Úcta k životu

Ľudská dôstojnosť

Európske myslenie, a teda aj názor na človeka, utvárali dva základné vplyvy: grécko – rímska filozofia a hebrejská tradícia. Podľa gréckej múdrosti je človek zoon logon echón: živá bytosť, ktorá „má slovo“. To je dôvod jedinečnosti človeka, ktorou prevyšuje všetko, čo vo vesmíre je a žije. Znamená to aspoň dvoje: schopnosť pochopiť veci, súvislosti aj procesy a schopnosť komunikovať.

Hebrejská tradícia namiesto definícií predkladá dva obrazy: v prvom človek – Adam pomenúva zvieratá, teda základnou charakteristikou človeka aj v tomto prípade je „slovo“. Poznať a pochopiť ale znamená možnosť ovplyvniť, preto je logické, že bytostné poslanie človeka – Adama je zodpovedne a múdro spravovať svet. Druhý obraz alebo séria obrazov (Eva!) ho predstavuje ako bytosť svojou podstatou zameranú na druhého.

Moderné myslenie v podstate prehlbuje tieto antické intuície. Pritom dochádza k ich pozoruhodným reinterpretáciám: napr. V. E. Frankl chápe logos ako zmysel a človeka ako bytosť hľadajúcu zmysel. Na tejto koncepcii vybudoval mimoriadne účinný terapeutický systém (logoterapia). Nebývalý dôraz dostáva vzťah ako niečo, čo človeka tvorí: slovami R. Garaudyho človek „môže sám seba realizovať len prostredníctvom druhého a v ňom“; to je „najvyšší obraz, ktorý človek môže načrtnúť o sebe samom a o zmysle svojho života“. Vďaka možnosti autotranscendencie (sebapresahovania) v láske, poznaní a empatického stotožnenia s druhými platí výrok stredovekého filozofa: ľudská duša, človek, je v istom zmysle všetkým.

Vyhlásenie k otázke porušovania dôstojnosti človeka

 

Ochrana ľudského života

Ľudský život nikdy nebol považovaný za najvyššie dobro; je však najzákladnejším dobrom, predpokladom ostatných hodnôt; hodnotou, na ktorej sú postavené ostatné hodnoty. Preto je ľudský život hodný ochrany za všetkých okolností, v každom veku a každej forme a každá vyspelá spoločnosť, postavená na hodnotách pravdy, spravodlivosti a rovnosti všetkých ľudí, rešpektuje ľudský život ako nedotknuteľnú, neodňateľnú, nepremlčateľnú hodnotu a pomocou zákonov ustanovuje právo a povinnosť na jej ochranu. Vzhľadom na to, že sa ľudský život začína počatím a končí prirodzenou smrťou, ochrana ľudského života trvá od počatia až po prirodzenú smrť.

Vedecké objavy posledných desaťročí jednoznačne dokázali, že spojením mužskej a ženskej pohlavnej bunky –  oplodnením – vzniká nový autonómny život (iný ako život rodičov alebo kohokoľvek iného), ktorý sa vyznačuje neopakovateľnou kombináciou génov (odlišnou od kombinácie génov rodičov), ktorá obsahuje plán všetkých základných znakov a vlastností nového človeka a všetky informácie potrebné pre jeho fyzickú existenciu a vývoj. Z biologického alebo medicínskeho hľadiska nie je možné určiť v jeho vývoji okamih, pred ktorým ešte nebol ľudskou bytosťou, a po ktorej ňou už je – v každej etape vnútromaternicového vývoja a aj neskôr po narodení je to stále ten istý jedinec, avšak na rôznom stupni vývoja. To je dôvod, pre ktorý je Fórum života za ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť.

Vyhlásenie k problému trestu smrti. 30. 5. 1998

 

Bioetika a jej princípy

S problematikou ľudského života je neodmysliteľne spätá nová vedná disciplína – bioetika. Je to veda, ktorá skúma ľudské konanie v oblasti života alebo zdravia človeka z pohľadu racionálnych morálnych hodnôt a princípov. Bioetika (alebo etika života) je vedou interdisciplinárnou, pretože využíva poznatky viacerých vied, ktoré skúmajú človeka – biológie, medicíny, filozofie, práva, sociológie, ale aj teológie, psychológie a ďalších.

Základné princípy, ktoré pomáhajú usmerňovať ľudské správanie a rešpektovať dôstojnosť človeka:
1. Absolútna hodnota ľudského života a jeho nedoktnuteľnosť.
Život človeka je životom osoby, ktorá je hodnotou sama o sebe. Je založená na jednote tela a ducha. Preto ľudská osoba nikdy nie je a nemôže byť prostriedkom alebo vecou, ktorú možno použiť k dosiahnutiu nejakého cieľa.
2. Nerozlučiteľná spätosť medzi životom, slobodou a pravdou
Život, sloboda a pravda sú nerozlučiteľne späté dobrá. Sú akoby ohnivkami jednej reťaze – ak sa pretrhne jedno ohnivko, roztrhne sa celá reťaz.
Nemožno poznať pravdu bez úcty k životu. A ani sloboda neexistuje, ak sa nespája s pravdou. Oddeľovanie slobody od objektívnej pravdy znemožní existenciu ľudských práv na racionálnom základe. Bez objektívnej pravdy sa otvára priestor pre povrchné a totalitárne konanie jednotlivcov, inštitúcií, a dokonca samotnej spoločnosti.
3. Poznaním liečiť, nie manipulovať.
Prvotným a prirodzeným cieľom medicíny a vedecko-technického pokroku je ochrana života človeka, pomoc človeku, a nie manipulácia alebo dokonca jeho zničenie.
4. Nie všetko, čo je technicky možné, je morálne prípustné.
Vedecko-technický pokrok je dobrý a človeku osožný. Ale to len dovtedy, pokiaľ sa jeho cieľom nestane manipulácia so samotným človekom. Pokiaľ je „v službe“ človeka a nie človek v službe techniky.
5. Zákony musia chrániť dobro osôb.
Prirodzeným cieľom zákonov štátov je ochrana dobra jeho občanov, ochrana slabších a nevinných pred nespravodlivými útokmi silnejších, atď. Preto žiadny zákon, ktorý by akýmkoľvek spôsobom spochybňoval alebo relativizoval primárne dobro človeka – občana (a život takýmto primárnym dobrom a hodnotou je), nemôže byť považovaný za legitímny, a to ani vtedy, keď je výsledkom hlasovania väčšiny. V štáte, ktorý je demokratický, väčšina tvorí „legálnosť“, ale nie automaticky aj morálnosť.
6. Konanie na základe tzv. dvojitého efektu (vedľajšieho účinku)
Tento princíp je v etike známy a často sa využíva aj v bioetickej problematike. O čo ide? Dobrovoľný skutok môže mať okrem priameho a žiadaného účinku aj nepriamy účinok, ktorý je nežiadaný. Tento nežiadaný účinok nie je ani cieľom a ani prostriedkom skutku. Je neželaný, ale tolerovaný, nakoľko je nutne spojený s tým, čo sa snažíme konkrétnym skutkom dosiahnuť.

Vyhlásenmie o rešpektovaní svedomia zdravotníckych pracovníkov

Autor : Mons. Prof. ThDr. František Tondra – Dátum : 29.6.2009
    Subkomisia pre bioetiku TK KBS na svojom zasadnutí dňa 4. novembra 2000 v Bratislave prerokovala podnety prichádzajúce z viacerých zdravotníckych zariadení v Slovenskej republike (SR) vo veci rešpektovania svedomia zdravotníckych pracovníkov, zvlášť lekárov a sestier pri výkone svojho povolania. Tieto podnety mali charakter diskriminácie alebo iného postihu tých zdravotníckych pracovníkov, ktorí sa snažili konať v súlade so svojím svedomím. Rovnako znepokojujúce sú aj informácie o niektorých nedávnych aktivitách riadiacich štruktúr Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré priamo alebo nepriamo vytvárajú nátlak na vedúcich pracovníkov zdravotníckych zariadení, v ktorých zdravotnícki pracovníci odmietajú vykonávať úkony a zákroky, ktoré sú v rozpore s ich svedomím.
    Uvedené skutočnosti podnietili Subkomisiu pre bioetiku TK KBS k vydaniu tohto stanoviska:
  1.     Právo na slobodu svedomia je základné ľudské právo. Spolu s ostatnými právami tohto významu je zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (OSN 1948) a v Ústave SR (1992). Jeho rešpektovanie je základom a predpokladom existencie i fungovania každej slobodnej a demokratickej spoločnosti. Ohrozenie alebo narušenie tohto práva je neklamným znakom totalitnej ideológie a závažným krokom k dehumanizácii a ohrozeniu samotných základov demokratického života spoločnosti.
  2.     Právo na slobodu svedomia nemožno spochybniť alebo dokonca poprieť na základe účelových požiadaviek zo strany jednotlivcov, inštitúcií, záujmových či politických zoskupení, ani orgánov štátu.
  3.     V prípade konfliktu nespravodlivého alebo mravne pokriveného zákona so svedomím človeka prednosť pri rozhodovaní patrí svedomiu. Predstavuje úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu hodnotu konkrétneho činu.
  4.     Požiadavky svedomitého výkonu zdravotníckeho povolania neraz idú nad rámec povinností, ktoré zdravotníkovi ukladá zákon. Zdravotnícki pracovníci, ktorých rozhodnutia sa podstatne dotýkajú života a smrti, zdravia a choroby, sa v rámci poskytovania liečebnej a preventívnej starostlivosti musia vždy riadiť svojou odbornosťou, profesijnou etikou, ako aj správne formovaným a citlivým osobným svedomím.
  5.     V záujme spoločného dobra všetkých občanov SR, ako aj rešpektovania, rozvíjania a ochrany slobodného rozvoja profesijnej etiky a etického výkonu povolania zdravotníckych pracovníkov, je potrebné správne chápanú zásadu rešpektovania výhrady svedomia dodržiavať v rámci celého systému zdravotníctva. Jej rešpektovanie je nutné zakotviť aj vhodnou legislatívnou normou.
  6.     Rešpektovanie výhrady svedomia nezbavuje zdravotníckeho pracovníka povinnosti v každom jednotlivom prípade chrániť a svojím konaním napomáhať záchranu života a zdravia pacientov zverených do jeho starostlivosti.
  7.     Žiadame a vyzývame zodpovedné štátne orgány, najmä Národnú radu SR, Vládu SR a Ministerstvo zdravotníctva SR, ako aj zodpovedných pracovníkov na všetkých stupňoch riadenia zdravotníckych zariadení, aby účinne a konkrétne – v rámci svojej pôsobnosti a svojich kompetencií, zabezpečili plné rešpektovanie zásady výhrady svedomia a jej uplatnenie v každodennej praxi medicíny, ošetrovateľstva a poskytovania zdravotníckej starostlivosti na Slovensku.
         Mons. Prof. ThDr. František Tondra
V Bratislave 4.11.2000                                   predseda KBS a TK KBS

 

Ľudské zdravie

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa zdravie definuje ako stav úplného telesného, duševného a sociálneho blaha pri zachovaní funkcií všetkých telesných orgánov, spoločenských funkcií človeka a zachovaní schopnosti organizmu prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam prostredia.

Naopak, chorobu možno definovať ako bio-sociálny jav, ktorý predstavuje novú kvalitu života. Choroba je výsledkom interakcie patologických a kompenzačných procesov, ktoré vedú k poškodeniu buniek, tkanív a systémov organizmu, čo sa prejavuje obmedzením jeho schopností vyrovnať sa s vplyvom prostredia a so vznikom porúch jeho životných funkcií.

Postihnutí a chorí
Minulé storočie prinieslo významný objav vo vzťahu k postihnutým: objavilo ich osobitné dary a pozitívny vplyv komunikácie s postihnutými na charakter a osobnosť zdravých. Ak sú postihnutí prijatí s láskou, rozvinú sa ich osobitné dary, ktoré môžu významne obohatiť zdravých. Hnutia, ktoré sa venujú postihnutým, hovoria o osobách s iným obdarením. Postihnutí inšpirujú zdravých, aby prekročili svoj tieň a objavili, že sú aj iné hodnoty ako výkon a ekonomické úspechy. Vznikli projekty tzv. integrovanej výchovy, kde sú postihnuté deti vzdelávané a vychovávané v triedach s malým počtom detí. Školy tohto typu sú pre dobré výsledky napr. v Nemecku veľmi úspešné a je o ne veľký záujem aj medzi rodičmi zdravých detí.

Podobne ako postihnutí, aj chorí sa z pragmatického hľadiska zdajú byť príťažou pre spoločnosť, no v skutočnosti sú jej obohatením. V chorobe sú ľudia viac otvorení pre najhlbšie hodnoty a provokujú svoje okolie k rozvíjaniu spolucítenia a altruizmu. Takto ich dočasná alebo dlhodobá neschopnosť pracovať môže byť zdrojom požehnania. Zasluhujú si úctu a osobitnú starostlivosť.

Stanovisko k problému transplantácií