Mnohé knihy a články zaoberajúce sa surogátnym materstvom začínajú svoje „rozprávanie“ o surogácii poukázaním na skutočnosť, že jej korene siahajú tisícky rokov dozadu, a to do čias, ktoré opisujú kapitoly 16 a 30 Knihy Genezis. Týmto, či už úmyselne alebo nie, zdôrazňujú, že surogácia ako taká nie je novým fenoménom. Zástancovia surogácie dokonca toto niekedy používajú ako pečať jej legitimity. Inými slovami, čo je staré a dlhotrvajúce, je overené a teda dobré, pričom to samozrejme platí len na margo surogácie, nie už aj pre inštitúty ako rodina, manželstvo, materstvo a pod. Švédska novinárka a aktivistka Kajsa Ekis Ekman upozorňuje, že práve poukazovaním na odvekú existenciu surogácie spolu so zdôrazňovaním jej revolučného charakteru, umožňuje jej zástancom hovoriť o nej ako o revolučnej praktike a súčasne ako o starodávnej tradícii, čím ju môžu prezentovať ako našu budúcnosť a zároveň vylúčiť, aby bola považovaná za vedeckú fantáziu. Avšak, ak už spomíname tieto starodávne prípady surogácie, nemôžeme zostať len pri konštatovaní, že tu surogácia odpradávna bola, ale musíme tiež spomenúť, aká bola. Toto zas „nahráva“ odporcom surogácie, ktorí v súvislosti s tým môžu poukázať na akoby archetypálne znaky surogácie. Teda určité charakteristické prvky, ktoré sú odpradávna zakotvené v surogácii, pričom sa v nej prejavujú dodnes. Ide najmä o vnímanie plodnosti, ženy, dieťaťa, ich funkcií a statusu, ako aj o zaobchádzanie s nimi. V oboch starozákonných prípadoch vystupuje na strane surogátnej matky otrokyňa/slúžka, s ktorej telom a vôbec s celým jej životom sa mohlo nakladať podľa ľubovôle jej pána. Za vlastníctvo boli rovnako považované aj deti.
Nepredpokladám, že prvým „skutočným“ prípadom surogácie bol ten prvý „zaznamenaný“, no na účely toho textu nám postačí začať tam. Prvé pokusy o umelé oplodnenie sa datujú na začiatok 18. storočia, avšak žiaden z nich neviedol k pôrodu živého dieťaťa, až do 25. júla 1978, kedy sa v Anglicku narodila Louise Joy Brown, známa tiež ako „Dieťa zo skúmavky“. Od tohto momentu dopyt po asistovanej reprodukcii vzrástol a neustále rastie, ako aj rozširuje svoje požiadavky.
„Obchodovanie s tehotenstvom“, ako to nazýva už spomínaná Ekman, začal v Spojených štátoch amerických v 70. rokoch 20. storočia, kedy právnik Noel Keane založil prvú agentúru zaoberajúcu sa sprostredkovaním surogátnych matiek pre bezdetné páry a naopak. Ku koncu týchto rokov bolo takýchto agentúr v USA niekoľko, pričom po určitú dobu pôsobili na hrane zákona.
Prvou známou surogátnou matkou v Spojených štátoch amerických sa stala Elizabeth Kane (pseudonym), ktorá toto svoje rozhodnutie trpko oľutovala a neskôr sa stala jednou z hlavných bojovníčok proti surogácii. O opatrovníctvo daného dieťaťa sa Kane nikdy nesúdila, avšak v boji o to svoje podporila Mary Beth Whitehead, matku „Dieťaťa M“, ktorá bola prvou americkou surogátnou matkou, ktorá sa súdila s objednávateľmi o dieťaťa, ktoré porodila. Súd napokon zveril dieťa do starostlivosti objednávateľov, a to na základe jeho najlepšieho záujmu, pričom odporučil stranám, aby sa dohodli na rozumnom rozvrhu návštev. Išlo o veľmi zdĺhavý, ťažký a bolestivý proces, v ktorom súd narazil takmer na všetky problematické oblasti surogácie. Nevyhol sa ani otázke vymožiteľnosti a platnosti surogačných zmlúv, či ich jednotlivých častí; problematike zneužívania ekonomického a sociálneho postavenia surogátnej matky; či tomu, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, pričom v súvislosti s tým posledným napokon vyhralo presvedčenie, že dieťa sa bude mať lepšie v „bohatšej“ rodine.
Vôbec prvým známym, súdom prejednávaným a zároveň medzinárodným sporom bol prípad „Baby Cotton“. Spor pred britské súdy priniesli úrady, a to po tom, čo sa dozvedeli o finančnej povahe dohody medzi ženou, ktorá dieťa porodila a tými, pre ktorých ho porodila, pričom tak spravili aj napriek tomu, že v tom čase ešte Británia nezakazovala komerčnú surogáciu, resp. ju žiadnym spôsobom neupravovala. Súd napokon zveril dieťa do starostlivosti objednávateľov, ktorí následne odišli aj s ním do USA. Cotton do dnešného dňa nepozná identitu objednávateľov a o dieťati nemá žiadne informácie. Napriek všetkému Cotton svoje rozhodnutie stať sa surogátnou matkou neľutuje. Tento prípad vyvolal veľké pohoršenie v značnej časti britskej spoločnosti, čo spolu s reálnymi právnymi a etickými problémami, ktoré vyšli najavo v rámci prípadu, vyvolalo politickú reakciu v podobe nového zákona (Surrogacy Arrangements Act 1985), ktorý bol primárne zameraný na odradenie od komerčnej surogácie, a to tým, že zakázal tretím stranám zúčastňovať sa na rokovaniach o surogačných dohodách komerčného rázu; ponúkať zjednanie takejto zmluvy; zhromažďovať informácie za týmto účelom a reklamovať služby v oblasti surogácie. Týmto sa Británia zaradila medzi jednu z prvých jurisdikcií, ktoré predstavili legislatívu regulujúcu surogáciu.
Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch išlo o tradičnú surogáciu, kedy bolo použité vajíčko surogátnej matky, ktorá sa tak stala aj genetickou matkou daného dieťaťa. Tento typ surogácie dominoval až do začiatku 90. rokov 20. storočia, kedy bol vystriedaný gestačnou surogáciou, v rámci ktorej surogátna matka poskytuje už „len“ svoju maternicu, nie aj genetický materiál. Napriek tomu, že ide o drahšiu, z medicínskeho hľadiska náročnejšiu a pre surogátnu matku rizikovejšiu variantu, gestačná surogácia začala byť čoraz viac preferovaná, a to z viacerých dôvodov. Prvým, najpochopiteľnejším, je, že takýto typ surogácie umožňuje objednávateľom byť genetickými rodičmi dieťaťa, a to v prípade, že sú schopní poskytnúť svoje vlastné pohlavné bunky. Druhým dôvodom rozšírenia gestačného typu surogácie je zníženie rizika, že si bude surogátna matka chcieť a môcť dieťa nechať. Tretím dôvodom je možnosť mať dieťa konkrétnej rasy alebo určitých „kvalít“ a zároveň stále využiť na jeho vynosenie a porodenie ženu, ktorej genetická výbava by to nevedela zabezpečiť. Inými slovami, takto si môžu nechať záujemcovia vynosiť napríklad „biele“ dieťa „čiernou“ ženou z rozvojovej krajiny, a to za minimálne náklady. Na margo tohto by som však chcela podotknúť, že tento posledný dôvod je mnohými považovaný za hraničiaci, ak nie už prekračujúci hranice s rasizmom, eugenikou, či novodobým kolonializmom.
Po tom, ako vznikla možnosť gestačnej surogácie, teda po tom, ako sa stalo možným implantovať oplodnené vajíčko jednej ženy do maternice tej druhej, začala surogácia naberať cezhraničný rozmer. Ekman v súvislosti s týmto píše, že práve vznik gestačnej surogácie je tým momentom, kedy sa začali krajiny ako India a pod. zaujímať o „surogačný priemysel“, keďže im umožnila „ponúknuť“ ich surogátne matky na vynosenie a porodenie dieťaťa akejkoľvek rasy a vlastností. To znamená, že prestali byť „limitované kvalitami“ ich surogátnych matiek, čím sa značne rozšírila ponuka, na čo výrazne zareagoval i dopyt. Tieto krajiny poskytujú objednávateľom viaceré výhody, a to (i) nižšie náklady; (ii) väčší výber surogátnych matiek, ktoré sú navyše disciplinovanejšie a submisívnejšie ako ich „západné“ náprotivky; (iii) voľnejšie pravidlá a podmienky na vstup do programu (napr. neprešetrujú objednávateľov a nelimitujú ich prístup k surogácii stavom, orientáciou a pod.); a (iv) vyššiu mieru anonymity a diskrétnosti.
Avšak rozmach reprodukčného turizmu a s ním spojené problémy (návrat dieťaťa do krajiny objednávateľov, určovanie rozhodného práva, určovanie rodičovstva a uznávanie zahraničných dokumentov a rozhodnutí týkajúcich sa statusových vecí a pod.), ako aj zdokumentovanie podmienok a motivácii surogátnych matiek z krajín tretieho sveta, už onedlho vyvolali reakciu. Takže ako v 90. rokoch 20. storočia mnohé krajiny v dôsledku súdnych sporov o dieťa začali zakazovať alebo výrazne obmedzovať komerčnú surogáciu, teraz tak robia rozvojové krajiny (Thajsko, India, Nepál, Kambodža a pod.). Napríklad India v roku 2015 zakázala cezhraničnú surogáciu a v roku 2018 komerčnú/odplatnú surogáciu. Momentálne je v Indii dovolená altruistická/bezodplatná forma surogácie, ktorej sa môžu zúčastniť len neplodné heterosexuálne páry, ktoré sú min. 5 rokov manželmi a sú obyvateľmi Indie. Surogátna matka musí byť vydatá a mať aspoň jedno dieťa, pričom musí ísť o jej prvú surogáciu. Navyše musí byť s objednávateľmi v blízkom príbuzenskom vzťahu. Čo sa týka ostatných krajín, je len veľmi ťažké predpovedať, akým smerom sa budú uberať a aké riešenie surogácie, a v nej zahrnutých jednotlivých problémov, si zvolia. Avšak, ako vidíme zo snáh a praxe niektorých krajín, trend je skôr surogáciu utlmovať, prístup k nej limitovať, cezhraničný aspekt eliminovať a jej priebeh značne regulovať, ako naopak.
Za posledných 50 rokov sa zmenila nielen ponuka, čo som veľmi stručne opísala vyššie, ale i dopyt, ktorý sa formoval pod vplyvom sociálno-ekonomických zmien „druhého demografického obdobia.“[1] Toto obdobie je charakteristické pre poslednú tretinu 20. storočia, v ktorej krajiny s vyššími príjmami prešli dramatickými zmenami v spôsoboch, akými ich obyvatelia prežívajú najintímnejšie oblasti svojich životov. Mnohé ženy začali odkladať manželstvo a materstvo a začali sa realizovať v pracovnej sfére. Vzrástla miera rozvodovosti ako i výskyt slobodných ľudí a osamelých rodičov. Na druhej strane zas klesla úmrtnosť a miera pôrodnosti. Do tejto množiny zmien, ktoré ovplyvnili dopyt po surogácii, patrí aj zvýšený výskyt neplodnosti (viacerí odborníci tvrdia, že ide o „zdanlivý“ nárast neplodnosti), zmeny v podmienkach medzinárodnej adopcie, málo osvojiteľných detí a z nich ešte menej „žiadaných“, akceptácia homosexuálnych záväzkov, či iných alternatívnych rodinných foriem a pod.
Ako môžeme vidieť, surogácia sa pomaly zmenila z altruistickej služby v rámci rodiny, či medzi priateľmi, o ktorej takmer nikto nevedel, na medzinárodný biznis, ktorý ročne zarobí milióny dolárov. Od roku 1978, teda od narodenia prvého dieťaťa zo skúmavky, do dnes sa prostredníctvom asistovanej reprodukcie (vrátane surogácie) narodilo viac ako 5 miliónov detí. Počet ročne takto narodených detí rastie exponenciálne. Odhaduje sa, že v roku 1988 sa celosvetovo prostredníctvom surogácie narodilo 600 detí, pričom v polovici 90. rokoch 20. storočia to už bolo ročne 6000 detí. Avšak riadne štatistiky ohľadom toho neexistujú.
U nás (resp. v Českej republike) sa za „zakladateľa náhradného materstva v jeho oficiálnej podobe“ [2], ako ho nazval riaditeľ kliniky IVF Zlín MUDr. Rumpík, považuje už nebohý lekár Ladislav Pilka, ktorý v roku 1982 uskutočnil prvú úspešnú in vitro fertilizáciu v Československu. Pilka v roku 2004 oficiálne odštartoval využívanie surogátnej matky na vynosenie a porodenie dieťaťa pre iného. Pred tým, ako uvádza Rumpík, sa surogácia v našom prostredí robila tiež, no veľmi opatrne a tajne, a to tak, že sa „vykonal zákrok umelého oplodnenia, maminka vystupovala ako maminka, pred pôrodom sa zriekla dieťaťa a z pôrodnice si ho zobral otecko. Ten s manželkou potom riešil adopciu.“[3] Sám Pilka uvádza, že prvé dieťa odnosené surogátnou matkou sa na zlínskej klinike narodilo už v roku 1993, pričom sa tak stalo tajne a so strachom, že prídu o licenciu alebo že dostanú pokutu. Prvým „oficiálnym“ prípadom surogácie v tom spomínanom roku 2004 bolo vynosenie dieťaťa ženou pre svoju sestru, ktorá mala vyoperovanú maternicu. Táto si ho napokon „po veľkých peripetiách“[4] osvojila. Od roku 2004 do roku 2015 sa prostredníctvom surogácie a za pomoci zlínskej kliniky narodilo 31 detí. Rumpík ďalej uvádza, že dnes už súdy surogáciu „akceptujú a pri osvojení už nerobia prieťahy“,[5] k čomu, podľa jeho slov, pomohlo Ministerstvo zdravotníctva Českej republiky, ktoré v roku 2007 vyvolalo na danú tému celospoločenskú diskusia a založilo etickú komisiu zloženú z odborníkov, ako aj (a to najmä) dovolenie osvojenia medzi príbuznými v prípade surogácie českým Občianskym zákonníkom.[6]
JUDr. Silvia Miškovičová, LL.M
[1] pozri viac v SWERDLOW, L. – CHAVKIN, W. Motherhood in fragments: The disaggregation of biology and care. In Babies for sale? Transnational surrogacy, human rights and the politics of reproduction. London: Zed Books, 2017
[2] REDAKCIA. Šanca na vlastné: V Česku má náhradné materstvo reálnu podobu, Slováci musia dúfať. In Život.sk. 2015 [cit. 31.10.2018]. Dostupné na internete: <http://tiny.cc/rdsu0y>
[3] Ibid.
[4] Ibid.
[5] Ibid.
[6] Ibid.