Osobné svedectvo prof. MUDr. Evy Grey, PhD. zo IV. svetovej konferencie o ženách v Pekingu
„Svetová konferencia o ženách, ktorá sa konala v Pekingu a na ktorej som sa v roku 1995 osobne zúčastnila, nebola jediným stretnutím. Predchádzala jej príprava náčrtu záverečného dokumentu, ktorý sa mal prijať delegáciami na hlavnom podujatí. Tento draft pripravila pracovná skupina sekretariátu Výboru pre postavenie žien Hospodárskej a sociálnej rady OSN – CSW ECOSOC, ktorý sa v OSN zaoberá špecifickou problematikou, týkajúcou sa žien. Cieľom náčrtu bolo rozdeliť dokument na jednotlivé kapitoly a spísať základné myšlienky, ktoré sa mali objaviť v záverečnom dokumente. S týmto draftom pracovali delegácie jednotlivých krajín na Prípravnom stretnutí k IV. svetovej konferencii o ženách, ktoré sa uskutočnilo predtým v marci 1995 v sídle OSN v New Yorku. Tu prebiehalo aktívne upravovanie dokumentu. Delegáti mohli do dokumentu myšlienky pridávať, vymazávať z neho, alebo zátvorkovať vyjadrenia, s ktorými niektoré delegácie súhlasili a iné nesúhlasili. Vlastná Svetová konferencia o ženách sa uskutočnila v dňoch 4.- 15. septembra 1995 v Pekingu v Číne. Bolo to veľkolepé medzinárodné podujatie s mnohými sprievodnými akciami, nevynímajúc prezentáciu hosťovskej krajiny. V hlavnej sále prebiehalo čítanie prejavov, pozdravov a národných správ jednotlivých krajín, ktoré zvyčajne predniesla hlava národnej delegácie. V inej veľkej sále pracovali na záverečnom dokumente zástupcovia národných delegácií, ako aj združení štátov, ako napríklad: EÚ, JUSCANZ, G 77. Slovenskí delegáti vystupovali za svoju národnú delegáciu. Okrem hlavného programu sa uskutočnilo množstvo sprievodných podujatí: stretnutie poslankýň a poslancov národných parlamentov, kultúrny program, recepcie pre vybraných delegátov, ktoré sa uskutočňovali najmä na jednotlivých veľvyslanectvách. Špeciálny program bol určený zástupcom mimovládnych organizácií. Tých organizátori ubytovali pomerne ďaleko od miesta zasadaní, takže sa len ťažko mohli zúčastňovať na hlavných podujatiach konferencie. Svoje aktivity predstavovali i jednotlivé agentúry OSN: UNDP, UNIFAM, UNICEF, UNHCR, WHO, IBRD, IMF, FAO a ďalšie.“
Proces prípravy záverečného dokumentu
„Hlavným výstupom konferencie mal byť spoločný konsenzuálny dokument – Akčná platforma, ktorý by pomenoval problémy žien vo svete a navrhol vhodné opatrenia na ich riešenie. Vo veľkej sále prebiehalo odsúhlasovanie jednotlivých bodov z vopred pripraveného draftu. Teoreticky mala každá krajina možnosť vyjadriť sa k dokumentu, prakticky to nebolo reálne. V tejto miestnosti fungoval simultánny preklad do oficiálnych jazykov OSN. Na vlastnej konferencii už nebolo možné zapracovať do dokumentu niečo nové, čo sa nenachádzalo v pripravenom drafte. Bolo možné niečo pozmeniť, vypustiť, odstraňovali sa zátvorky. Body, v ktorých sa dosiahla všeobecná dohoda, sa dostali do konečného dokumentu. Keďže vo viacerých sporných bodoch nebolo možné v hlavnej sále dospieť ku konsenzuálnemu zneniu, vytvorili sa malé pracovné skupiny delegátov z krajín, ktoré sa nevedeli zhodnúť. Tie mali pracovať spolu na vhodnom konsenze, a ten potom predložiť na schválenie vo veľkej sále. V skutočnosti bol takýto postup diskriminujúci. Malé delegácie nemali dosť ľudí na pokrytie všetkých skupín. V skupinách sa pracovalo od rána do noci, resp. do skorého rána – zástupcovia z malých delegácií sa skoro vyčerpali, zástupcovia z veľkých delegácií sa striedali podľa potreby. Miesta zasadnutí sa menili a informácia o mieste zasadnutia nebola vždy k dispozícii na oficiálnej výveske. Navyše počet miest v miestnosti bol obmedzený. Nie všetky miesta na sedenie mali mikrofón – to sťažovalo komunikáciu účastníkom, ktorí si včas neobsadili vhodné miesto. Obyčajne nebol k dispozícii preklad, rokovacím jazykom bola iba angličtina, čo diskriminovalo delegátov používajúcich iný oficiálny jazyk OSN. Diskutujúcim udeľoval/a slovo predseda/predsedníčka, jeho/jej rozhodnutie podliehalo subjektívnym preferenciám. Pri rokovaniach bolo zjavné, že vyššiu váhu a viac priestoru mali delegáti z vplyvnejších zoskupení (najmä z bohatých rozvinutých krajín).“
Výzvy pre delegátov
„K úspešnosti delegáta mohli prispieť nasledovné kvality: výborná znalosť angličtiny, odborné vedomosti, schopnosť vhodne formulovať pozmeňujúce návrhy. Dôležitá bola odvaha presadzovať nepopulárny názor. Tých, čo nesúhlasili s väčšinovým názorom, označovali za nepriateľov žien. Odporcov potratu umelo priraďovali k tým, čo tolerujú násilie na ženách a nepriznávajú ženám základné ľudské práva. Potrebné boli však i iné schopnosti delegáta: fyzická výdrž napriek nedostatku spánku, niekedy i hladu a smädu. Skupinky pracovali často s minimálnymi prestávkami do neskorej noci. Ak bol delegát sám a nemal ho kto vystriedať, alebo to vzdal a odišiel, alebo zostal ďalších niekoľko hodín na rokovaniach bez normálneho jedla, možno na cereálnej tyčinke, mal smolu. V noci prestávala fungovať aj klimatizácia, resp. kúrenie. Napriek pekným frázam v dokumente o citlivom prístupe sa na týchto stretnutiach ignorovali špeciálne potreby delegátok. Po skončení stretnutia mali niektorí delegáti problém dostať sa do svojho hotela. Verejná doprava nefungovala, len málokto sa vedel dohodnúť s čínskymi taxikármi. Výhodou bolo, ak delegát nebýval ďaleko od miesta konferencie. Samozrejme, bohatšie delegácie rozviezli do hotelov oficiálne autá so šoférmi, hoci i nad ránom. Prípravné stretnutie v New Yorku trvalo o týždeň dlhšie, ako bolo oficiálne naplánované, mnohí účastníci nemohli zostať do konca kvôli ubytovaniu a zakúpeným letenkám. Flexibilita v týchto veciach bola výhodou. Veľmi dôležitá bola duchovná podpora. Túto podporu, ako aj dôležité informácie často poskytovali delegátom zástupcovia pro-life a pro-rodinne orientovaných mimovládnych organizácií, ktorých však bol na konferencii akreditovaný výrazne menší počet ako MVO s opačnou filozofiou.“
Strach z preľudnenia
„Napriek demografickým dôkazom o vymieraní obyvateľstva v ekonomicky vyspelých krajinách, s poklesom reprodukčného indexu až na 1,3 pôrodov na 1 ženu (na udržanie populácie treba 2,1 – 2,2), sa myšlienky konferencie niesli v atmosfére obáv z preľudnenia. Nezmenil na tom nič ani fakt, že i v niektorých menej vyspelých krajinách došlo k spomaleniu rastu počtu obyvateľov v dôsledku pandémie HIV/AIDS (Subsaharská Afrika, juhovýchodná Ázia). V duchu obáv z preľudnenia výstupy z konferencie podporovali také formy sexuálneho života a partnerstva, ktoré nezvyšujú počet obyvateľov. K nim patria okrem iného: antikoncepcia, umelý potrat, sterilizácia, homosexuálne partnerstvá a dokonca i kontroverzná politika 1 dieťaťa (Čína, India). Finančná a materiálna pomoc rozvojovým krajinám bola podmieňovaná zavedením a podporou opatrení populačnej politiky, ako aj zmenou národnej legislatívy – napríklad legalizáciou umelého ukončenie tehotenstva.“
Radikálny feminizmus
„Ďalšou filozofiou, ktorá sa premietala do atmosféry konferencie bol radikálny feminizmus. Ten sa opiera o marxistickú ideológiu, ktorá tvrdí, že prvotný triedny boj sa odohráva medzi mužom a ženou a muži sú páchateľmi násilia na ženách. Podľa tejto ideológie práve jedinečné tradičné ženské role, akými sú materstvo, opatrovanie starých a chorých v rodine, bránia žene v zrovnoprávnení s mužom. Rodina je podľa nich zdrojom násilia na ženách a dôvodom ich nerovnoprávnosti. Táto filozofia tiež tvrdí, že ženy a muži sa od seba odlišujú iba minimálne telesne, niet medzi nimi psychologických rozdielov. Tradičné ženské role sú ženám prisudzované spoločnosťou. Na to, aby sa ženy zrovnoprávnili s mužmi, treba potierať rozdiely medzi nimi. Takéto myšlienky sa na konferencii považovali za jediné správne, napriek tomu, že medicína, psychológia a ďalšie vedné odbory jasne dokazujú určité rozdiely medzi mužmi a ženami. Personalizmus i ďalšie filozofie poukazujú na hodnotu ženy pre jej jedinečné vlastnosti, čo znamená, že rovnoprávnosť treba dosahovať uznaním spoločných, rovnakých vlastností, aj rešpektovaním rozdielov a podporou komunikácie a komplementárnosti. Pozitívnymi návrhmi v oblasti zrovnoprávnenia žien boli: garancia volebného práva pre ženy, vlastníckeho práva, vrátane spravodlivého dedičského konania, práva na vzdelanie, práva na zdravotnú starostlivosť a práva rozhodovať o svojom živote – sobáši, štúdiu, zamestnaní a pod. Návrhmi, ktoré viaceré delegátky z postkomunistických krajín pociťovali ako návrat k chybám minulosti, avšak radikálne feministky z vyspelých krajín ich považovali za formu zrovnoprávnenia, boli: rovnaké pracovné podmienky pre mužov i ženy bez zohľadnenia materskej úlohy žien, plný pracovný čas pre ženy, krátka materská dovolenka, povinné striedanie sa muža a ženy počas rodičovskej dovolenky, skorý návrat ženy po pôrode do zamestnania, povinné striedanie sa muža a ženy v starostlivosti o choré deti, ako aj rovnaký vek odchodu do dôchodku. Zabezpečenie takejto „rovnoprávnosti“ je v dokumente podmienené podporou jaslí a škôlok, inštitucionálnou starostlivosťou o dlhodobo chorých a starých, ako aj výchovou detí potláčajúcou tradičné výchovné vzory pre chlapcov a dievčatá. Nástrojom na zabezpečenie takejto výchovy je i možnosť trestania vychovávateľov a inštitúcií, vrátane cirkví, ktoré vychovávajú k tradičným rolám a ich onálepkovanie ako diskriminačných a zameraných proti ženám.“
Takzvané ženské práva
„V úvode konferencie zožala veľký potlesk Hillary Clintonová s vetou: „Ľudské práva sú ženské práva a ženské práva sú ľudské práva“. Problémom tohto hesla je, že v jeho kontexte sa za ženské práva nepovažujú základné ľudské práva, ktoré by sa mali zabezpečiť všetkým ženám, ale najmä takzvané sexuálne a reprodukčné práva. Tieto v sebe zahŕňajú prístup k cenovo dostupnej antikoncepcii, právo na potrat, právo na sterilizáciu na žiadosť ženy, právo ženy na dieťa, bez rešpektovania práva dieťaťa mať otca. Sexuálne práva žien by zaručovali zrovnoprávnenie homosexuálnych (lesbických) partnerstiev s manželstvom muža a ženy, vrátane práva na adopciu detí. Štáty by to okrem spolufinancovania nezodpovedného sexuálneho správania a jeho dôsledkov zaväzovalo k špeciálnej podpore nekompletných rodín, čiže rodín s jedným rodičom (väčšinou matkou), ako aj k podpore tzv. netradičných rodín, v ktorých by sa o deti starali dvaja muži – partneri alebo dve ženy.“
Dôsledky navrhovaných opatrení
„Snaha o napĺňanie odporúčaní Akčnej platformy pekinskej konferencie vedie k tomu, že žena síce môže získať väčšiu kontrolu nad svojou sexualitou i reprodukciou, ale zostáva na nej aj všetka zodpovednosť. Muž stráca kontrolu, ale aj zodpovednosť. Práca v zamestnaní i v rodine vedie skôr k preťaženiu a zotročeniu ženy, zvlášť, ak je na to sama, bez partnera. Nerešpektovanie jedinečných vlastností žien a mužov vedie k pomužšteniu – stvrdnutiu ženy a k strate nežnosti, k čomu prispievajú i hormonálne zmeny súvisiace s potratom a užívaním hormonálnej antikoncepcie. Zdravotné dôsledky „sexuálnych a reprodukčných práv“ pre ženy, ako sú neplodnosť, rakovina prsníka a ďalšie môžu vážne narušiť kvalitu života žien.Vylúčenie muža z rozhodovania a zodpovednosti za ochranu a zabezpečenie rodiny vedie k strate mužskosti a pocitu nepotrebnosti v rodine, s čím súvisí i časť tzv. získanej homosexuality. Strata harmónie medzi mužmi a ženami sa prejaví stratou vzájomného rešpektu mužov a žien. Spoločnosť si úplne prestane vážiť ženy, ktoré sa rozhodnú pre realizáciu v rodinnom živote. Toto všetko sa najviac dotkne detí – výchova bez otca s chýbajúcim pocitom bezpečia, nedostatok pozornosti a nežnosti ak sa matka sama stará o rodinu i jej finančné zabezpečenie prácou na plný alebo i väčšinový úväzok, nedostatok vhodných vzorov. Deti potom ľahšie podľahnú vplyvom ulice a keďže dieťa prahne po pozornosti a uznaní, viac mu hrozí zneužitie cudzími ľuďmi. Potratová genocída nenarodených detí sa už dnes začína prejavovať ako populačná kríza. Jedným z jej prejavov je dôchodková kríza, ktorú už i dnes na Slovensku rieši neskorší odchod do dôchodku. Ten sa však nedá posúvať donekonečna. Skutočná prenatálna diskriminácia žien – fetocída dievčat (selektívne potraty plodov ženského pohlavia), ako aj infanticída už narodených dievčat sa už dnes prejavujú pomerným nedostatkom dievčat v Indii, Číne. Táto nerovnováha, ktorá vedie k tomu, že veľké množstvo mladých mužov bude bez šance nájsť si manželku vo vlastnej krajine, môže mať dramatické dôsledky – obchodovanie so ženami, únosy, ozbrojené konflikty.“
Záverečný dokument nie je konsenzuálny
„Vyše 60 krajín vyjadrilo na záver konferencie svoje výhrady k prijatému dokumentu, ktoré sú v písomnej forme súčasťou Správy z konferencie. Napriek tomu, že Akčná platforma nie je právne záväzným dokumentom, je zneužívaná určitými lobistickými skupinami na presadzovanie svojich cieľov. Mnohé dôležité ženské otázky v nej nemajú dostatok miesta, nekonsenzuálnosť dokumentu oslabuje váhu i tých vyjadrení, ktoré sú v prospech žien.“
(Svedectvo prof. MUDr. Evy Grey, PhD. odznelo na Medzinárodnej konferencii Vyber si život, Rajecké Teplice, 26.-27. marec 2010, Fórum života.)