Homília spišského diecézneho biskupa Mons. Štefana Sečku pri príležitosti púte ikony Panny Márie Czestochowskej v Poprade 4. 9. 2012:
„Bratia a sestry,
asi pred 7 rokmi sme boli na DC, na Mariánskej hore v Levoči. Počas popoludňajšej prestávky, keďže nie som zvyknutý na „siestu“, obliekol som si kabát a šiel som sa prejsť. Keď som schádzal od baziliky k prameňu, práve prišli dva autobusy. Vystúpili z nich ženy, muži, staršieho i stredného veku. Stál som obďaleč a vypočul som si túto reč: Jeden z mužov povedal: Vy ženy sa choďte modliť, my chlapi na Vás počkáme. Ženy sa vybrali k bazilike a po hodnej chvíli som videl ako sa chlapi, po jednom trúsia za nimi – k bazilike. Prešlo možno 1,5 hod. keď som sa vracal k bazilike, zastavili ma chlapi a vravia: Boli sme aj my. Pomodliť sa. Asi ste počuli, čo sme vraveli ženám, ale my chlapi sme takí, hanbíme sa povedať aj to čo treba. Pristúpil muž, ktorý ženy posielal modliť sa a vraví: „Že som si do jazyka nezahryzol!“
Napriek vysokým percentám veriacich na našom Slovensku, neraz z vyjadrení, z diskusií zisťujeme, že sa v spoločnosti predstavuje téma života, ako čosi, na čo nemá vplyv náboženský život. Akoby vyjadrovali svoje postoje neveriaci. Pravdou je, že žijeme v dobe instantnej kávy a instantného čaju, fotografie na počkanie…, všetko chceme okamžite a rýchlo a takto sa správame nielen k okoliu, ale aj k samým sebe. Keď sa nám veci nedaria, tak rýchlo a v takej miere ako si to predstavujeme, vyhlasujeme sa za smoliarov, za ľudí ktorým sa nešťastie lepí na päty. Veľké veci sa však obyčajne skladajú z mozaiky malých krokov. Zvíťazíme vtedy, keď sa prestaneme vyhovárať na podmienky, politiku, neradostné detstvo a náročnú dobu, keď ťažkosti nebudeme brať ako „rany osudu“, ale ako lekcie, ktoré nám pomôžu vyrásť a zmysluplnejšie naplniť vlastný život. Často strácame odvahu pri úlohách, ktoré sa nám zdajú obrovskou a nezvládnuteľnou horou. Ale i najväčšie pohorie sa dá rozložiť na malé kamene. Tak sa máme postaviť aj k našim cieľom. Najskôr ich rozložiť na ľahšie zvládnuteľné malé úlohy a z tých potom zložiť celý obrázok. Výstižne vyjadrené slovami Senecu: „O mnohé veci sa nepokúsime nie preto, že sú ťažké, ale sú ťažké preto, že sa o ne nepokúsime.“
Konkrétnou úlohou mňa ako biskupa i pre nás kresťanov je spolupodieľať sa na budovaní novej kultúry života. Vo štvrtej časti encykliky Evangelium Vitae, ktorej dal pápež, blahoslavený Ján Pavol II. podtitul „Za novú kultúru ľudského života,“ v nás môže vyvolať otázku: Čo to znamená nová? Pápež jasne odpovedá – nová znamená schopná podujímať sa a riešiť dnešné, doteraz neznáme problémy, spojené s ľudským životom, nová aj v tom zmysle, že by ju mali rozhodnejšie a aktívnejšie prijať všetci kresťania a ako nová mala by byť schopná podnecovať k solídnej a odvážnej konfrontácii so všetkými názormi. Najskôr ju musia prijať kresťania, ktorí sú neraz pokúšaní oddeľovať kresťanskú vieru od jej etických požiadaviek týkajúcich sa života, čo vedie k mravnému subjektivizmu. Prečo? Lebo pri krste, po vyslúžení sviatostneho znaku, nasleduje pomazanie krizmou na temene hlavy. Týmto gestom, sa naznačuje, že nový kresťan sa začleňuje do Krista, začína mať podiel na jeho kňazskej, prorockej a kráľovskej hodnosti a poslaní. Kňaz sa modlí: „aby si sa stal údom Krista proroka, kňaza a kráľa.“
Pápež predstavuje v Encyklike tri základné piliere novej kultúry života, ktoré vyplývajú práve z tohto aktu pri krste:
- Ohlasovať novosť radostnej zvesti (posolstva) života (prorocké poslanie)
- Oslavovať život (kňazské poslanie)
- Slúžiť Evanjeliu života (kráľovské poslanie)
Chcem poukázať na tretí pilier, ktorý sa opiera o účasť na kráľovskej Kristovej úlohe. Totiž kraľovať znamená – slúžiť. Ide o službu pri budovaní Božieho kráľovstva v dejinách. Buduje sa prekonávaním seba v spoločenstve hriechu a potom v službe lásky. V spoločenstve Cirkvi je väčší ten, kto sa vyznačuje svätosťou. Svätosť dodáva silu kresťanom v spoločenskom a politickom živote.
Túto pravdu pápež na ochranu ľudského života v rámci kráľovskej misie Krista. Táto pravda má mať podobu služby lásky, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom osobného svedectva, rôznymi formami voluntariátu, spoločenskej činnosti a politického zaangažovania. Je to mimoriadne naliehavá potreba v prítomnej chvíli, keď „kultúra smrti“ tak agresívne napáda „kultúru života“ a často sa zdá, že má nad ňou prevahu. Predovšetkým je to však potreba, zrodená z viery, „činnej skrze lásku“ (Gal 5,6), ako to pripomína List sv. Jakuba: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: «Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!», ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (2,14-17).
Nakoľko sa nám, kresťanom podarí hrdinské angažovanie v obrane života o toľko ľahšie sa nám podarí presvedčiť svet o nenarušiteľnosti morálneho poriadku vo svetle Božej pravdy. Vydať svedectvo lásky životu sa podarí len ľuďom, ktorí sa neboja života. Nezabúdajme, že vždy zostane nápätie medzi tým aký človek je a akým by mal byť. Pripomeňme si, že naši zákonodarcovia, ktorých sme si zvolili predkladajú v parlamente návrh o bezplatnej antikoncepcii, Rada vlády navrhuje zriadiť Výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb (LGBTI). Uznať registrované partnerstvá so všetkými dôsledkami ako aj adopciu detí. Keď sa organizácie za život ohradili, keď sa ozvala i KBS, v médiách hneď zaznelo – stredovek. Chcem len pripomenúť, že z histórie vieme, že tu boli kultúry i národy, o ktorých sa učíme už len v dejinách, že zanikli. Vari toto chceme dosiahnuť aj na našom Slovensku?
Pápež chápe, že služba lásky vzhľadom na život musí zahŕňať všetko a všetkých, nemôže pripustiť jednostrannú diskrimináciu, lebo ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každej svojej fáze. V tomto duchu treba diskrétne a účinne „sprevádzať rodiaci sa život“, venujúc osobitnú starostlivosť matkám, ktoré sa neboja priviesť dieťa na svet a vychovávať ho aj bez účasti otca. Podobnú starostlivosť treba preukázať životu trpiacich a osamotených, najmä v záverečných fázach života. V spoločnosti, aj medzi veriacimi, je potrebné obnoviť ochotu obetovať sa pre iných, byť pre iných darom. To si vyžaduje premáhať náklonnosť k egoizmu, uzavretosti, pohodlnosti, požívačnosti. Iba ak manželia odmietajú sebectvo a sú ochotní sa obetovať jeden pre druhého môžu prežiť šťastné manželstvo. Ich spoločná obeta pre šťastie detí dokáže priniesť šťastie nielen deťom, ale aj im samým a naučiť deti pravej láske.
Pápež hovorí naširoko o spoločenských a politických formách pomoci, služby životu. Všetkých veriacich musí viesť k zamysleniu nad podstatou súčasnej demokracie, nad úlohou štátu pri ochrane života, nad súladom civilného práva s morálkou predovšetkým dôsledný realizmus. Presadzuje sa názor, že relativizmus je hodnotou demokracie a že relativizmus má zabezpečiť toleranciu, vzájomnú úctu medzi ľuďmi, rešpektovanie rozhodnutí väčšiny. Naproti tomu morálne normy, ktoré by sa považovali za zaväzujúce zvádzajú k autoritárstvu a netolerantnosti“. Predsa však musíme vedieť, že etický, morálny relativizmus, ktorý prijíma hoci aj parlamentná, či spoločenská väčšina, je tiež zločinom, lebo umožňuje zabíjanie nenarodených a umierajúcich.
Na dôvažok miera našej skutočnej angažovanosti pri obrane života sa meria konkrétnou službou lásky: zmenou postoja – z ľahostajnosti k aktivite a záujmu o druhého človeka – to je kráľovské poslanie nás kresťanov. „Je tu čas, aby sme všetci zaujali takýto postoj a znovu sa učili ctiť si a vážiť každého človeka so srdcom plným nábožného úžasu. Nechcem mentorovať, ale nedá mi napriek všetkému konštatovať, že veľa vecí je aj v našich rukách, v nás samých. V dnešnom „prematerializovanom“ svete sa umocňujú materiálne hodnoty pred duševným bohatstvom. V tomto svete, v ktorom sa človek stáva otrokom materiálnych statkov, aj hodnota svedomia a morálky sa devalvuje. Za osobnosti sa všeobecne medzi širokou verejnosťou považujú tí, ktorí sa často objavujú na televíznej obrazovke, tzv. celebrity, neraz mravné trosky.
V situácii, v ktorej mnohí odmietajú zdravú náuku o ľudskom živote, uvedomujeme si, že aj nám je adresovaná prosba, ktorou sa sv. Pavol obracia na Timoteja: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2Tim 4,2). Toto povzbudenie má zvlášť silno zaznievať v srdciach tých, ktorí sa v Cirkvi z rôzneho titulu priamejšie podieľajú na jej poslaní „učiteľky“ pravdy. Nech znie najmä pre nás biskupov: predovšetkým od nás sa očakáva, že budeme neúnavnými ohlasovateľmi Evanjelia života; nám je totiž zverená úloha bdieť nad verným a celistvým odovzdávaním učenia, ktoré sa v tejto encyklike znovu predkladá a použiť všetky vhodné prostriedky na to, aby sme ochránili veriacich od každého učenia, ktoré by jej protirečilo.
„Žite ako deti svetla! … Skúmajte, čo sa páči Pánovi a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy“ (Ef 5,8.10-11). V súčasnej spoločenskej situácii, poznačenej dramatickým bojom medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“, treba si nám vypestovať silný kritický zmysel, ktorý by umožnil rozlišovať pravé hodnoty a autentické potreby. Napadá ma výrok sv. Františka Saleského: „Nemôžeme byť znechutení našimi nedokonalosťami, pretože dokonalosť pozostáva z boja proti ním. Ako inak môžeme proti ním bojovať, ak nie tak, že ich zbadáme a zvíťazíme nad nimi“?
Ale aby som bol objektívny, činnosť obetavých a šľachetných jednotlivcov svedčí o tom, že zdravé korienky nášho národa ešte existujú, tlejú a verím, že sa rozrastú a stanú integrálnou súčasťou kvality života v našej spoločnosti. Teda nezúfať, nenariekať, nemíňať zbytočne energiu výhovorkami, ale nadýchnuť sa – a začať. Aj tá najdlhšia cesta sa začína prvým krokom. Sme povolaní milovať a rešpektovať život každého človeka a vytrvalo a s odvahou sa usilovať o to, aby v našej dobe, v ktorej sa množí príliš mnoho znakov smrti, zavládla konečne nová kultúra života, aby sa zviditeľnilo ovocie kultúry pravdy a lásky. Cirkev je vďačná všetkým, ktorí za cenu osobných odriekaní a obiet, často nedocenených, zaoberajú sa hľadaním a šírením kultúry života, a tým samým sa usilujú vychovávať seba i iných k hodnote a dôstojnosti človeka.“