Dnes, na predvečer Dňa matiek, by sme chceli pripomenúť všetkým čitateľom nášho blogu, aké dôležité je oceniť a osláviť naše matky. Tieto neoceniteľné ženy formujú naše životy od prvého tlkotu nášho srdca svojou láskou, trpezlivosťou a múdrosťou.
“Aj to zlo, ktoré mohlo napáchať na detských dušiach ťažké zranenia, liečili naši rodičia láskou. Na našej maminke bola starosť o rodinu, o jej finančné zabezpečenie a po dvoch ťažkých chorobách, ktoré prekonala po treťom a štvrtom pôrode, to nemala ľahké. Napriek tomu som ju za celý ten čas nevidela plakať, aj keď som presvedčená, že si niekedy poplakala. Nikdy však nie pred nami deťmi. Až dodatočne som si uvedomovala, ako dokáže raniť dieťa, keď vidí plakať svoju mamu a nechápe prečo. Chcela nás toho uchrániť.”
Anna Záborská
Citujeme z príhovoru Anny Záborskej k odovzdávaniu tohtoročnej ceny Antona Neuwirtha. Tento citát je silným pripomenutím toho, čo matky robia pre nás každý deň.
Zajtra, na Deň matiek, nezabudnime vyjadriť svoju vďaku a lásku týmto úžasným ženám. Či už to bude prostredníctvom kvetu, objatia, alebo len jednoduchého “Ďakujem”, každé gesto má veľký význam.
“Naši rodičia boli jedným telom a jednou dušou. Keď sa hovorí o jednom z nich je to celkom prirodzene o oboch.”
Pozývame vás prečítať si celý príhovor pani Záborskej, ktorý hoci nebol písaný priamo na túto príležitosť, jeho slová sú veľmi inšpirujúce. Nech je tento Deň matiek pre vás a vaše rodiny plný radosti a pokoja.
… Ježiš pozná iba tých, ktorí rovnako ako on robia zo svojho života dar lásky, aby druhí mali život.(Alberto Maggi, taliansky teológ; z úvodu do knihy Liečiť zlo láskou.
Svet rozprávok nie je určený len pre deti. I život dospelých, či už si to pripúšťajú alebo nie, je poznačený zápasom dobra a zla, tak typickým pre svet očarujúcich príbehov, ktoré sprevádzali v detstve každého z nás. Jednu z takýchto rozprávok nám otec vyrozprával na prahu našej dospelosti. Hovoril nám o kráľovi, ktorý chcel vydať svoju dcéru. Sľúbil ju tomu, komu sa podarí zlikvidovať zlo z jamy v jeho zámockej záhrade. Prichádzali kráľoviči z rôznych krajín a snažili sa zlo odstrániť všetkými možnými prostriedkami, ale čím viac ho z jamy vyhadzovali, tým sa jama zväčšovala a zlo sa množilo. Jedného dňa prišiel na kráľovský dvor mládenec, ktorému sa to podarilo. Ako? Vyplnil jamu dobrom a zlo zmizlo.
Pre nášho otca to nebola len rozprávka, bolo to krédo jeho života. Vyznával, že zlo je opakom dobra, teda jeho nedostatkom, rovnako ako tma je nedostatkom svetla a sucho nedostatkom vlahy.
V detstve sme sa naučili, že môžeme byť milovaní aj na diaľku niekým, kto nám nebol dosiahnuteľný, lebo bol za mrežami. Cítili sme jeho prítomnosť stále a všade. Bola to cesta k poznaniu vyššej lásky nášho Pána a Otca, ktorý je na nebesiach.
V časoch väznenia nášho otca sme ako deti stáli pred dilemou, ktorá pre tak „malé hlavičky“ určite nebola jednoduchá. Naučili sme sa uveriť, že náš otec je nevinný, i keď vo všeobecnosti vo väzení sú len ľudia, ktorí spáchali trestný čin.
Životná situácia, keď máme za mrežami niekoho, ktorému prakticky všetci v našom okolí vyjadrovali len uznanie, obdiv a vďaku nás naučila kritickému pohľadu na všetko „oficiálne“ čo sa dialo okolo nás. Toto nám zostalo na celý život. Povedala by som, že nás to naučilo určitej kritickej existencii avšak bez toho, aby sme hľadali negatívne aspekty ľudí, ktorých sme stretávali alebo udalostí, ktoré sme prežívali. Naučilo nás to čítať medzi riadkami a hľadať súvislosti prečo dobro chýbalo alebo zlyhalo, prečo zlo prevládlo alebo bolo pri moci. Otec sa snažil, aby sme si osvojili reflex, že väčšine zla predchádza zlyhanie alebo nedostatok dobra. Tento spôsob uvažovania vyústil do jeho liečby zla láskou.
Aj to zlo, ktoré mohlo napáchať na detských dušiach ťažké zranenia liečili naši rodičia láskou. Na našej maminke bola starosť o rodinu, o jej finančné zabezpečenie a po dvoch ťažkých chorobách, ktoré prekonala po treťom a štvrtom pôrode to nemala ľahké. Napriek tomu som ju za celý ten čas nevidela plakať, aj keď som presvedčená, že si niekedy poplakala. Nikdy však nie pred nami deťmi. Až dodatočne som si uvedomovala ako dokáže raniť dieťa, keď vidí plakať svoju mamu a nechápe prečo. Chcela nás toho uchrániť.
Určite najsilnejšie zážitky boli z návštev vo väzení. V Ilave aj v Leopoldove boli obaja vždy usmiati a radostní. S odstupom času dokážem pochopiť, že ooch to určite stálo veľa vnútornej sily, aby sa nám deťom tých šesťdesiat minút štyrikrát za rok zdalo, že je všetko v poriadku. Aj to bola liečba zla láskou. Spomeniem ešte jeden aspekt. V období väznenia nášho otca nám ho maminka a starí rodičia každodenne spomínali. Denne sme sa za neho modlili, komentovali či má rád jedlá, ktoré sme mali na obed či večeru, čo by povedal na známky, ktoré sme priniesli zo školy. Na oplátku, on si vo väzení „dovolil“ rozmýšľať nad nami, ale len v pozitívnych situáciách. Takto sme žili „spoločne“ každý deň, žili sme jeden život a po jeho prepustení to bola „len“ zmena miesta. Zdajú sa to byť banálnosti, ale aké to bolo dôležité sme zistili až neskôr. Niektoré rodiny, s ktorými sme mali rovnaký termín návštev a všetko sa zdalo v poriadku, sa po návrate otcov z väzenia rozpadli.
Naša mama bola pre nás príkladom racionálneho myslenia, rozhodovania a reakcie, ale aj tým čím by mala byť matka pre svoje deti. Vynikala starostlivosťou o vzťahy, rozmerom obety matky aj za cenu podstúpenia rizika, ktoré bolo počas desaťročí v našej rodine reálne. To zdravotné i politické. Otec videl skôr veci v čase, vedel danú chvíľu premietnuť do budúcnosti, učil nás zákonu, pravidlám a tomu, akoby mal svet fungovať.
Maminka bola ženou naplnenou silnou vierou. Odkedy si pamätám, aj po otcovom návrate z väzenia, sa každý večer modlila „permanentný“ Deviatnik k svätému Judášovi Tadeášovi.
Duchovný rozmer vnímania manželstva mali moji rodičia rovnaký a manželský sľub „v dobrom aj zlom, kým nás smrť nerozdelí“ mysleli skutočne vážne. Niekedy ma zamrzí, že sa o otcovi hovorí a píše viac ako o našej mame. Je to prejav jej nedocenenia alebo zabúdania? Rozhodne nie. Je to naplnenie ďalších slov Písma, že boli jedným telom a jednou dušou. Keď sa hovorí o jednom z nich je to celkom prirodzene o oboch.
Aj poslanie lekára môj otec žil ako príležitosť liečiť zlo láskou. Jeho veľkým darom bolo, že vedel počúvať. Počúval skôr ako urobil diagnózu zla. Jeho zásada lekára „počúvaj pacienta, hovorí ti diagnózu“ bola zásadou riešenia akéhokoľvek problému. Aj počúvanie je znakom lásky. Ľudia, ktorí s ním hovorili sa cítili byť vypočutí. V tom momente sa cítili, že sú najdôležitejší na svete. Snažil sa byť sprostredkovateľom lásky a pravdy, ale vždy vychádzal z toho, či je daný človek disponovaný lásku a pravdu prijať, „či má v hlave „nainštalovaný softvér, aby mohol prečítať program, ktorý mu ponúka na diskete“.
Aké nástroje nám dal Boh, aby sme mohli jamu z rozprávky, ktorá je plná zla zahádzať? Každý z nás používa iné prostriedky, lebo žije v inom prostredí. V konečnom dôsledku podstata dobra – láska je tá istá, len sa realizuje odlišnými nástrojmi. Náš otec sa tak snažil robiť v každej situácii, či to bolo pri ohrození života nacistami, vo väzení, na kysuckých kopaniciach, v maličkej „kutici“ v martinskej nemocnici, ktorú mu pridelili, keď ho zbavili primariátu alebo na veľvyslaneckom poste.
Jeho najstaršia vnučka hovorí: „V každej situácii, ktorú riešim mi starký nastaví zrkadlo. Nehovorí mi to slovami, ale svojim životom“.
Akou láskou je možné liečiť zlo? Zlo sa nedá liečiť inou láskou, ako tou čo popisuje svätý Pavol, ktorá je „trpezlivá a dobrotivá, ktorá nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Takou, ktorá všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží“.
Je možné zlo vyliečiť?
Som presvedčená, že ak by to nebolo možné, život by nemal zmysel.
Anna Záborská