Verejné financie sú predmetom záujmu rôznych skupín. Aréna je rozdelená medzi finančné skupiny a vládnu moc. Týka sa to energetiky, dopravy, životného prostredia, poľnohospodárstva, zdravotníctva a ostatných verejných služieb. K tomu sa prispôsobujú aj zákony. Nehľadí sa na to, čo je dobré pre občanov tohto štátu, ale vytvára sa priestor pre lobing záujmových skupín.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Občan má hospodárske, sociálne a kultúrne práva, môže slobodne podnikať, alebo robiť inú zárobkovú činnosť. Ale je to naozaj tak? Iná zárobková činnosť končí v ústavnom práve, prípadne v štátnej moci.

Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Cieľom je zadefinovať celospoločenský záujem ochrany života a ľudskej dôstojnosti, pomenovať problémy, ktoré skutočne treba riešiť, a vyžadovať toto riešenie od politickej moci.

Verejné služby

Verejné služby, alebo služby vo verejnom záujme, sú tie oblasti národného hospodárstva, kde trhové hospodárstvo s voľným predajom produktu končí. Týka sa to oblasti školstva, vedy, výskumu, detí a mládeže, športu, zdravotníctva, kultúry a sociálnej sféry. Právna forma poskytovateľov týchto služieb je rôzna. Spoločným znakom týchto služieb je neziskovosť. To znamená, že si občan nedokáže túto službu kúpiť, resp. za ňu zaplatiť, ako za hociktorý iný produkt na trhu. Poskytovateľ verejnej služby nemá dostatok financií na zaplatenie celej hodnoty služby. Preto štát reguluje a financuje tieto služby z verejných financií, buď cez transféry, dotácie, alebo cez verejné poistenie.

·         Školstvo

Financovanie základných a stredných škôl cez rozpočtovú kapitolu MŠ je dobré, ale je výrazne poddimenzované. Financovanie ostatných škôl a školských zariadení je nespravodlivé pre súkromné a cirkevné školy, ktoré sú v rukách samosprávy. Garantovaných je iba 88%  zo sumy určenej na mzdy a prevádzku školy, prípadne školského zariadenia.

Školy majú zákonom o financovaní škôl zaručené viaczdrojové financovanie. Problém vidím vo finančnom manažmente škôl a školských zariadení. Chýbajú ekonómovia, ktoré tento rezort nedostatočne pripravuje nielen pre rezort školstva, ale vôbec pre služby vo verejnom záujme.

Právna subjektivita súkromných a cirkevných škôl a školských zariadení nie je doriešená. Hospodárenie majú ako neziskové organizácie, ale ostatné daňové, dotačné a verejnoprospešné záležitosti nie sú riešené, čo v praxi znamená vážny problém v otázkach vzťahu zriaďovateľ a škola. Rozhodovanie o počte tried a žiakov v jednotlivých triedach je centralizované cez štátnu moc. Nehodnotí sa podľa ukazovateľov kvality, ale na základe rôznych kritérií, podľa toho „kto si čo vybaví“.

Kvalita absolventov našich škôl je alarmujúca. Vedomosti možno majú, ale nevedia rozmýšľať v súvislostiach. Majú problém v komunikácii. Nekontrolovane komunikujú cez sociálne siete, chýba im kritické myslenie, na ktoré ich škola nepripraví. Liberalizácia školstva bez regulácie štátu produkuje nezamestnaných a spôsobuje odliv mladých do zahraničia.

·         Sociálna oblasť

Je úplne centralizovaná cez samosprávu (až na malé výnimky cez MPSVaR SR). Zákon o sociálnych službách likviduje „neverejných poskytovateľov“ z trhového prostredia. Ako? Každý poskytovateľ sociálnej služby je vedený a kontrolovaný subjektom verejnej správy, čo je normálne pre zabezpečenie kvality služby. Ale neverejný poskytovateľ je obmedzovaný vo svojom rozvoji. Môže dostať dotácie na svoju činnosť z verejných zdrojov, ale ak vytvorí zisk zo svojej služby (príspevky od klienta + dotácie – náklady na sociálnu službu), musí vrátiť časť dotácie, ktorá prevyšuje náklady. Všetky prostriedky z činnosti musí použiť na prevádzku, nemôže ani časť od klientov použiť na rozvoj organizácie.

V sociálnych službách nemôže konkurovať vo financovaní rozpočtová, prípadne príspevková organizácia mimovládnym neziskovým organizáciám. Rozpočtové a príspevkové organizácie majú finančné prostriedky na svoju činnosť zabezpečené už na začiatku roka, pričom neziskové organizácie na začiatku roka ešte ani nevedia, koľko budú mať zazmluvnených klientov zo strany poskytovateľa finančného príspevku.

V tomto sektore sociálnych služieb neverejní poskytovatelia pri súčasnom spôsobe financovania nemajú žiadnu perspektívu vykonávať verejnú službu ako inú zárobkovú činnosť. Istotu majú len subjekty zriadené verejnou správou. Teda bez participácie občianskej spoločnosti.

·         Zdravotníctvo

Zdravotníctvo už dávno nie je verejnou službou. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú podnikateľské subjekty, ktorých cieľom podľa definície v Obchodnom zákonníku je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku. Maximalizácia zisku je jedným z hlavných ukazovateľov merania úspešnosti firmy a s ním sú spojené všetky ekonomické nástroje.

Zdravotné poisťovne – obchodné akciové spoločnosti – nepodstupujú žiadne podnikateľské riziko. Zákonom o zdravotnom poistení majú zabezpečené výnosy 14 % z každého platu zamestnanca, 14 % z vymeriavacieho základu každého živnostníka a zákonom určené percento zo štátneho rozpočtu. Neobmedzili sa len na správu verejných prostriedkov, ale umožnilo sa im s financiami verejného zdravotného poistenia podnikať.

Zdravotnícke zariadenia ako obchodné spoločnosti sú v reťazci spolu so zdravotnými poisťovňami a farmaceutickými firmami. Ich záujem je úplne iný, ako služba občanovi, ktorá by mala byť vo verejnom záujme.

Rozpočtové a príspevkové organizácie, ktoré sú zriadené ministerstvom alebo VÚC, sa za určitých podmienok a podľa rozhodnutia zriaďovateľa môžu transformovať buď na neziskové organizácie s prioritným majetkom štátu, alebo na obchodné spoločnosti. V prvom prípade sa ťažko kapitalizujú záväzky zadĺžených nemocníc. Ale pri obchodných spoločnostiach je to legálny spôsob ako prísť k majetku štátu alebo samosprávy, ktorý ešte zdravotníctvo vlastní.

Zdravotníctvo je stále financované z verejného poistenia. Môže sa v tom podnikať, alebo vykonávať verejná služba, ktorá má v prvom rade slúžiť občanovi tohto štátu?

Občianska spoločnosť

Fungujúca občianska spoločnosť by mala mať vysoký podiel účasti občanov na spravovaní vecí verejných, a to práve cez nepolitické štruktúry. Túto úlohu plnia mimovládne neziskové organizácie (ďalej MNO) tretieho sektora, ktoré vykonávajú hlavne služby, ktoré sú vo verejnom záujme (školstvo, veda, výskum, vzdelávanie, sociálna oblasť, zdravotníctvo, kultúra, mládež a šport) alebo sa podieľajú na „verejnej kontrole“, ktorú vykonávajú cez média, watchdogové organizácie, organizácie zamerané na kontrolu ľudských práv.

Predmetom vládnych programov po roku 1989 nebolo inštitucionálne posilnenie a stabilita neziskového sektora. Právna forma neziskových organizácií je rôznorodá. Tak isto je veľký počet právnych predpisov, ktoré by mali MNO dodržiavať, nie sú vzájomne prepojené a sú pojmovo rôznorodé. Aj národný projekt Register mimovládnych neziskových organizácií rieši len rezort ministerstva vnútra, chýbajú partneri z rezortu školstva (súkromné a cirkevné školstvo) a kultúry (cirkevné organizácie a ich účelové zariadenia). V mnohých prípadoch zástupcovia MNO v poradných orgánoch vlády nezastupujú celý sektor, hája len svoje záujmy „prežitia“, čo sa im nedá vyčítať, lebo takto je nastavená legislatíva a financovanie MNO.

Priama podpora štátu cez dotácie a transfery príjemcov verejných prostriedkov je nestabilná. Je závislá na štátnom rozpočte, ochote prispievať na činnosť MNO a na kontrolnom systéme verejných financií, ktorý je viac byrokratický ako vecný. Financovanie MNO cez projekty nie je stabilné a navyše je korupčné. Nepriama podpora formou daňových výhod a vývoj asignácie dane sú nedostatočné na to, aby zabezpečili inštitucionálnu stabilitu, nieto ešte rozvoj MNO.

Prijatý Zákon o športe, platný od 1. 1. 2016, zvýhodňuje len financovanie športových organizácií (občianskych združení) cez možnosť sponzorstva od podnikateľa a platenú dobrovoľnícku prácu ako náhradu za stratu času. Nespochybňujem dôležitosť rozvoja športu hlavne medzi deťmi a mládežou. Ale žeby táto oblasť občianskej participácii na správe vecí verejných bola najdôležitejšia?

Zamestnávanie

Zamestnanec predstavuje pre zamestnávateľa veľkú nákladovú položku. Cez zákonné poistenie a zdaňovanie zamestnávateľ zaplatí v priemere viac ako 43 % z ceny práce do štátneho rozpočtu a verejného zdravotníctva. Zamestnanec dostane 57 % čistej mzdy pri hrubej mzde 882 € a cene práce 1 192 €. Čím je mzda vyššia, tým sú vyššie aj odvody. Pri cene práce 2 000 € sú odvody vo výške až 46%.

Podnikať v oblasti sociálneho zamestnávania (s minimálnym ziskom) nemá podľa platnej legislatívy perspektívu. Nový inštitút „spoločnosť v kríze“ v Obchodnom zákonníku od 1. 1. 2016 síce chráni veriteľov pred nezodpovednosťou vlastníkov firiem, ale nedovoľuje podnikať s cieľom zamestnávať s minimálnym ziskom. Ešte aj z minimálneho zisku zamestnávateľ musí zaplatiť daňovú licenciu. Sociálne zákony nedávajú zamestnávateľom žiadne zvýhodnenie. Ak by mali zamestnávatelia odvodové zvýhodnenia za zamestnanca vo výške jeho sociálnej podpory, cena práce by sa znížila, a podnikateľ s týmito zamestnancami by bol konkurencieschopný na trhu.

Neziskový sektor by mohol mať ďalší priestor pre vytváranie pracovných miest. Nie sú žiadne podmienky na inštitucionálnu stabilitu tohto sektora, ktorý by mohol zamestnávať množstvo ľudí, ktorí pre podnikateľský sektor nedokážu vytvárať zisky. Stimuly pre zamestnávanie sú nedostačujúce. Pracovať sa neoplatí, darí sa čiernej práci v kombinácii so sociálnym zabezpečením nezamestnaných.

Je značná skupina nezamestnaných, ktorí nepracujú kvôli exekúciám a rozpadnutým manželstvám alebo partnerstvám a z toho vyplývajúcim záväzkom vyživovacích osôb.

Budúcnosť s touto perspektívou je alarmujúca. Závery zo stretnutia Svetového ekonomického fóra v Davose naznačujú prehlbujúcu sa priepasť medzi bohatými a chudobnými. Nezamestnanosť bude jeden z najväčších problémov tejto doby, ktorý bolo treba riešiť už včera.

Autor: Marcela Dobešová