Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu

Dokument Medzinárodnej teologickej komisie Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu

Dôvod dokumentu

Medzinárodná teologická komisia zverejnila v januári 2007 dokument Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Samotná otázka spásy ľudí, ktorí počas svojho života neprijali krst, nie je nová, toto uvažovanie tu bolo vždy. Cirkev sa týmto problémom zaoberala už od svojho vzniku, lebo podľa slov Ježiša Krista vníma krst ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie spásy (Jn 3,5) a ohlasovanie evanjelia spolu s krstom dostala aj ako svoje misijné poslanie (Mk 16,16). Je teda len prirodzené, že ju znepokojoval osud tých, ku ktorým sa nemohla dostať – národov, ktoré o Bohu nič nepočuli, ale aj detí už pokrstených kresťanov, ktoré sa im narodili mŕtve, alebo o ktoré prišli v dôsledku samovoľného potratu, alebo ktoré im zomreli skôr, než ich stihli dať pokrstiť.

Terajšia doba však priniesla nové problémy – kultúrny relativizmus a náboženský pluralizmus ovplyvnil mnohých rodičov natoľko, že nie sú praktizujúci veriaci a nedávajú svoje deti pokrstiť. Na Slovensku to možno nie je také výrazné, ale napríklad v Česku je zrejme už väčšina národa nepokrstená. Ďalej možnosť umelého potratu a manipulácie s embryami – pri umelom oplodnení, výskume, klonovaní – dramaticky zvýšila počet usmrtených nepokrstených ľudských bytostí.

 

Teologické ťažkosti

Prvá ťažkosť nastáva už tým, že vo Svätom písme nie je žiadna zmienka o osude detí, ktoré zomreli bez krstu. Na jednej strane tu teda stojí Božia univerzálna spásna vôľa: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4), na druhej zas nevyhnutnosť krstu. Táto potreba krstnej očisty vyplýva z univerzálnosti hriechu – Adamov hriech zasiahol všetkých ľudí („Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“, Rim 5,12), dokonca celé stvorenie (Rim 8,19-23). Preto bola potrebná vykupiteľská smrť a zmŕtvychvstanie nového Adama – Ježiša Krista, Božieho Syna. Cirkev teda na základe Svätého písma verí, že „jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5) a že „v nikom inom niet spásy“ (Sk 4,12).

Vyjadrené inými slovami, akoby tu stáli proti sebe nezmieriteľné tézy – jedna hovorí, že Adamov prvotný hriech nás všetkých pozbavil neba, a teda bez krstu nie je možné dostať sa k Bohu a spáse, a druhá zase hovorí o Bohu, ktorý je milosrdný a ktorý chce všetkých spasiť.

Táto ťažkosť bola ešte viac zosilnená náukou sv. Augustína o dedičnom hriechu, ktorá sa vyvinula na Západe. Liturgická prax prvotnej Cirkvi totiž udeľovala krst aj deťom, lebo všetci dedia Adamov hriech a musia byť prevedení z moci tmy do kráľovstva svetla (Kol 1,13). A hoci ešte deti evidentne nespáchali žiaden osobný hriech, majú hriech v Adamovi. Ak je teda Kristus jediný záchranca a jediný prostredník, potom je krst jediný liek na Adamov hriech. Inak sme mimo spoločenstva s Bohom, a teda aj mimo spásy.

Je prirodzené, že sa nám prieči predstava Boha, ktorý by trestal človeka za niečo, za čo nemôže (dedičný hriech), a to dokonca aj deti. No ak vnímame dedičný hriech ako stav otroctva, do ktorého sa človek rodí bez vlastnej viny (podobne ako deti, ktoré sa aj dnes narodia v otroctve alebo v neslobodnej krajine), potom skôr chápeme aj nevyhnutnosť oslobodenia v krste, ktorý nás robí slobodnými Božími deťmi. Augustínova náuka bola navyše reakciou na Pelagiovo učenie, že deti môžu byť spasené aj bez krstu.

Ďalšia ťažkosť spočíva v tom, že pri deťoch, ktoré zomreli bez krstu, sa nedá aplikovať takzvaný krst túžby, ktorý sa vzťahuje na tých, ktorí výslovne prejavili túžbu byť pokrstení. Nedá sa túžiť za druhého, aj keď určite nie je bez významu úmysel rodičov dať svoje dieťa pokrstiť (ako je to aj spomenuté v liturgickej modlitbe svätej omše pri pohrebe nepokrstených detí).

 

Teória limbu

Ani dnes nie je otázka spásy nepokrstených detí definitívne vyriešená, no možno povedať, že v nej už je predsa len viac svetla. Keďže v Zjavení nie je nič explicitné, hľadanie presnej odpovede vo Svätom písme (napríklad podľa zásady sola Scriptura – čiže iba Písmo, odvolávanie sa len na to, čo presne hovorí Biblia na nejakú konkrétnu otázku) sa ukazuje ako nedostatočné. Teológia teda musí postupovať podľa toho, čo je v Písme zjavené implicitne – vychádzať z toho, čo vie, aj keď sa to zdá niekedy protirečivé, a postupne krok za krokom objavovať nové poznanie. Je to ako keď matematik zadá svojim žiakom na konci kurzu ťažkú úlohu, ktorá sa zdá neriešiteľná, no zdôrazní im, že na základe toho, čo už vedia, sú schopní dospieť k riešeniu, aj keď to bude dlho trvať. No nechce ich obrať o radosť z hľadania a nachádzania riešenia.

Takto treba vnímať aj najznámejšie riešenie, teóriu limbu (lat. limbus – okraj), miesta, kde nepokrstené deti síce netrpia, ale sú pozbavené blaženého videnia Boha. Bol to len teologický názor, ktorý sa snažil zmieriť Božiu spravodlivosť, ktorá nemôže odsúdiť človeka za niečo, za čo nenesie osobnú vinu, a nevyhnutnosť krstu, bez ktorého nie je možná spása. Napriek svojej rozšírenosti teória limbu nikdy nebola záväzným učením viery. Napokon, Cirkev vždy zdôrazňovala, že dieťa je Boží dar a že manželia nemôžu vedome odmietať splodenie detí, a toto platilo aj vtedy, keď bola vysoká detská i materská úmrtnosť, a vždy boli aj ženy, ktoré opakovane nemohli donosiť deti. Napriek tomu to nikdy nebol dôvod na to, aby manželia radšej deti nemali, aby tak neriskovali ich zatratenie, keď zomrú bez krstu.

 

Dôvody nádeje

V prvom rade treba pripomenúť, že nádej je božská čnosť, teda je to nádej, ktorá presahuje ľudské nádeje. Základom tejto nádeje je predovšetkým to, čo môžeme s istotou povedať: Boh miluje ľudí, aj všetko, čo stvoril (byzantská liturgia vo všetkých svojich sláveniach vzdáva chválu za milosrdnú Božiu lásku); Boh nikomu neupiera prostriedky potrebné na spásu (porov. Lumen gentium 16); Boh od nás nežiada nemožné (sv. Augustín); v každom okamihu a za každých okolností Boh poskytuje ľudstvu prostriedok spásy (sv. Tomáš Akvinský); Ježiš Kristus osobitne miloval deti (Mt 19,14; Mk 9,37). Ďalej je to tzv. sensus fidei, alebo sensus fidelium, čiže nadprirodzený zmysel veriacich pre vieru (Katechizmus Katolíckej cirkvi 785; dokument 78 a 96), podľa ktorého nikdy nebolo vierou Božieho ľudu, že by nepokrstené deti boli definitívne zbavené videnia Boha. A v neposlednom rade je to sila liturgie, kde je v modlitbe vyjadrená viera a nádej Cirkvi. Takto sa vo vianočnej oktáve slávi aj sviatok svätých Neviniatok a Cirkev má aj osobitné pohrebné obrady, ba aj omšové texty pri pohrebe nepokrstených detí, kde takéto deti zveruje do rúk milosrdného Boha.

 

Hnutie za ochranu nenarodeného života

Dvadsiate storočie legalizovalo umelý potrat v mnohých krajinách, ktorý pripravil o život už milióny detí. Pokrok v medicíne a biológii a rozvoj zobrazovacej techniky nám umožnil také presné poznanie o začiatku ľudského života, že nikto dnes už nemôže pochybovať, že pri umelom potrate ide naozaj o život detí, nie o zhluky buniek či tkanív. Zvýšené povedomie ľudských práv (najmä právo na život, ale napríklad aj právo rodičov pochovať nedonosené deti, v medicínskej terminológii označovaných ako ľudské plody) a hlas svedomia, ktorý sa ozýva v ženách, ktoré cítia vinu za smrť svojich detí, vedie prirodzene aj k premýšľaniu a obavám o spásu týchto detí, ktorým nebol umožnený ani pozemský život, ani prostriedky na dosiahnutie večného života. A potom sú tu ešte tisíce zničených embryí pri umelom oplodnení a pokusoch o klonovanie a ďalšie tisíce zmrazených embryí, ktoré takmer s istotou čaká skôr či neskôr likvidácia. Osud týchto detí v ktoromkoľvek štádiu ich prenatálneho vývoja nemôže byť Cirkvi ľahostajný. A pretože osud týchto detí nie je taký jasný ako osud detí, ktoré zomreli pokrstené, spomienka na všetkých verných zosnulých 2. novembra, keď sa modlíme za spásu tých, o ktorých nevieme s istotou, či sú už spasení, je vhodným dňom na to, aby sme upozorňovali aj na nenarodené deti, ktoré zomreli bez krstu, no takisto potrebujú Božiu milosť a pomoc Cirkvi, aby dosiahli spásu.

Ján Viglaš

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.