Blog autorky Renáty Ocilkovej prevzatý z ocilkova.blog.sme.sk, publikovaný so súhlasom autorky:
Keď mi pár mesiacov po mojich devätnástych narodeninách lekári povedali, že mám smrteľný nádor, začala som – s obrovskou pomocou mojich drahých rodičov, súrodencov, lekárov a zdravotných sestier, priateľov a modlitbových spoločenstiev – bojovať o život. Určite to mnohí z Vás poznáte. Mnohí ste prešli podobným bojom o život na vlastnej koži alebo so svojimi drahými. A tí, čo ste to nezažili, určite by ste konali podobne: urobili by ste všetko preto, aby ste (si) zachránili život…
Vaše kritériá by sa však pravdepodobne zmenili, keby ste boli ministerský úradník/ministerská úradníčka vo vláde Roberta Fica v roku 2014. Tu sa totiž riadi inými pravidlami. O život človeka tu nejde, ani sa chrániť všestranne nebude. Tu je totiž témou dňa Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv v SR. Lenže nie podpora a ochrana života, ochrana práv rodičov alebo slobody svedomia, prejavu alebo ďalších práv podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Tu sa riešia úplne iné veci, dovolím si povedať absurdnosti, ba dokonca sa Stratégia javí ako trójsky kôň len na presadenie práv LGBTI osôb .
Dnes sa však budem venovať procesu.
V apríli 2013 predložil podpredseda vlády a minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák Celoštátnu stratégiu ochrany a podpory ľudských práv v SR . Nakoľko Stratégia zahŕňala zavedenie rodovej ideológie v zmysle zavádzania viacerých rodov (oddelených od biologického pohlavia), nadštandardné práva pre niektoré skupiny obyvateľstva (napr. podporiť vytvorenie akreditovaných vzdelávacích programov zameraných na ľudské práva LGBTI ľudí; preskúmať proces prepisu rodu vo všetkých oblastiach, navrhnúť novú metodiku postupu zdravotnej starostlivosti s transrodovými a intersexuálnymi osobami a nevyžadovať nútenú kastráciu a iné nútené medicínske zásahy), zdvihla sa vlna odporu mimovládnych organizácií a v lete 2013 pripravilo 69 mimovládnych organizácií pripomienky, ako aj návrhy na zmeny v Stratégii. Plánované schválenie Stratégie bolo následne odročené na jún 2014. V septembri 2013 minister Lajčák prisľúbil participatívnu tvorbu Dokumentu a informoval o zriadení pracovných skupín, v ktorých môžu pracovať odborníci, aby sa tak podieľali na tvorbe Stratégie. Lenže sľuby sú jedna vec a realita druhá. Za všetko hovorí fakt, že riaditeľ školy, ktorá patrí podľa hodnotenia NÚCEM aj INEKO k špičkovým školám, nebol prijatý do pracovnej skupiny „Výchova a vzdelávanie k ľudským právam“ s odôvodnením, že nesplnil v plnom rozsahu všetky požadované kritériá.
Stratégia teda bola tvorená pseudoparticipatívnym spôsobom, až došla v júni 2014 do „finále“, kde nasledovalo medzirezortné pripomienkové konanie, rozporové konanie (prebehlo konferenčným spôsobom – všetky pripomienkujúce subjekty naraz). Vlastný text Stratégie bol napísaný na 27 strán, spolu s prílohami má vyše 440 strán. K Stratégii bolo podaných vyše 300 pripomienok. Rada vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť prijala 26. júna 2014 záver, že „otvorené otázky, ktoré zostali po vyhodnotení pripomienkového konania, sú natoľko závažné, že v rokovaniach je potrebné pokračovať … s cieľom odstránenia rozporov vzniknutých počas medzirezortného pripomienkového konania.“
A tak nasledovali ďalšie rokovania o texte Stratégie.
Ako tieto rokovania prebiehali? Ministerskí úradníci sa správali (väčšinou) vysoko profesionálne a častokrát bolo cítiť (alebo nám to po rokovaní povedali), že zdieľajú náš názor – už či na ochranu života, uplatňovanie výhrady vo svedomí alebo na práva rodičov. Zdá sa však, že každé ministerstvo malo tzv. „bad mana – zlého muža“, ktorého úlohou bolo držať Stratégiu v tých intenciách, ako je napísaná (nadštandardné práva pre LGBTI ľudí). Na rokovaniach, na ktorých som sa zúčastnila, nebol žiadny rozpor odstránený úplne. Bolo nepochopiteľné počúvať od ministerských úradníkov argumenty typu, že „hádam nemá lekár nútiť ženu, aby si nechala dieťa, keď mu bol v prenatálnej diagnostike zistený downov syndróm“, alebo k téme ochrany života po prirodzenú smrť – že „predsa právo na smrť a právo na život sú rovnaké práva“. Alebo že „náboženská sloboda je u nás natoľko zabezpečená, že predsa o nej nebudeme písať“, že „výhrade vo svedomí sa nebudeme zvlášť venovať, lebo Zmluva medzi SR a Svätou stolicou nie je ľudskoprávna, ale politická zmluva“. Úplným vrcholom bolo, keď o vetičku, „aby rodič mal právo rozhodovať o výchove svojho dieťaťa“, sa viedol spor vyše hodiny, aby ministerskí úradníci skonštatovali, že táto veta v Stratégii ochrany a podpory ľudských práv nemôže byť.
A tak som pochopila, že Ficovej vláde ide o život. Ale nie o Tvoj, o môj, o život Slovákov, čo sa ešte len narodia, ale o jej vlastný život. Ide jej o prežitie. Ona si síce asi myslí, že prežije, ak odolá tlakom verejnosti, občanov, Cirkvi a dá na tlaky liberálnej lobby, ale ja by som jej chcela odkázať: že buď dá na liberálne tlaky a navždy sa pochová (ako nás učia dejiny – keď sa odkloní od pravých hodnôt a prirodzených zákonov, „kráľovstvo“ jej bude odňaté) alebo bude chrániť život, ostane verná hodnotám, na ktorých život stojí, a (možno) prežije. Čas ukáže, čo si vybrala…