Takto nastavený systém je dlhodobo neudržateľný. Podľa ministerstva je však lepšie budovať niečo nové a osvedčené nechať padnúť. A pri tom budovaní parádne míňať peniaze na zahraničné cesty, výmeny skúseností, konferencie, „džús a chlebíčky“. Samotné služby pre obete poskytované kvalifikovanými odborníkmi (psychológmi, právnikmi, sociálnymi pracovníkmi…) by mali byť k dispozícii obetiam na prvom mieste. Bude to tak? A kedy? Zdá sa mi, že toto je náš obľúbený model. Niečo začať, čím skôr zmeniť zámer a kompetencie, zahodiť a začať znova. Neobzerať sa, koľko to stojí a na čo to bude dobré. Veď z cudzieho (?!) krv netečie.
Súčasné Kocúrkovo
A čerešnička na tortu absurdít na záver: začiatkom roka odštartovala svoju činnosť Národná linka pre ženy zažívajúce násilie. Podobné linky (zabehnuté) však už na Slovensku fungujú (napríklad OZ Pomoc obetiam násilia takúto linku prevádzkuje od roku 2002). Namiesto toho, aby sme spojili sily, opäť pomoc trieštime. A zdá sa, že novej linke neverí ani generálny prokurátor. Po tom, ako sa prevalila kauza Jánoš, totiž generálna prokuratúra zriadila vlastnú linku pomoci pre týrané ženy. Ako toto celé nazvať? Jednoducho Kocúrkovo.
Na okraj: v Českej republike po viacerých rokoch fungovania rôznych liniek spustili jednu celoštátnu Linku pomoci obetiam kriminality a domáceho násilia. Veď my sa k tomu asi tiež dostaneme, ale čo by sme si medzičasom trochu nezašantili.
Janka Šípošová
Autorka je zakladateľka a dlhoročná riaditeľka OZ Pomoc obetiam násilia,
V súčasnosti poslankyňa NR SR (OĽaNO)
Uverejnené v SME, piatok 17. 4. 2015