Ľubomír Martin Ondrášek píše v Denníku N o eutanázii. Vyberáme časť z jeho článku.
Mnohí zástancovia eutanázie hovoria o povolení eutanázie iba vo výnimočných prípadoch, s prihliadnutím na prísne kritériá, ktoré by museli byť splnené predtým, ako sa žiadosť o eutanáziu schváli. Správne predpokladajú, že individuálna sloboda má hranice a že by tiež mohlo dôjsť k vážnemu zneužitiu eutanázie – nezabúdajúc ani na nacistickú genocídu a kroky, ktoré k nej viedli. Dokáže sa však človek z minulosti poučiť a hranice, ktoré si stanoví dnes, zajtra – aj z iných ako morálnych dôvodov – neposunúť?
Len pred niekoľkými desaťročiami bola interrupcia v mnohých krajinách nelegálna a morálne zdôvodniteľná iba vo výnimočných prípadoch, ako je záchrana života matky. V súčasnosti je však v týchto krajinách vykonávaná na požiadanie v rámci práva ženy na súkromie a od jej schválenia sme sa stretli aj s morálne šokujúcou praxou interrupcií v druhom a treťom trimestri alebo ukončenia tehotenstva z dôvodu pohlavia nenarodeného dieťaťa.
Takmer s istotou možno predpovedať, že prípadná legalizácia eutanázie nezostane obmedzená iba na trpiacich s neliečiteľnou chorobou, ale povedie k otvoreniu Pandorinej skrinky. Ak podporu eutanázie zakladáme na autonómii jednotlivca a jeho práve rozhodnúť o dni svojej smrti, bolo by nelogické ignorovať druhý základný pilier liberalizmu – rovnosť. Otázka teda nestojí tak, či má osoba, ktorá trpí neliečiteľnou chorobou, právo požadovať usmrtenie na žiadosť, ale či má akákoľvek osoba, ktorá z akejkoľvek príčiny považuje svoj „život za nehodný života“, takéto právo.
[button size=“large“ color=“gray“ style=“none“ new_window=“false“ link=“https://dennikn.sk/160260/eutanazia-je-nespravna-odpoved-na-spravnu-otazku/?cst=a0762e512a866a72c2709d5f3101c267ae256a95″]Celý článok v Denníku N[/button]