V Bratislave sa 4. marca 2014 konala významná medzinárodná konferencia na tému „Katolícka cirkev a ľudské práva“. Zorganizovala ju Konferencia biskupov Slovenska (KBS). Prinášame príhovor predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, kardinála Petra Turksona:
Drahí páni arcibiskupi, biskupi, dôstojní páni, vzácni hostia, dámy a páni:
V mene Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj sa chcem poďakovať Konferencii biskupov Slovenska za jej iniciatívu usporiadať túto konferenciu o Cirkvi a ľudských právach.
Od počiatku existencie Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, ktorá bola založená tesne po Druhom vatikánskom koncile, ochrana a podpora ľudských práv patrila k základným súčastiam nášho mandátu.
Ďakujem vám preto za príležitosť zamyslieť sa spoločne nad niektorými aspektmi toho, čo Cirkev o ľudských právach učí a akým spôsobom ich podporuje a chráni.
Po vzniku Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948 blahoslavený pápež Ján XXIII. a jeho nasledovníci rozvinuli Sociálnu náuku Cirkvi v oblasti ľudských práv. Za základ ľudských práv Cirkev pokladá ľudskú dôstojnosť, a práve preto sa zastáva univerzálneho charakteru týchto základných práv. Cirkev odmieta relativizmus, ktorý určité vlády a záujmové skupiny čoraz častejšie aplikujú na oblasť práv.
V svojom prvom príhovore k Svetovému dňu mieru pápež František vyjadril svoju hlbokú ľútosť: “V mnohých oblastiach sveta to vyzerá tak, akoby nikdy nemalo skončiť závažné porušovanie základných ľudských práv, predovšetkým práva na život a práva na náboženskú slobodu.”
Násilie páchané proti náboženstvu v prevažnej miere dolieha na kresťanov. Cirkev nástojí na tom, aby bola náboženská sloboda ctená a chránená všetkými ľuďmi – bez ohľadu na ich presvedčenie – pretože je slobodou pre život podľa vlastného, hlbokého chápania pravdy.
Ako vysvetlil pápež Benedikt XVI., táto sloboda je konzistentná so zdravou sekulárnosťou legitímneho, moderného štátu, v ktorom sú náboženské a svetské záležitosti oddelené. Tejto slobode však odporuje agresívny sekularizmus napádajúci všetky presvedčenia, s ktorými sa nezhoduje, a prekážky jej kladú aj niektorí náboženskí fundamentalisti s rovnakými tendenciami.
Vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby
Mnoho ľudí rozpráva o ľudských právach. Veľmi správne, upozorňujú na ich porušovanie. Veľmi správne, deklarujú, že ľudské práva musia byť chránené. Veľmi správne, snažia sa o to, aby ľudské práva boli podporované. Položme si však otázku, čo sú to ľudské práva, o ktorých teraz hovoríme?
Aby sme celú vec správne pochopili, pripomeňme si, čo v roku 1948 viedlo Organizáciu spojených národov k tomu, aby vydala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.
V čase zakladania Organizácie spojených národov (1945) Druhá svetová vojna ešte nedosiahla svoj koniec. V niektorých oblastiach boje stále pokračovali. Autori návrhu Všeobecnej deklarácie si boli veľmi dobre vedomí obrovského množstva porušovaní ľudských práv, ku ktorému dochádzalo predovšetkým počas dvoch svetových vojen. Členské štáty sa zhodli na tom, že bezohľadná neúcta a pohŕdanie ľudskými právami vyústilo do skutkov, ktoré pobúrili svedomie ľudstva.
Spojené národy chceli preto dosiahnuť odvážnu dohodu: konsenzuálny dokument, ktorý by pre celý svet vyhlásil hodnoty spoločné celému ľudstvu. A tak onedlho po zrode Spojených národov, ich členské štáty vydali “Všeobecnú deklaráciu” ako “spoločný štandard, ktorý majú dosiahnuť všetci ľudia a všetky národy.”
Chcem upriamiť vašu pozornosť na slová “spoločný štandard, ktorý treba dosiahnuť”. Tento text obsahoval túžbu, ktorá mala byť vlastná každej osobe a každému členovi spoločnosti.
Čo máme na mysli, keď hovoríme o tejto túžbe? Po čom by malo ľudstvo túžiť? Namiesto čítania zoznamu práv a slobôd vás chcem pozvať k tomu, aby sme zamysleli, na čom sú tieto práva a slobody založené.
Prvá veta v preambule Všeobecnej deklarácie hovorí: “Uznanie vnútornej dôstojnosti a rovnakých, neodcudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny, je základom slobody, spravodlivosti a pokoja vo svete.” Čiže základom, východiskom, substrátom ľudských práv a slobôd je “vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby”.
Dôstojnosť možno na prvom mieste vnímať a chápať rozumom. Nenachádza sa v ľudskej vôli, ani v realite štátu, či vo verejnej správe. Nachádzame ju v samotnej ľudskej osobe a v Bohu, stvoriteľovi človeka. Filozof Jacques Maritain, ktorý pomáhal zostavovať návrh Všeobecnej deklarácie túto skutočnosť vyjadril veľmi výstižne, keď povedal:
“Hodnota osoby, jej sloboda a jej práva vychádzajú z poriadku prirodzene posvätných vecí, ktoré na sebe nesú pečať Otca všetkého Bytia a ktoré v ňom majú cieľ svojho pohybu. Osobe je vlastná absolútna dôstojnosť, pretože je v priamom vzťahu s Absolútnom, a len v ňom dokáže nájsť svoje konečné naplnenie.”
Toto je naozaj podstatné. Vaše ľudské práva a moje ľudské práva nezávisia od vôle druhých ľudí. Ľudské práva vyplývajú z našej dôstojnosti, pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha. Nemalo by nás preto prekvapovať, že Katolícka Cirkev pravidelne opakuje a potvrdzuje, že vnútorná dôstojnosť osoby je základom ľudských práv, predovšetkým práva na život – od počatia po prirodzenú smrť, ktoré je prvým z ľudských práv a zároveň podmienkou pre všetky ostatné práva osoby.
“Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pohodlím jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií,” učí pápež František. “Keď sú ohrozené tieto hodnoty, je potrebný hlas proroka.” Cirkev je preto rozhodným partnerom v úsilí o uskutočňovanie ľudských práv.
Kritériá ľudských práv
V Kompendiu Sociálnej náuky Cirkvi sú ľudské práva opísané ako univerzálne, nescudziteľné a neporušiteľné.
Ľudské práva majú tieto tri vlastnosti – nie na základe ľudského určenia alebo všeobecného demokratického súhlasu. Vyrastajú z hlboko položeného “základného kameňa” ľudskej dôstojnosti pochádzajúcej od Boha. Z toho vyplýva prirodzené povolanie všetkých mužov a žien k tomu, aby seba samých presahovali. Hlbokú ľudskú túžbu po transcendencii nikdy nemožno uhasiť. Vždy znovu a znovu vyjde na povrch v snahách o dosiahnutie spoločného dobra a mieru.
Ľudské práva sú univerzálne preto, že sa týkajú všetkých ľudí bez ohľadu na čas, miesto alebo konkrétny subjekt, ako o tom hovorí aj Viedenská deklarácia: “Univerzálna povaha týchto práv a slobôd je nespochybniteľná.” Sú neporušiteľné preto, že sú vnútorne obsiahnuté v každej ľudskej osobe a v ľudskej dôstojnosti, a preto, že proklamácia týchto práv si vyžaduje úplný rešpekt zo strany všetkých ľudí a je pre všetkých ľudí na celom svete. Napokon, tieto práva sú nescudziteľné, pretože nik nemôže ľudí týchto práv legitímne pozbaviť, bez ohľadu na to, o koho ide – pretože by to bolo násilie spáchané na ich prirodzenosti.
Pri svojej návšteve Generálneho zhromaždenia Spojených národov v roku 2008 pápež Benedikt XVI. zdôraznil túto pravdu. Poukázal na to, ako sa pojem ľudských práv rozšíril v bežnom jazyku a v etickom substráte medzinárodných vzťahov. Zároveň však varoval pred ideológiou relativizmu. Relativizmus vytŕha tieto práva z ich riadneho kontextu, pretože sa snaží tvrdiť, že sa nezakladajú na prirodzenom zákone vloženom do našich sŕdc, a teda nie sú prítomné vo všetkých kultúrach a civilizáciách.
Takáto relativistická koncepcia limituje záber uplatňovania práv, pretože pripúšťa rozličné druhy ich významu a interpretácie, a popiera ich univerzalitu v mene rozličných kultúrnych, politických, spoločenských alebo náboženských postojov.
Lenže je to práve naopak: nemožno pripustiť, aby veľké množstvo názorov zatienilo základnú pravdu: práva sú univerzálne a takou je aj ľudská osoba, ktorá je ich subjektom. Skutočnosť, že existujú nemenné hodnoty spoločné celému ľudstvu celkom jednoducho znamená, že ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na módach a spoločenských trendoch alebo na vôli vlád. V každodennom kontexte to znamená, že ich má každý; nik ich nemôže stratiť alebo niekam založiť; nemôžu byť legitímne popreté ani odstránené.
Pri príležitosti 60. výročia vyhlásenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Svätá stolica pri Organizácii Spojených národov v Ženeve upriamila pozornosť na ďalšiu skutočnosť, ktorá je zdrojom obáv: ideológie, ktoré sa snažia prepísať ľudské práva alebo vytvoriť nové. Ich navrhovatelia sa mýlia kvôli chybnej interpretácii tej skutočnosti, že základné práva možno vyjadriť rozličnými konkrétnymi spôsobmi v rozličných spoločenských a kultúrnych okolnostiach. “Zdravý realizmus” dokáže rozpoznať, že táto variácia je kompatibilná s univerzálnych charakterom základných práv a nedopustí bezbrehé rozširovanie práv podľa toho, kto si aké žiada:
Zdravý realizmus je preto základom ľudských práv, čiže rozpoznaním toho, čo je skutočné a vpísané do ľudskej osoby a do stvorenia. Keď dochádza k oddeleniu skutočnosti od toho, čo sa požaduje prostredníctvom snahy o takzvané “nové” ľudské práva, hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv – v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech.
Cirkev je vážne znepokojená, keď ideológia konkrétnej skupiny jednotlivcov dokáže nejakým spôsobom vytvoriť nové ľudské právo. Jedným príkladom je snaha niektorých legitimizovať zabíjanie nenarodených detí prostredníctvom podpory tzv. “reprodukčných práv”, “reprodukčných služieb” a ďalších zaťažených termínov, ktoré len zakrývajú tragédiu potratu.
Eutanázia by tiež podľa niektorých mala byť ľudským právom – a nielen pre dospelých! Po prvýkrát v histórii, belgický parlament prijal vo februári 2014 princíp, že dokonca aj dieťa, bez dolného ohraničenia veku, môže požiadať, aby ho zabili a ukončili tak jeho utrpenie. “Tento zákon,” napísala Konferencia biskupov Belgicka, “otvára dvere pre rozšíreniu eutanázie na hendikepovaných, trpiacich demenciou, psychicky chorých a napokon aj na tých, ktorí sú unavení životom.” Jean Vanier, zakladateľ Archy, povedal, že je naliehavé znovu objaviť ako poskytovať pomoc zraniteľným ľudom v našom okolí, aby sa naša spoločnosť mohla opäť nazývať “ľudskou spoločnosťou”.
Ďalším príkladom je používanie termínu “gender” v snahe naznačiť, že pohlavie nie je biologicky dané ako mužské a ženské, ale je len spoločenským konštruktom, či produktom toho, čo si jednotlivci myslia alebo čím sa cítia byť. Okrem toho, pokusy definovať tých, ktorí sa prejavujú homosexuálnym správaním ako ľudí, ktorí by mali byť “kategorizovaní” to zvláštnej skupiny v rámci ochrany ľudských práv, presahujú ochranu, ktorá je v Deklarácii ľudských práv garantovaná všetkým ľuďom. S tým súvisí aj návrh, že manželstvo by malo byť nanovo definované, aj napriek tomu, že manželstvo je – podľa svojej prirodzenosti – zväzkom jedného muža a jednej ženy, zameraným na ich vzájomnú lásku a rast ľudskej rodiny, ako to hovorí aj medzinárodné právo. Takéto pozície skresľujú realitu, pretože sa snažia prepísať ľudskú prirodzenosť, ktorá však nemôže byť prepísaná de natura.
Ako veľmi jasne povedal Francis kardinál George z Chicaga, „prirodzenosť manželstva nie je náboženskou otázkou. Manželstvo je vecou prirodzenosti. Kristus posväcuje manželstvo ako sviatosť pre pokrstených a dáva mu vážnosť, ktorá prekračuje jeho prirodzenosť; štát chráni manželstvo, pretože je nevyhnutné pre rodinu a spoločné dobro spoločnosti. Ale ani Cirkev, ani štát manželstvo nevynašli, a ani nemôžu zmeniť jeho prirodzenosť.“
Všimnite si, že Cirkev rozhodne bráni práva na život a telesnú bezpečnosť každého – každého, bez ohľadu na “sexuálne odlišnosti,” ktoré pociťuje. Cirkev to vníma ako vec najzákladnejších ľudských práv. Homosexuálne osoby “musia byť prijímané s rešpektom, súcitom a citlivosťou. Treba sa vyhnúť čo len náznaku ich nespravodlivej diskriminácie.”
Zároveň si s ľútosťou uvedomujeme nesúlad medzi homosexuálnam správaním a tým, čo chápeme ako normu pre Bohom danú ľudskú prirodzenosť. Dovoľte, aby som pripomenul, ako Pán zareagoval na to, keď sa ľudia pokúšali ukameňovať ženu na smrť kvôli cudzoložstvu. Najprv ochránil jej život a telesnú bezpečnosť; potom jej povedal: “Choď a viac nehreš” (Jn 8:1-11).
Náboženská sloboda
Dovoľte mi, aby som sa zameral na jedno základné právo, konkrétne na náboženskú slobodu.
Všeobecná deklarácia z roku 1948 uznávala slobodu náboženského vyznania ako jedno zo základných ľudských práv, ktoré vnútorne prináležia každej osobe. Píše sa v nej: každý má právo na slobodu zmýšľania, svedomia, a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie či vieru, a tiež slobodu, tak osobne ako aj v spoločenstve s druhými, tak na verejnosti ako aj v súkromí, vyznávať svoje náboženstvo alebo vieru prostredníctvom vyučovania, praktizovania, bohoslužobných úkonov a zachovávania predpisov.
Dovoľte mi, aby som to zopakoval: právo na slobodu vierovyznania je neoddeliteľné od slobody myslenia a svedomia. Platí pre každého. Zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie alebo vieru. Tiež zahŕňa slobodu vyznávať náboženstvo alebo vieru tak súkromne ako aj na verejnosti.
Neprešli ani dve desaťročia a otcovia Druhého vatikánskeho koncilu potvrdili tieto isté princípy v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode. Špecifikovali, že právo jednotlivcov a spoločenstiev na spoločenskú a občiansku slobodu v náboženských záležitostiach zahŕňa aj právo “nepodliehať nátlaku zo strany jednotlivcov či celých skupín, alebo akejkoľvek ľudskej moci – a to takým spôsobom, že nikto nesmie byť nútený konať proti svojim presvedčeniam, či už súkromne alebo verejne, či sám alebo v spojení s druhými, v rámci príslušných limitov.” Okrem toho zdôraznili, že
v zhode s dôstojnosťou osôb – t.j. bytí obdarených rozumom a slobodnou vôľou, teda bytí majúcich privilégium niesť osobnú zodpovednosť – by všetci ľudia mali byť pobádaní svojou prirodzenosťou a tiež viazaní morálnou povinnosťou hľadať pravdu, predovšetkým náboženskú pravdu. Sú tiež viazaní priľnúť k pravde, keď ju spoznajú, aby celé ich životy boli v súlade s jej požiadavkami. Ľudia však nemôžu vykonávať tieto povinnosti v zhode s vlastnou prirodzenosťou, ak nie sú bezpeční pred vonkajším nátlakom a chýba im psychologická sloboda. Právo na náboženskú slobodu nemá svoj základ v subjektívnej dispozícii danej osoby, ale v jej samotnej prirodzenosti.
Len rok po vydaní dokumentu Dignitatis Humanae Generálne zhromaždenie OSN prijalo medzinárodnú dohodu o občianskych a politických právach (ICCPR). Našťastie, práve 18. článok tejto dohody znovu potvrdil a rozšíril článok o náboženskej slobode nachádzajúci sa už vo Všeobecnej deklarácii. Dohoda potvrdila, že:
– nik nesmie byť predmetom nátlaku, ktorý by obmedzoval slobodu vyznávať alebo prijímať vieru podľa vlastného výberu;
– sloboda vyznávať vlastné náboženstvo alebo vieru môže byť obmedzená len takými limitmi, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutne potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia, mravnosti alebo základných práv a slobôd druhých; a
– štáty majú rešpektovať slobodu rodičov pri zabezpečovaní náboženskej a mravnej výchovy detí v zhode s ich vlastnými presvedčeniami
Okrem toho ICCPR tiež potvrdila právo menšín vyznávať a praktizovať vlastnú vieru.
V roku 1991 blahoslavený pápež Ján Pavol nazval náboženskú slobodu “prameňom a syntézou” všetkých základných ľudských práv. Náboženskú slobodu definoval ako “právo žiť v pravde podľa vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou svojej osoby.”
Súčasné výzvy pre náboženskú slobodu
Princíp náboženskej slobody je obsiahnutý v medzinárodnom zákone o ľudských právach. Jednou z najväčších tragédií dneška však je, že ho nedodržiavajú všetky krajiny a všetky vlády.
Pápež Benedikt upriamil pozornosť na túto závažnú situáciu vo svojom posolstve na Svetový deň mieru v roku 2011. Povedal, že v niektorých oblastiach sveta môže vyznávanie viery pre ľudí znamenať aj riziko ohrozenia vlastného života a osobnej slobody. V iných oblastiach zasa existujú jemnejšie, no sofistikovanejšie formy predsudkov a nepriateľstva voči veriacim a náboženským symbolom. V súčasnosti sú kresťania náboženskou skupinou, ktorá kvôli svojej viere trpí prenasledovaním v najväčšom počte krajín sveta. Denne sú cieľom urážok a často žijú v strachu kvôli vlastnej viere v Krista, kvôli hľadaniu pravdy a požiadavke na rešpektovanie náboženskej slobody. Táto situácia je hrubým porušením ľudských práv a je potrebné konfrontovať sa s ňou na všetkých úrovniach. Vlády majú zodpovednosť voči svojim občanom, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie: majú ich chrániť pred porušovaním ľudských práv, vrátane práva na slobodu vierovyznania.
Pápež Benedikt XVI. tiež počas svojej apoštolskej cesty do Libanonu v septembri v roku 2012 zdôraznil, že na to, aby bolo možné dodržiavať právo na náboženskú slobodu, je potrebné, aby toto právo bolo chránené pred dvomi trendmi, ktoré náboženskej slobode protirečia. Tieto dva trendy sú: extrémne a negatívne formy sekularizácie a násilný fundamentalizmus, ktorý o sebe tvrdí, že sa zakladá na náboženstve.
Pápež Benedikt odsúdil sekularizmus, ktorý sa pokúša náboženstvo zredukovať do čisto privátnej sféry a osobný či rodinný život viery vníma ako oddelený od bežného života, etiky alebo vzťahov s druhými. Okrem toho sekularizmus dáva štátu kontrolu nad náboženskými prejavmi a upiera občanom právo otvorene prejavovať svoju vieru. Naopak, “sekulárnosť” je pozitívnym smerovaním. “Oslobodzuje náboženstvo od bremena politiky; udržiava
potrebný odstup, jasné rozlíšenie a nevyhnutnú spoluprácu medzi oboma sférami […] Nijaká spoločnosť sa nemôže zdravo vyvíjať bez toho, aby v nej existoval duch vzájomného rešpektu medzi politikou a náboženstvom [… a aby obe strany] harmonicky spolupracovali v službe spoločnému dobru. Tento druh zdravej sekulárnosti zaisťuje, že politická aktivita sa nesnaží manipulovať náboženstvo a praktizovanie náboženstva si zachováva slobodu od vplyvu seba-stredných politík, ktoré sú neraz ťažko kompatibilné s náboženskou vierou alebo jej priamo protirečia.
Druhým problémom sú extrémne formy fundamentalizmu. Pápež Benedikt vysvetľuje, že tento fenomén vychádza z
“ekonomickej a politickej nestability, zo snahy manipulovať druhých a z nesprávneho chápanie náboženstva. Ovplyvňuje všetky náboženské spoločenstvá a popiera ich dlhú tradíciu pokojnej existencie bok po boku s druhými. Chce získať moc, niekedy dokonca násilím, nad svedomiami jednotlivcov, nad vierou samotnou, a to pre politické dôvody.”
Postupuje podľa logiky, ktorá odporuje logike Božej, inými slovami, nie vyučovaním a praktizovaním lásky a rešpektu pre slobodu, ale skôr cestou netolerancie a násilia.” To nie je náboženstvo, ale falzifikácia náboženstva, pretože náboženstvo sa vo svojej podstate snaží o zmierenie a nastolenie Božieho pokoja na celom svete. Náboženstvá sú preto povolané očisťovať sa od takýchto pokušení a osvecovať a čistiť svedomia.
Náboženská výchova pre budovanie spoločenského poriadku
Aká zmena je potrebná, aby boli ľudské práva lepšie chránené a dodržiavané po celom svete? “Náboženská výchova” má v tomto ohľade neoceniteľnú hodnotu. Pápež Benedikt ju nazval “diaľnicou”, ktorá vedie nové generácie k tomu, aby sa na druhých pozerali ako na svojich bratov a sestry – ako na bratov a sestry, s ktorými sú pozvaní spolupracovať a kráčať vpred – ako na bratov a sestry, ktorí vedia, že sú členmi jednej ľudskej rodiny – a nik z nej nesmie byť vylúčený.
Dovoľte mi, aby som tu použil silné vyjadrenie tejto jednej ľudskej rodiny. V septembri 2010 som mal tú česť viesť delegáciu Svätej stolice na plenárnom zasadaní Generálneho zhromaždenia Spojených národov. Témou bola chudoba a rozvoj. Zdôraznil som, že rozvoj je vážne ohrozený nezodpovednými vládami, globálnymi procesmi a veľkými inštitúciami, ktorých stratégie a konania nerešpektujú vnútornú a ekvivalentnú dôstojnosť, individualitu a transcendenciu každej ľudskej bytosti. Metódy niektorých kampaní proti chudobe mali tendenciu zameriavať sa na chudobných tak, že riešením chudoby vo svete mala byť eliminácia chudobných. Navyše, materiálna chudoba má partnerov – vzťahovú, citovú a duchovnú chudobu.
Pripomenuli sme preto Generálnemu zhromaždeniu, že ľudská osoba musí stáť v centre našej snahy o rozvoj. Boj proti chudobe vo svete si vyžaduje spravodlivosť a solidaritu vo forme investícií do vynaliezavosti, do zdrojov, ktorými majú chudobní disponovať – a nie ich elimináciu; treba ich urobiť protagonistami vlastného oslobodenia sa od chudoby. Chudobní potrebujú vzdelanie, aby sa dokázali pretransformovať od závislosti k vynaliezavosti. Keď budú rešpektované politické, náboženské a ekonomické práva a slobody všetkých, paradigma sa posunie od manažmentu chudoby k vytváraniu bohatstva; od vnímania chudobných ako bremeno k tomu, aby sme ich vnímali ako súčasť riešenia problému.
Napokon, mali by sme si nielen uvedomiť, že náboženská sloboda je zdrojom a syntézou všetkých ľudských práv. Je tiež treba pripomenúť príspevok, ktorý autentická náboženská viera poskytuje. Autentická náboženská viera poukazuje nad všetky súčasné praktické problémy a smeruje k transcendencii; a pripomína nám možnosť a nevyhnutnosť morálneho obrátenia všetkých ľudí, povinnosti žiť v pokoji s našimi susedmi, dôležitosť života integrity. Povedané príhodnými slovami Jürgena Habermasa: “Medzi modernými spoločnosťami, iba tie, ktoré dokážu do sekulárneho prostredia vniesť podstatný obsah svojich náboženských tradícií poukazujúcich na vyššie, než čisto ľudské skutočnosti, budú zároveň schopné zachrániť podstatu toho, čo je ľudské.” Náboženská viera, ak je správne chápaná, prináša osvietenie; očisťuje naše srdcia a je inšpiráciou vznešeného, štedrého konania pre dobro celej ľudskej rodiny; motivuje nás k tomu, aby sme pestovali praktizovanie čností a snažili sa jeden druhému vychádzať v ústrety v láske.
Nech Boh požehná dnešnú konferenciu nadšením, tvorivou vernosťou a odvahou, ktoré sú nevyhnutné preto, aby sa ľudské práva stávali opravdivo a skutočne prístupné pre všetkých na celom svete.
Je mojím prianím, aby dnešná konferencia povzbudila Cirkev na Slovensku vo všetkom, čo robíte na podporu rešpektovania ľudských práv.
Stotožnime sa s nádejou Svätého Otca, že “každodenné nasadenie všetkých bude aj naďalej prinášať ovocie” a že celý Boží ľud sa bude tešiť opravdivému pokoju “ako základnému ľudskému právu a nevyhnutnému predpokladu všetkých ostatných práv.”
kardinál Peter K.A. Turkson
predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj
Text a foto: TK KBS