Pojem „surogátne materstvo“ je pre mnohých neznámy a zväčša tomu nepomôže ani to, keď ho „poslovenčíme“ a použijeme jeho synonymum, či preklad – „náhradné materstvo“. Dokonca som sa stretla už aj s tým, že to neprinieslo objasnenie, či aspoň priblíženie daného termínu a jeho obsahu, ale jeho zamenenie s náhradnou starostlivosťou, teda s inštitútom, ktorý je upravený v § 44 Zákona o rodine. To znamená, že slovné spojenie „náhradné materstvo“ u mnohých evokuje situáciu (a nie neoprávnene, keďže slovo „náhradný/á/é“ sa často vyskytuje práve v spojení s profesionálnymi rodičmi, či pestúnmi), kedy je dieťa, ktoré bolo opustené vlastnými rodičmi, zverené do osobnej starostlivosti cudzej fyzickej osoby, teda osoby inej než rodič. Za náhradnú matku je v tomto prípade označovaná a považovaná žena, ktorá sa stará o cudzie dieťa, teda o dieťa, ktoré porodila iná žena. Pričom to, čo sa pri surogátnom materstve deje, je v podstate úplný opak. Veľmi zjednodušene povedané, náhradná matka je v surogácii žena, ktorá vynosila a porodila „cudzie“ dieťa pre niekoho iného a následne ho tomuto „niekomu inému“ odovzdáva, aby sa oň postaral, pričom táto „iná“ osoba je tu vnímaná (na základe jej genetickej príbuznosti s daným dieťaťom alebo jej úmyslu „mať“ toto dieťa) ako rodič, avšak nie „náhradný“, ale „ozajstný“.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že definícia surogácie je takmer vždy a všade rovnaká. Avšak ak sa na tieto definície pozrieme zblízka, zistíme, že mnohé z nich opisujú „len“ určitý typ surogácie alebo nejakú jej formu. Tiež môžeme vidieť, ako sa jednotlivé definície a v nich použité konkrétne slová líšia v závislosti od optiky, cez ktorú bolo na surogáciu nazerané. Teda, či bola definovaná z pozície medicíny, práva, etiky, náboženstva, histórie alebo či tak spravili jednotliví aktéri surogácie alebo média. Rovnako sa definície líšia v závislosti od akceptovateľnosti, či legálnosti jednotlivých praktík a postupov surogácie v prostredí, z ktorého vyšli tí, ktorí tú-ktorú definíciu vytvorili.
Napriek všetkým odchýlkam a odlišnostiam mnohých definícii surogácie, jedno zostáva nemenné, čo môžeme nazvať i charakteristickými znakmi surogácie, a to existencia ženy, ktorá je oplodnená (prirodzene alebo umelo – za použitia vajíčka od inej ženy alebo jej vlastného), pričom sa tak deje na žiadosť a pre niekoho iného (odplatne alebo bezodplatne; na základe písomnej zmluvy alebo ústneho dohovoru; či za ne/účasti sprostredkovateľov), s úmyslom vynosiť a odovzdať dieťa (hneď po pôrode alebo po nejakom čase s ne/možnosťou odstúpiť od toho) tomu niekomu inému (či už je/sú on/ona/oni považovaný/á/í za rodiča/rodičov dieťaťa oplodnením spomínanej ženy hneď po pôrode alebo neskôr, či automaticky alebo na základe ďalších úkonov).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že aby sme nejaké konanie mohli nazvať surogátnym materstvom, musia tam byť splnené minimálne dve podmienky, a to (i) existencia ženy, ktorá je/bude oplodnená a (ii) úmysel počať, vynosiť a porodiť dieťa na podnet a pre niekoho iného a úmysel tomu niekomu inému toto dieťa i odovzdať. To, či napokon dôjde k počatiu, vynoseniu, porodeniu a odovzdaniu dieťaťa, nie je pre účely definovania surogácie podstatné. Inými slovami, nemusí reálne dôjsť k odovzdaniu dieťaťa, či k jeho porodeniu a pod. na to, aby sme hovorili o surogácii.
Z hľadiska času, môžeme o surogátnom materstve hovoriť od momentu, kedy sa strany dohodnú na oplodnení jednej zo strán dohody s úmyslom, že tá vynosí, porodí a odovzdá dieťa druhej strane dohody.
JUDr. Silvia Miškovičová, LL.M