“…kontaktovala ma 26 ročná mamička trojmesačného dieťatka z okolia Kyjeva, že chce prísť na Slovensko. Rozbehla som prípravy a čoskoro bolo všetko – bývanie, preprava, prisľúbené detské veci, plienky, deky. Zavolala som jej, že môže bez obáv prísť. Nedvíhala. Neskôr mi napísala, že sú v úkryte, že práve bombardujú ich mesto a že sa veľmi bojí. Potom sa odmlčala. Skúšala som volať, ale jej telefón mlčí. Neviem, čo sa stalo…”
Zuzka Gajdošová (Fórum života) obetavo organizuje, informuje, nakladá, vykladá, prosto robí všetko, čo je v jej silách, aby pomohla ľuďom na úteku. Prostredníctvom Siete pomoci tak pomáha na Slovensku a vďaka ukrajinským partnerom aj priamo na Ukrajine.
Zuzka nám sprostredkovala tieto nové správy z hraníc:
“Naposledy som bola v sobotu v obci Michajlov, kde nám starostka Jana Glogovská, zo zásob privezených do ich obce, ponúkla na doplnenie našej dodávky smerujúcej do Užhorodu. Tam už na nás čakali ukrajinskí partneri z mestečka Velykyj Bytchkov pri ukrajinsko – rumunských hraniciach. Je tam momentálne dosť veľa utečencov, ktorí buď rčgtodchádzajú cez Rumunsko alebo sa rozhodli zotrvať a prečkať ten čas na Zakarpatsku. Spolupracujeme s p.Ivanom Mazárom, ktorý je úradným ukrajinsko-slovenským tlmočníkom a pracuje pre naše ministerstvo vnútra. Pán Mazár sa vrátil po vypuknutí vojny domov na Ukrajinu a pomáha ako sa len dá. Poslali sme tam už dve dodávky – múka, konzervy, čaje, káva, polievky, ryža, cestoviny, mlieko, vodaa, hygienické potreby, plienky, spacie vaky, deky, karimatky, matrace, prikrývky, pršiplášte, dokonca bojler, kočík pre dvojičky a indukčný varič. Pomohla som im zakúpiť sprchovacie kúty a potraviny z darovaných peňazí. Sú veľmi vďační. Naďalej trvá úloha zohnať karimatky a spacie vaky, ktoré dávajú priamo vojakom na front. Okrem tejto práce, ktorá spočíva hlavne v oslovovaní darcov, hľadaní zdrojov potrebných na nákup vecí, je potrebné pripraviť potrebné písomnosti na prekročenie colnice. Prostredníctvom p. Mazára ma telefonicky oslovujú ukrajinské ženy, matky s deťmi, ktoré sprevádzam telefonicky počas ich cesty na Slovensko. Potrebujú ubezpečenie, že ich prijmeme a dostanú potrebnú pomoc. Niekedy ich cesta trvá aj päť dní, volajú mi z Ukrajiny, Rumunska, Maďarska, z Bratislavy, z Košíc. Našťastie sa mi doteraz podarilo nájsť pre nich miesto na život. Nezaobíde sa to bez stresu, sĺz a dojatia, keď prídu do cieľa. Povzbudením mi boli ochotní ľudia, ktorí ponúkli svoje domy a byty. A pomohli počas prvých dní vybaviť pre nových nájomníkov potrebné formality. Bola som vďačná týmto Slovákom, ktorí s obrovským nasadením absolvovali tento proces a dokonca svoje skúsenosti posúvali mne s vedomím, že moja práca priamo v humanitárnom sklade v obci Pčoliné mi ani nedovoľuje podrobne si naštudovať všetky náležitosti prijímania vojnových utečencov. Najviac času som naozaj venovala priamo pri preberaní, triedení a nakladaniu tovaru do ukrajinských áut. Spojili sme sily s miestnym kňazom Mgr. Martinom Kostilníkom, a tak naša práca bola výborne koordinovaná, mali sme vždy ochotných dobrovoľníkov aj zo susedných obcí, ktorí nám pomáhali. Prichádzali dodávky, osobné autá, dokonca kamión. Vyložiť kamión a dve dodávky v priebehu jedného večera bolo veľmi náročné, ale najlepšie to vyjadril náš kňaz slovami, že sme síce narobení, ale odchádzame domov, do tepla, k svojim rodinám. Potom vnímate celú situáciu s vďakou, že sme mohli pomôcť a že je to vlastne veľmi jednoduché. Práca v sklade trvala do minulého týždňa – teda do soboty 2.4.2022 takmer šesť dní v týždni. Teraz sa situácia trochu upokojila, pretože darcov ubúda. Ale hľadáme a oslovujeme nových. Okrem toho som pomáhala študentom so záujmom o štúdium u nás s podaním prihlášky na vysoké školy. Za najťažšiu situáciu považujem to, že ma kontaktovala 26 ročná mamička trojmesačného dieťatka z okolia Kyjeva, že chce prísť na Slovensko. Poskytla som jej základné informácie, pýtala sa na to, či jej dieťatku poskytneme deky, teplé oblečenie, aby nemala ťažkú batožinu. Chcela vedieť, či jej nájdem bývanie a mala obavy ako zvládne cestu. Rozbehla som vo svojej sieti vyhľadávanie bývania, netrvalo dlho a mali sme pripravené všetko – bývanie, prepravu, prisľúbené detské veci, plienky, deky. Všetko, čo potrebuje mamička pre svoje dieťa. Zavolala som jej, že môže bez obáv prísť. Nedvíhala. Neskôr mi napísala, že sú v úkryte, že práve bombardujú ich mesto a že sa veľmi bojí. Potom sa odmlčala. Skúšala som volať, ale jej telefón mlčí. Nechcem myslieť na to, čo sa s nimi stalo, ale nedá sa. Mám ich jednoducho v hlave. A tiež všetky tie obrazy smrti a skazy, ktoré teraz tak silno otriasajú všetkými slušnými ľuďmi. A, aby som nezabudla, do našej rodiny pribudla 16 ročná adoptívna dcéra na diaľku. Volá sa Kateryna, je polosirota a býva v meste Dnipro, ktoré je štvrtým najväčším mestom Ukrajiny. Posielam Vám aj nejaké fotky. Je tam aj mamička s dieťatkom, o ktorých som písala.”
