O čo vlastne ide pri umelom oplodnení?

Nechcená neplodnosť trápila ľudí od nepamäti. Poznali ju už starí Egypťania, zmienky o nej nachádzame aj v starých čínskych a židovských lekárskych textoch. Nie je to teda nič nové. Avšak v modernej dobe sa situácia neustále zhoršuje. Je to často daň za nezdravý spôsob života poznačený stresom. Vyskytuje sa stále viac manželských párov, ktoré nemôžu mať dieťa a veľmi po ňom túžia. Na umelé oplodnenie pozerajú často ako na jedinú nádej, ktorá môže rozriešiť ich životnú situáciu, ktorú neraz vnímajú veľmi dramaticky.

Techník umelého oplodnenia je veľmi veľa. Niekedy ide skutočne o rozdielne techniky, mnohokrát iba o obmeny tej istej. Môžeme ich v zásade rozdeliť na základe dvoch kritérií.

Prvým kritériom je, či sa oplodnenie odohráva v tele ženy (vnútrotelové) , alebo mimo neho (mimotelové). Medzi vnútrotelové techniky patria hlavne umelá inseminácia a metóda GIFT (Gamete Intrafallopian Transfer). Na druhej strane sú mimotelové techniky, kedy ide o umelé oplodnenie v plnom zmysle slova, pretože celý proces oplodnenia prebieha úplne mimo tela ženy. Túto skupinu poznáme väčšinou pod spoločným názvom FIV-ET (Fertilization In Vitro and Embryo Transfer). Ide o oplodnenie v skúmavke a následný prenos embrya v rôznych štádiách vývoja a do rôznych častí pohlavného ústrojenstva ženy (maternica alebo vajcovody). Medzi varianty oplodnenia in vitro patria aj tzv. mikromanipulácie gamét (pohlavných buniek).

Druhým rozlišovacím kritériom je, či sú darcami pohlavných buniek rodičia dieťaťa (tzv. homológne umelé oplodnenie), alebo niekto cudzí mimo samotných žiadateľov (tzv. heterológne). Pri heterológnom oplodnení môže ísť o darovanie nielen pohlavných buniek, ale aj embryí.
Skôr než by sa manželia rozhodli pre umelé oplodnenie, mali by si uvedomiť zopár faktov. Je pochopiteľné, že každý normálny manželský pár túži po dieťati. Navždy však zostane platné, že dieťa by mali prijať ako dar a nie ako produkt medicíny. Muž a žena, ktorí sa naozaj milujú, sa radi obdarovávajú. Najväčší dar, ktorí si však môžu dať, je vzájomná láska, keď sa darujú jeden druhému. Toto vzájomné sebadarovanie sa prejavuje v manželskom akte lásky, z ktorého sa môže narodiť dieťa. Dieťa je tak plodom a výrazom lásky, čiže vzájomného darovania sa manželov. Ak je niečo darom, môžeme to prijať, ale nemôžeme si to nárokovať. Ľudský život a teda každé dieťa je takýmto darom, ktorý prijímame, ale nemôžeme si naň vytvárať nárok za každú cenu. Ak sa však rodičia rozhodnú pre umelé oplodnenie, rozhodujú sa vlastne zadovážiť si dieťa za každú cenu, ako výsledok istej technicky zvládnutej procedúry, ale nie ako plod ich vzájomného darovania sa v láske. Oddeľuje sa tak intímne spojenie manželov, od ich vznešeného poslania byť matkou a otcom. To platí pri všetkých technikách umelého oplodnenia.

Vyvstávajú tu však aj ďalšie problémy. V prípade heterológnych techník, kedy darcom spermií alebo vajíčka je niekto iný ako budúci rodičia dieťaťa, sa porušuje jeho základné právo narodiť sa zo svojich zákonitých rodičov. Zároveň sa zrádza právo rodičov (manželov) stať sa otcom a matkou jeden skrze druhého. Darcom biologického materiálu a teda i genetických daností ich dieťaťa je niekto druhý, koho oni dvaja vôbec nepoznajú.

Vážnym problémom je aj technická stránka samotného umelého oplodnenia. Pri jeho praktickom vykonávaní dochádza k nadbytočnej produkcii embryí a nedôstojnému zaobchádzaniu s nimi, včítane usmrtenia. Aby sa zabezpečila úspešnosť celého procesu, je potrebné použiť viacero embryí. Pomocou hormónov sa navodí stav, kedy sa z vaječníkov ženy získa viacero vajíčok schopných oplodnenia. Po oplodnení tak dostávame niekoľko ľudských zárodkov, z ktorých sa však do tela matky zavedú iba niektoré a ostatné sa zmrazia. Ak si uvedomíme, že ide o ľudské bytosti, už samotný fakt zmrazenia je neetický. Životnosť embryí v zmrazenom stave je obmedzená. Tie, ktoré presiahli lehotu „použiteľnosti“ sa stávajú nežiadúcim biologickým odpadom. Z tých zárodkov, ktoré sa zavedú do tela ženy, sa pri živote ponechá iba to, ktoré má najlepšie vyhliadky na úspech. Ostatné sa stávajú nadbytočné a usmrtia sa. Musíme si pritom uvedomiť, že ide o ľudské životy v ich najbezbrannejšej forme.

Nad metódami umelého oplodnenia teda visí niekoľko otáznikov etického charakteru, ku ktorým navyše pristupujú aj medicínske riziká, ako napríklad syndróm ovariálnej hyperstimulácie, nebezpečenstvo mimomaternicových tehotenstiev, viacnásobné tehotenstvá a pod. Najvážnejším problémom je však už spomínané vážne ohrozenie dôstojnosti osoby dieťaťa. Umelé oplodnenie nie je teda čistým riešením problému neplodnosti, ba práve naopak, prináša so sebou ďalšie problémy, ktorých dosah na život rodiny si často krát rodičia nedokážu predstaviť.

Autor : Vladimír Thurzo – Dátum : 3.9.2007