Deň rodiny, kampaň Fóra kresťanských inštitúcií, upriamuje tento rok pozornosť na mamy a ich povolanie. Krásne i ťažké poslanie, ktoré si často vyžaduje superschopnosti, pevné nervy, obrovské srdce, láskavé náručie a množstvo odvahy. A keď sa k materstvu pridá zamestnanie, zdá sa byť až nesplniteľnou úlohou. Kradnúc si nepatrné chvíľky oddychu na načerpanie síl túžime, aby deň mal o pár hodín navyše.
Spoznajte s nami deň pracujúcej matky šiestich detí, ktorý opisuje koordinátorka projektov konkrétnej pomoci Fóra života Andrea Žiaková.
Cŕŕŕŕŕn! Cŕŕŕŕŕn! Zvoní budík o 6:30 a prebúdza ma. Vstávam, akoby ma prešiel valec a obzerám sa, v ktorej izbičke som. Nový deň predo mnou, ale jedna šichta už za mnou, tá nočná. Mám len hmlisté spomienky, čo všetko sa v noci udialo. Jedno malé sa pocikalo, niekto plakal a niekto potreboval piť. Spala som asi v troch postieľkach, ale dobre. Bohu vďaka, že sú všetci zdraví a môžu ísť do školy, škôlky a ja do práce.
Postaviť na čaj, začať robiť desiaty, dať prať prvú práčku. O 6:40 zobúdzam starších, 6:50 mladších školákov, 7:00 škôlkarky. Najmä tá posledná partia mojich roztomilých dievčatiek mi dáva zabrať. Keď sa Alžbetke nechce ísť do škôlky, vytiahne na mňa alergiu na ponožky. Postupne prechádzame ponožky, ona si ich skúša a všetky vyzlieka s komentárom, že ju z nich svrbí noha. Desiate ponožky už väčšinou obliekame s plačom. Vo mne to vrie, ale každé zvýšenie hlasu pôsobí kontraproduktívne. Argh, ide ma roztrhnúť od hnevu, ale viem, že to si momentálne nemôžem dovoliť.
“Mami, poď už, nestihneme to!” volajú školáčky a opakujú tú istú vetu v minútových intervaloch. “Mamíííííí,” ozýva sa domom žalostivo, “my máme dnes telesnú a ja neviem nájsť úbor.” “Kde je tá kefa na vlasy, každé ráno ju hľadám.” “Mami, ty si nepamätáš, že ja mám rada na desiatu len šunku?”
“Nepamätám,” zamrmlem. ”Ty máš rada len so šunkou, niekto potrebuje veľa masla a šunku so syrom, ďalší masielko na obe strany rožteka a málo šunky… samozrejme, že si nepamätám.”
Po tomto kolečku, kde ako zázračná chobotnica podávam každému to, čo práve hľadá, sa vraciam k Alžbetke s alergiou na ponožky a pokračujem vo vysvetľovaní, objímaní. Popri tom učešem copík, druhý copík, tretí copík jemne, štvrtý copík pevne, skúšam obuť ďalšiu ponožku, nedarí sa… Nič. Ideme do škôlky bez ponožiek a do vrecka beriem tri páry nejakých, snáď obľúbených ponožiek, gumičku do vlasov, zbieram jednu prezuvku – vypadla Márii z tašky. Posledný pohľad do kuchyne. Jasné, Terezka si zabudla desiatu. “Dievčatá, zoberte jej ju prosím, ona už išla pešo,” hovorím vychádzajúc von. Raz sme doma zabudli i školskú tašku, prišli sme na to pred školou. Hovorím “sme zabudli”, síce vinník je jasný, lebo aj deti učím, že sme jeden tím. Že keď si pomáhajú navzájom, ide nám to všetkým rýchlejšie.
8:01 Zatváram dvere škôlky. Odchádzam spotená, niekedy so slzou na krajíčku. Zvládli sme to, ale po tomto vypätí sa cítim zrelá do postele. Ďalšia šichta za mnou, ranná. Dopad ťažkého, vlastne každodenného rána spolu s útlmom a vyčerpaním trvá tak tridsať sekúnd, kým prejdem škôlkarskymi schodíkmi k autu. Porada! Vyruší ma myšlienka. Veď mne sa začína práca a ja mám o 40 minút online stretnutie s kolegami. Nevadí, to stíham. Nechávam auto v dedine a idem domov pešo. Simulujem tak cestu do práce. Prechádzka, chvíľka na stíšenie, vypustenie stresu, pár súkromných alebo už pracovných telefonátov.
8:30 Pracujem. Čajík uvarený, na kolegov sa usmievam, milujem svoju prácu. Bohu vďaka za ňu, za kolegov, za naše spoločné plány a vízie. Moja najobľúbenejšia šichta, už tretia. Doma je odrazu ticho. Samí dospelí ľudia, moje nápady nie sú trápne, ja pre nich nie som trápna, normálne sa poďakujú, keď niečo pre nich spravím a poprosia bez kriku, keď niečo potrebujú. Milujem svoju prácu.
Na chvíľu sa zahĺbim do práce a už ma vyrušuje zvonenie telefónu. Volá mi pani učiteľka zo školy a vytŕha ma z môjho ružového pracovného obláčika na zem: “Pani Žiaková, Máriu bolí bruško. Mohli by ste prísť po ňu?” Hm, moje chúďatko, už aj utekám. Pešo. Auto ostalo pri kostole. Ako dobre, že pracujem z domu a môžem si to dovoliť.
11:00 Naspäť pri počítači. Chorôbka v posteli. Vlastne ešte sa nevie, či chorôbka, alebo len akože boľavé bruško. Pozorujem ju, pracujem, píšem texty ako drak, stručné faktické telefonáty, na vykecávačky nie je čas, som v sklze.
Ups, toto si musím vypočuť. Krútim sa pri počítači s telefónom na uchu. Mám nápad, vyvesím zatiaľ prádlo. Veď to ma neodhalia. A pri hmkaní do telefónu vešiam oblečenie. Telefonát nekončí. No dobre, ešte prebrázdim byt. Z diaľky to vyzerá, že po každom kroku urobím drep. V skutočností dvíham zo zeme najrôznejšie veci, predmety, oblečenia, och jedlo. “Dovidenia,” lúčim sa s hlasom v telefóne a dostaví sa pocit z dobre vykonanej práce, vlastne z dvoch, možno troch vykonaných prác zároveň.
Do kelu, nestíham. “Mária, ležkaj, idem len na otočku do škôlky a Barborku zoberiem zo školy.” Bežím. Ja vlastne asi stále bežím…
12:00 Pozbierané deti sú doma, robím si pri nich obednú prestávku a ešte dobieham prácu. V hlave si v bodoch prechádzam jednotlivé úlohy a vyhodnocujem, čo som stihla, čo nestihla a čo ešte v dnešný deň musím dotiahnuť. Je jedno o koľkej, ale dnes to musí odísť. Dorobím to večer, uvažujem. Myšlienky už prerušujú dôležité udalosti dňa detí.
Moje deti nemajú žiadnu sebareflexiu ani zľutovanie. Rozprávajú na mňa niekedy dve až štyri naraz. Kto vie ako ma vidia… Možno okrem mojich sto rúk vidia aj štyri hlavy. Alebo možno len štyri uši. Odpovedám niekomu slovom, inému prikývnem hlavou, na ďalšieho sa len pozerám a keď dopovie vetu, žmurknem na neho s úsmevom, tie najukvákanejšie hladím po hlávke.
Oddych. Kým prídu zvyšné deti zo školy, musím si chvíľku oddýchnuť. Deti majú dovolenú rozprávku, ja odpočinok.
O 14:30 mi opäť zvoní budík a začína poobedná šichta. Tá musí byť logisticky a manažérsky zvládnutá najlepšie. Na prestoje nie je čas. Potrebujeme stihnúť úlohy, v utorky krúžky a všetko, čo to obnáša… Dnes našťastie nie je utorok.
Oddýchnutá schádzam zo schodov. Už vtedy viem, že to bude náročné. Vždycky je. Pri dvojičkách z prvého stupňa musím sedieť. Skúšala som to viackrát oklamať – akože si uvariť čaj, čiže vyložiť umývačku, naložiť umývačku, doumývať niečo ručne – ale potom gumujeme, prepisujeme, plačeme.
Takže úlohy slovenčina, matematika odsedené, hotové. Odbehnem k mladším dievčatám vonku. Podám jabĺčko, leukoplast, bublifuk, vodítko pre psa. Pochválim ich, ako chytili kohúta, uspali kohúta a konečne pustili kohúta… Ach, zabudli sme zbaliť tašku a dievčatá sa už od domácich úloh roztratili. Volám ich naspäť, idú.
Jediný syn si akosi príliš tichučko robí úlohy. Idem veru aj ja tichúčko hore. Priamy zásah pri minecrafte. Vyjednávačky. “Mami, už len chvíľu…” prosíka. “No dobre, ale potom to naozaj vypni.” Na tretíkrát to teda naozaj vypol. Úlohy má za chvíľu hotové, pre neho je škola lážo plážo s jednotkami na konte.
Ide von. Predtým otočka, prezliecť sa, otočka, som hladný… Dobre, už ďalší je konečne vonku. Prechádzam si v hlave, či mojím sitom nikto neprepadol. Zdá sa že nie, aj keď… privrela som oko pri tom, ako niekto prebehol v topánkach po dome “len pre toto”, nie som si úplne istá, či jedli to jabĺčko čistými rukami… ach, zastavujem mozog. Prehliadla som toho viac, ako by som chcela, radšej už nerozmýšlam.
Ideme sa prejsť, zbierame bylinky, hráme sa so švihadlom, ukladáme drevo… Taká tá idylka pri rodinnom dome. Áno, tak to chcem vidieť, keď niekomu opisujem, čo sme v ten deň robili. V zákulisí sú bitky, nadávky jeden na druhého, mami, povedz mu, mami on mi toto, tamto… Moja hlava sa nafukuje ako balón. Počúvam teórie o tom, kto určite nie je koho súrodenec a určite musí byť adoptovaný. Alebo tie tínedžerské: “…dúfam, že adoptovaná som ja. Toto nemôže byť moja rodina.” A ja chodím, vysvetľujem, koučujem a niekedy už len revem ako zúrivý lev.
Slnko sa blíži k horám na obzore. Začína večerná šichta. Najstaršia ešte len vyberá zošity a knihy na učenie. Mlčím, nekomentujem, ale moje telo samo od seba prevráti oči a niekedy sa mi z tej kôpky aj prevráti žalúdok. Menší zjednávajú a majú rôzne pocity, že ešte nie je tma na spinkanie, že ešte nie sú unavení… Keď sa už blížime k cieľu, teda k postieľke, vytiahnu silnejšie karty – musím cikať, kakať, som smädná. Pri hláške “Som hladná” sa mi už prižmurujú oči, hryziem si do pery a ruky sa stláčajú do pästí. Moja neverbálna komunikácia je jasná, buď vytiahnem varechu, alebo už prasknem od hnevu. Tak to skúšajú len ojedinele.
No a už sme v postieľke. Príjemná perina, príjemná blízkosť jedného k druhému, pošepkané trápenia z dňa, trochu sťažností na svet (a súrodencov), mojkanie, modlenie a prichádza sníček. No také sú krásne tie detičky. Dostávam blaženú stratu pamäte, vytesňujem všetky horory dňa a vychutnávam si ticho. Opäť si líham s tým, že sa pokojne vyspíme až do rána.
Materstvo… Povolanie, ktoré vo mne odhalilo, že miestami viem nemožné, že ľúbiť a starať sa o tie stvorenia je najkrajšia a najťažšia vec na svete. Uvedomujem si aj to, že mám veľké šťastie, ktoré mnohé z mám nemajú. Pracujem z domu a v práci chápu, že mám deti, že niekedy pracujem namiesto dňa večer, že deti sú zase choré…
Ľahšie by sa nám, mamám, zvládalo toto naj povolanie, keby sme mohli mať kratšiu pracovnú dobu, možnosť “beztrestne” íst opäť s chorým dieťatkom k lekárovi, pochopenie kolegov a najmä podporu v celej spoločnosti, že mama je naj povolanie vyžadujúce podmienky šité na mieru v tom druhom povolaní. Nemáme superschopnosti, no musíme fungovať, akoby sme ich mali, často na úkor samých seba…
❤️ Venované všetkým mamám, ktoré si mysleli, že dajú svojim deťom iný život, ktoré sú vyčerpané, osamotené, choré, nevládne a majú zo seba pocit, že až príliš často prižmúrili oči nad vecami, ktoré by nemuseli. Starajú sa o deti tak, akoby nemali zamestnanie a v zamestnaní pracujú tak, akoby nemali deti. Všetkým týmto mamám prajem precítiť, že v tom nie sú samé. ❤️