Môj boj za narodenie nechcených detí začal práve osobným odmietaním môjho prvého tehotenstva.
V štyridsiatich troch rokoch, aj napriek tomu, ze sme s manželom boli otvorení prijatiu života, po zistení, že som nečakane otehotnela, som si uvedomila, že ja už po dieťati vlastne netúžim. Že nechcem byť so svojím partnerom a chcem sa vrátiť domov na Slovensko (dovtedy som žila v Taliansku).
Nosiť v sebe dieťa, keď je ‘’nechcené’’, nie je jednoduché a ja osobne som si prežila všetky pocity ženy matky, ktorá také dieťa odmieta.
Asi prvý pocit a túžba je, že sa čaká na spontánny potrat… Ten ale neprichádzal… Ten pocit odmietania a pocity nešťastia som nosila v sebe, nikomu som sa s nimi predsa nemohla zdôveriť, veď ako by to aj bolo možné, že žena nechce dieťa. Až v jedenástom týždni tehotenstva, keď som si uvedomila, že skutočne nie som šťastná a hlavou mi prvýkrát prebehla možnosť potratu, som si povedala, že so svojím problémom musím ísť von a začať o ňom rozprávať a hľadať pomoc. V mojom prípade som nemala existenčné a ekonomické problémy, v mojom prípade bolo odmietanie spojené asi aj s vekom, a – teraz to už viem – mojou vybudovanou pohodlnosťou, egoizmom a aj strachom z niečoho nového a takého dôležitého, čo som už ja nemohla ovládať. Vedela som, že strácam samu seba a svoje doteraz vybudované istoty.
Mala som šťastie, že som sa dostala k veľmi dobrej lekárke na dušu, ktorá sa ešte so svojou kolegyňou rozhodli, že mi pomôžu a že to dieťa sa narodí za každú cenu.
Nosiť v sebe dieťa, ktoré sa neprijíma, nie je jednoduché. Mne to pripadalo ako večnosť, ktorá nikdy nekončí… Už som ho chcela mať von. Ale čakať som musela, v smútku, odmietaní života okolo mňa a v spomienkach na minulosť a predstave, aké by to bolo, keby som teraz nebola v tej situácii, v ktorej som sa nachádzala.
Ten najpodstatnejší pocit asi bol, že som sa bála zamilovať sa do vlastného dieťaťa a trpieť pre lásku. Mne sa už kvôli nikomu trpieť pre lásku nechcelo.
Keď sa Samuele narodil, nič na mojom odmietaní dieťaťa sa nezmenilo. Práve naopak, nastala únava z nevyspania, nezáujem o život okolo mňa pokračoval.
Až päť mesiacov po narodení dieťaťa, keď som skutočne upadla do depresie, som sa rozhodla, že opustím dieťa a vrátim sa na Slovensko. Vtedy našťastie zakročila odborná pomoc a po dvoch mesiacoch, keď už môj Samuelko mal sedem mesiacov, som aj ja začala hovoriť, že by som za NEHO dala život. Uvedomila som si, že všetko to zlé je už za mnou a že sa mi to konečne podarilo – PRIJAŤ MOJE VLASTNÉ DIEŤA!
To, že žena – matka odmieta narodenie vlastného dieťaťa, nie je ešte tragédiou. Tou skutočnou tragédiou je, že nehľadá pomoc, odmieta pomoc a že ak by ju aj hľadala, tak sa jej dostanú slová ako “Veď ty si slobodná, ty rozhodneš, či sa to dieťa narodí alebo nie.” Dnes je narodenie dieťaťa ako kúpa a predaj. Hodí sa ti, ber, nehodí, daj preč. Tento postoj je skutočnou tragédiou!
Každá situácia ženy či dievčaťa prináša rôzne dôvody na odmietnutie dieťaťa, že sa momentálne „nehodí“.
Mojím najväčším dôvodom bol jeden enormný egoizmus! Egoizmus, čo by dokázal aj zabíjať. Ja som našťastie bola presvedčená, že na potraty sa jednoducho nechodí a preto mi nič iné nezostávalo, len hľadať pomoc a pomôcť mi k narodeniu dieťaťa. Hľadať morálnu podporu a pomoc s prijatím dieťaťa. Ja som mala šťastie, že som tú pomoc našla. A preto my, čo sme presvedčení, že k narodeniu sa má pomôcť, musíme začať tiež pomáhať.
Ak si pamätáte, aspoň my, staršie ročníky, na seriál o mafii Chobotnica. Mafia je tu prirovnávaná k chobotnici, pretože tam, kde sa zadrapí chápadlami, zanechá svoje znaky, svoje zlo. Aj my môžeme byť chobotnicou, ale takou, ktorá zanechá znaky dobra, znaky radosti zo života, radosť z prekonania zla a radosť z prekonania neprijatia vlastného dieťaťa.
Nie je pravda, že žena po narodení hneď prijme dieťa. Niektoré na to potrebujú čas. Ja som potrebovala sedem mesiacov. Ale bolo to ‘’iba“ sedem mesiacov. Moje dieťa má už 3 roky. Na to zlé už iba spomínam s ľútosťou, že je škoda, že som si to tehotenstvo takto sama pokazila. Ale najdôležitejšie na tom je, že už to mám za sebou. Žena, ktorá sa rozhodla pre potrat, to má za sebou? A čo má pred sebou? Pokračujúci smútok, zožieranie, úzkosť. My, čo sme v živote zažili rôzne úzkosti, vieme, čo to dokáže urobiť so životom.
Čo je jedno neprijaté tehotenstvo a sedem mesiacov dieťaťa oproti mŕtvemu dieťaťu, ktorému sme násilne ukončili život? Nič.
A či som šťastná? Pochopiteľne mám momenty smútku, ale som šťastná, že som prekonala to odmietnutie a som skutočne šťastná, že som sa rozhodla pre život dieťaťa. Som rada, že som to zvládla a vidím tú najkrajšiu “vec “ na svete v tom, že taká žena sa zmení k lepšiemu, je silnejšia a o svoje dieťa začne bojovať.
Ak by bolo treba, aj do väzenia by šla, dokonca aj bezdetné tety by dokázali ísť do väzenia kvôli svojim synovcom či neteriam.
Ja nie som dokonalá mama, raz sa mi chce, raz nie, niekedy som unavená, inokedy plná života, raz som smutná, raz veselá, raz som nervózna, potom zas pokojná.
Ale som mama, žena ako každá.
Ak by sme sa prirovnali k chobotnici, aj my sa môžeme zadrapnúť so svojím presvedčením o živote ešte nenarodených detí na pravú a na ľavú stranu. A tí ďalší majú tiež pravú a ľavú stranu. A takto by sa naše presvedčenie, naše „nie ticho“ o zmysle narodenia ešte nenarodených detí, mohlo ‘’zadrapiť’’ na všetky strany.
Ak ste niekto naživo videli, ako sa chobotnica zadrapí na rameno človeka pri jej chytení rukami, viete, že sa môže ‘’odlepiť’’ len použitím veľkej sily. Chobotnica potom zanecháva na koži červené znaky, ktoré zmiznú až po niekoľkých dňoch. Takže nám všetkým prajem, aby sme sa aj my dokázali stať tými „dobrými chobotnicami“, ktoré zanechávajú dobré znaky a presvedčenie o radosti, ale aj o prekonaní ťažkostí z narodeného života, hoci je na nejaký čas odmietaný.
Po televíznych reláciách, kde sa spomínali rôzne tehotenstvá či už mladých dievčat alebo aj zrelých žien, som si uvedomila, že môj problém odmietania dieťaťa je problémom množstva žien. Vtedy som sa rozhodla, že o tomto probléme je skutočne potrebné začať rozprávať, a tak som založila asociáciu pod názvom ‘’Dala by som za neho život’’. Snažím sa pôsobiť aj cez sociálne siete, a tiež na mieste, kde žijem. Usilujem sa nenásilnou formou propagovať prednáškami myšlienku, že to všetko sa dá prekonať. A po prekonaní prídu tie spomínané slová, že za dieťa by sme dali život. A toto prajem všetkým ženám, ktoré aj napriek odmietaniu dieťaťa ho nakoniec donosili, prešli si svoju kalváriu rastu, ale nakoniec sa presvedčili, že to bolo jediné správne rozhodnutie.
A čo by som odpovedala na otázku, kde bol Boh v tom mojom zlom čase? V tom mojom zlom čase som bola presvedčená, že ma úplne odmietol, že na mňa úplne zabudol. No teraz už viem, ako ma ON držal v náručí a kráčal sám…
Silvia Němečková, prezidentka Asociácie ‘’Dala by som za neho život’’, pôsobiaca v Taliansku.