Autor: Jana Ray-Tutková
Každá európska legislatíva už vyše desaťročie musí zohľadňovať tzv. gender mainstreaming, čo v podstate znamená rodovú rovnosť. Na Slovensku sa tiež už nejaký čas táto ideológia presadzuje cez vládne dokumenty, výbory i granty, vďaka ktorým viac a viac ovplyvňujú verejnú mienku i legislatívu feministky i tzv. LGBTI loby.
Rodová rovnosť je ideológia, ktorá zneje veľmi pekne a prijateľne, preto má zatiaľ u nás aj málo odporcov. Prečo by jej odporcami mali byť nielen kresťania, sa pokúsi vysvetliť tento článok. Rodová rovnosť nie je len pojem, je to séria politík, ktoré sa majú implementovať do zákonov a vládnych programov, ale i do spoločnosti na každej úrovni – vzdelávania, zdravotníctva, podnikania, dokonca náboženstva, ale i súkromnej sféry. V tom spočíva totalitarizmus tejto ideológie, ktorá je už zakorenená aj v niektorých slovenských zákonoch.
Prvým krokom slovenskej vlády, ktorá čelila tlaku feministických a pro-homosexuálnych organizácií, bolo postaviť tento pojem na úroveň ľudských práv, čo je základný cieľ ideológov rodovej rovnosti. Podarilo sa im to, keďže pojem rodovej rovnosti doplnili do názvu Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Následne ju presadili do dotačných schém vládnych orgánov. Nielenže nikto z poslancov, a teda ani tých, ktorí sa považujú za pravicových, nenamietal voči prerozdeľovacím programom socialistickej vlády strany SMER-SD, ale ani žiadny kresťanský politik nehlasoval proti podpore rodovej rovnosti a programom zameraným proti homofóbii (čo spolu súvisí). Celá opozícia hlasovala za vládny návrh! Dokonca dve organizácie, ktoré majú v názve ,,katolícka“, podporili hromadnú pripomienku feministických združení, aby dotácie išli aj na rodovú rovnosť. Je čas odmaskovať túto ideológiu. Len v minulom roku sa na tieto programy vláda prerozdelila 1,1 mil. eur, ktoré dostali organizácie presadzujúce jedinú rodovú LGBTI ideológiu. A to napriek tomu, že naša Ústava v čl. 1 jasne prehlasuje, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu.
Mnohí si predstavujú pod rodovou rovnosťou rovnosť príležitostí pre mužov a ženy. A na týchto dojmoch rodoví ideológovia stavajú. V prvom rade hovoria o tom, že ženy a muži sú si rovní, čo nikto nespochybňuje. Túto rovnosť chcú však vidieť v štatistikách, lebo len vtedy budú spokojní, keď žena bude ako muž. A toto je neprijateľné pre kresťanstvo, ktoré verí v rovnosť v dôstojnosti, ale v rozdielnosť poslaní muža a ženy. Táto rozdielnosť je vpísaná do dizajnu mužskej a ženskej sexuality, čo potvrdzujú dnes aj štúdie mozgu, ktoré vysvetľujú, že muži a ženy ináč myslia, inač cítia a ináč prežívajú svoju sexualitu. Napriek tomu sú schopní vytvoriť trvalé manželstvo, ktoré sa zakladá na komplementarite, vzájomnom dopĺňaní sa v každodennom živote a pri výchove detí.
Pomýlený koncept rovnosti muža a ženy vychádza z marxizmu, ktorý vníma ženu ako utláčanú manželstvom, z ktorého sa má oslobodiť vzburou proti utláčateľovi – mužovi. Oslobodenie má formy antikoncepcie, potratu, rozvodu a tak ďalej. Žena má byť rovnaká ako muž. Má mať možnosť viesť voľný sexuálny život bez dôsledkov a ako muž, čo jej umožňuje antikoncepcia a potrat. Má mať kariéru ako muž, v čom jej nemajú byť prekážkou ani deti, ani rodina. Ak predsa len zatúži po rodine a deťoch, má využiť jasle, škôlku a školu, kam deti odloží, aby mohla zarábať, byť finančne nezávislá od muža, respektíve rovnako prispievať do rozpočtu, aby si rodina mohla užiť vyššiu životnú úroveň, hoci sa zotročí hypotékou, úvermi, pôžičkami a podobne. Potreby dieťaťa táto ideológia odkladá bokom, uznáva len jeho materialistické potreby, ktoré majú rodičia zabezpečiť a ostatné zabezpečí štát indoktrináciou. A partnerstvo degraduje na boj o moc, o rovnakosť a nezávislosť, lebo pochopiteľne neverí na manželskú lásku na celý život.
Súhrná správa o stave rodovej rovnosti obsahovala aj takúto perličku: „V dôsledku „prirodzeného“ rodového askribovania mužov s agresiou hegemonickej maskulinity…“ Iný aktuálny vládny dokument zas takto nalieha, aby štát oslobodil matky, ktoré chcú napĺňať potreby svojich detí, od tohto jarma. ,,Miera zamestnanosti žien s deťmi je dlhodobo nízka (od roku 2009 sa pohybuje okolo 55%) aj preto, že na Slovensku chýbajú služby starostlivosti o deti, a to najmä do 3 rokov. Z toho dôvodu zostávajú často práve ženy (aj vzhľadom na pretrvávajúce rodové stereotypy) v domácnosti. V trhovej ekonomike je zaužívané, že trh napĺňa potreby. Ak by boli také rukolapné, tak by podnikatelia zriaďovali súkromné škôlky a jasle. Lenže táto ideológia predpokladá, že každá žena chce pracovať, nechce si užiť svoje malé dieťa, ale chce ho nechať cudzím ľuďom, aby ho vychovávali za ňu. Len jej v tom bráni štát, ktorý sa nechce o jej dieťa v útlom veku postarať a preto by sa to malo stať vládnou prioritou.
Jednoducho, ,,slovenské chudinky“ si zle vybrali a ideológovia im musia pomôcť lepšie sa rozhodnúť, lebo oni vedia lepšie, čo je dobré pre ženy, ako to vedia ženy samotné. To, že žena kojí (aj do 2 rokov), je verbálnejšia (t.j. jasná predispozičná výhoda učiť dieťa rozprávať) a v milujúcom manželstve možno čoskoro znova tehotná, je predpokladom toho, že žena je tou najvhodnejšou osobou, aby sa minimálne prvé roky života venovala svojim deťom intenzívnejšie doma, nakoľko citové puto je dôležité pre vývoj dieťaťa. Žene v starostlivosti o malé dieťa na rozdiel od muža pomáhajú aj hormóny.
Ďalšou častou výhradou je, že ženy sú viac zamestnané na menej platených profesiách. Proste je im treba pomôcť zvoliť si ambicióznejšie zamestnanie, či azda štát by mal podľa socialistického vzoru znova zas regulovať mzdy? Je faktom, že ženy inklinujú byť učiteľkami, zdravotnými sestrami, asistentkami – roly, ktoré rodine preberá a platí štát. Alebo sú predavačkami v tej oblasti, ktorá im je blízka. Nevidieť ich dosť v technicky zameraných obchodoch, lebo väčšinou ženy nie sú technické typy, hoci existujú výnimky, s čím sa človek z času na čas stretne v maloobchode. A vôbec to tieto stereotypné ženy neťahá do politiky, čo je vážna chyba podľa ideológov. Hoci zas musia priznať, že práve posledná kandidátka KDH mala najväčšie zastúpenie žien. Či sa však ženy prepracujú v rovnocennej konkurencii, je vecou ich schopností, no feministky chcú tam dostať aj tie bez schopností skrze povinné kvóty.
Tieto slovenské ženy si vôbec nevedia usporiadať ani súkromný život. Väčšinu domácich prác majú na svojich pleciach a to je teda úplne zaostalé. Dokonca takáto zaostalosť je najčastejšia u tých, ktoré vyznávajú kresťanstvo (konštatuje súhrnná správa o stave rodovej rovnosti). Paradoxne tieto ženy majú aj najviac detí v porovnaní s tými, ktoré nepraktizujú svoju vieru, a tiež menšiu mieru rozvodovosti. To teda musia rodoví ideológovia zvrátiť ako úplne nemoderné a učiť ich, že všetky domáce práce si musia deliť fifty-fifty, lebo len to je spravodlivé. Ich deti by nemali vidieť žiaden rozdiel medzi mamou a otcom, najlepšie ich ani tak nenazývať, ako s tým už na západe experimentujú. V Británii i niektorých škandinávských krajinách sa v rodných listoch uvádza rodič A a rodič B. Neprekvapí trend, že muži v OECD naozaj menej pracujú, kým ženy pracujú viac a viac. Rodiny sa zriedkavejšie stretávajú pri spoločnom stole, rodičia nemajú na deti čas, oveľa častejšie sa manželstvá rozpodávajú, keď sociálni inžinieri chcú prerobiť ženu na muža.
Málo slovenských žien používa antikoncepciu, vraj len 15%. Slovenkám treba riadne dohovoriť, aby z potláčania vlastnej plodnosti/sexuality a poškodzovania svojho zdravia i manželstva urobili moderný návyk, lebo sa to tak na Západe nosí. Ešteže im nevyčítajú, že chodia menej na potrat, lebo na Západe s nárastom používania antikoncepcie stúpa aj miera potratov. Slovenské ženy si viac a viac kupujú tabletku ,,deň po“, lebo keď ich niekto ,,nabúcha“, nemá to byť jeho problém. Konečne si môžu moderné ženy užiť sexu, hoci bez lásky… V tomto si zase musia svoje očakávania prispôsobiť tomu, čo chcú muži, aby sa mohli cítiť plnocenne ako muži.
No dalo by sa pokračovať, ako málo sú slovenské ženy vysokoškolsky vzdelané či scestované v porovnaní s inými ženami v EÚ, respektíve ako nemajú zabezpečený dostatočný prístup k službám reprodukčného zdravia, rozumej nereprodukčným potratom (áno, aj na to sa sťažujú feministky!), a antikoncepcii, ktoré nie sú zdarma (čo majú v Británii a aj tak majú najhoršie štatistiky – stúpajúce potraty, najvyššia miera pohlavných chorôb, tínejdžerských tehotenstiev, atď., pritom v USA je zdarma len od tohto roka). „Zdarma“ znamená, že každý občan sa musí poskladať v zdravotnom poistení, aby žena mohla sexovať a nemať deti. Pritom jeden výskum EÚ potvrdil, že európske ženy si želajú mať viac detí, ako majú…
A keďže túto stereotypnú generáciu žien v produktívnom veku len ťažko zmeniť, je treba v duchu rodovej rovnosti vychovať aspoň mladých. Najlepšie v škole, aby poznali svoje sexuálne a reprodukčné práva bez diskriminácie veku, hoci tie zatiaľ medzinárodné právne dokumenty neuznávajú. EÚ však také projekty zvrátenej sexuálnej výchovy rada zafinancuje svojim ideologickým mimovládkam, aby nielen menili verejnú mienku ale aj legislatívu v prospech tejto ideológie. Vláda SR preto pripravuje pre školy projekt Výchovy k ľudským právam, ktoré kašlú na diskrimináciu nenarodených a na nútenie kresťanov kolaborovať na nemorálnostiach proti ich svedomiu, čo sa už deje na západe. Táto ľudskoprávna prevýchova bude nazývať potrat ľudským právom, sodómiu právom na manželstvo, masturbáciu právom na zdravie a pornografiu slobodou prejavu. Už len tí stereotypní katolíci sú proti takým ľudským právam. Oni sú tí „extrémisti“ podľa definície v Trestnom zákone, lebo ich postoje „smerujú k potláčaniu ľudských práv a slobôd“ . Už ho len začať uplatňovať…
Boj za rodovú rovnosť ide ruka v ruke s bojom proti homofóbii. Samozrejme odpor voči homosexuálnym partnerstvám je bigotnou fóbiou, hoci kto má strach, sú tí, ktorí praktizujú sodomiu a masturbáciu s osobou toho istého pohlavia. Manželstvo je otvorené aj pre nich, ale oni majú strach z intímnosti s opačným pohlavím, preto chcú manželstvo predefinovať, aby zahŕňalo aj pravý opak manželstva. Vláda si grantovými mechanizmami na podporu rodového LGBT loby a zriadením výboru pre LGBTI osoby už teraz pripravuje pôdu, aby túto ideológiu ošetrila aj v zákonoch.
Ide o tú istú ideológiu, lebo gender (rod) sa nedefinuje ako pohlavie, ale ako vlastná preferencia sexuálneho životného štýlu. Hoci ťažko v tej súvislosti hovoriť o sexe – pod tým sa rozumie len pohlavné spojenia muža a ženy. Lebo strkať si pohlavné orgány kamkoľvek, resp. čokoľvek do nich nemá nič spoločné so sexom. Preto je to aj opakom manželstva. Lenže toto sa rozumie pod pojmom rodová rovnosť v Bruseli, kde všetky legislatívne dokumenty EÚ musia mať tzv. doložku gender mainstreaming, teda musia zohľadňovať rovnosť rodov. A práve cez Brusel sa podarilo účinne etablovať homosexuálnej lobby, ktorá postupne cez národné legislatívy núti všetkých občanom odobrovať a tiež kolaborovať na ich nemorálnom životnom štýle, čomu sa hovorí nediskriminácia.
Problémom definície však je, že ani nie je jasné, čo všetko rod je. V Austrálii definovali 23 typov rodov, okrem tých klasickejších homo-, bi- a transsexuálnych aj úplne úlety, hoci definícia nebráni tomu, aby si každý vymyslel svoj vlastný rod. Hlavným predpokladom je však odmietnuť vlastnú sexualitu muža alebo ženy a začať sa schizofrenicky tváriť na niečo úplne iné, čo je zvyčajne spôsobené traumou, nezrelosťou, sexuálnou závislosťou alebo zmätkom v hlave. Niektorým ani to nestačí a podľa EÚ takým ľuďom treba umožniť operáciu pre zmenu pohlavia, najlepšie preplatenú zdravotným poistením. Možno časom aj znásilnenia, pedofíliu, beštialitu a sadomasochizmus odkriminalizujeme, lebo podľa tejto logiky, za svoje sexuálne preferencie osoby nemôžu. Napokon oni sa cítia ako iné orientácie (rody) a tie sme sa zaviazali nediskriminovať.
Vedie to k absurdnostiam, ktoré nemajú obdobu, napr. v športe. Prvý preoperovaný muž na ženu sa kvalifikoval do ženského tenisového turnaja U.S. Open ešte koncom 70-tych rokoch. Medzinárodný olympijský výbor v roku 2004 umožnil športovcom súťažiť v kategórii iného pohlavia, s akým sa narodili, za predpokladu, že sa preoperujú a podstúpia 2 roky hormonálnej terapie. Najnovšie sa prípadom zápasníka zmiešaných bojových umení zaoberá Boxovacia komisia štátu Florida po tom, čo Fallon Fox (37) priznal, že sa narodil ako muž, no súťaží v kategórii žien, od kedy sa v roku 2006 dal preoperovať na ženu. V Kalifornii zas hral v dievčenskom univerzitnom basketbalovom tíme 50-ročný muž, ktorý predtým podstúpil operáciu na zmenu pohlavia.
Je len otázkou času, kedy tieto prípady budú na dennom poriadku. Zatiaľ sa objavujú v móde, showbiznise, kde je snaha zaujať šokom. No preoperovaný muž na ženu bol už i poslancom v Taliansku, či uchádzačom o titul Miss Kanada. Lenže toto môže mať dopad aj na cirkvi, ktoré nebudú mať ako zistiť pohlavie kandidátov na kňazstvo, či žiadateľov o manželstvo. V Británii na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva je anonymita transsexuálov chránená a preto nie je dovolené, ani v úradných dokumentoch, sa pýtať na pohlavie. Tento rozsudok je potenciálne záväzný pre všetky členské štáty Rady Európy, resp. kým nejaký iný transsexuál nenapadne Slovensko v Štrasburgu. Ďalším štandardom sa stáva uvádzanie rodiča A a B namiesto otec a matka tak s ohľadom na anonymitu transsexuálov ako i na fakt, že aj homosexuálne aktívne páry si môžu adoptovať dieťa.
Šokujúci, ale neprekvapivý je príbeh tzv. pani Francis na Evergreen štátnej univerzite v štáte Washington. Jej študentom je aj 45-ročný Colleen Francis, ktorý sa však cíti ako žena. Keď začal chodievať nahý do dievčenskej prezliekárni na univerzitnej plavárni, sťažovali sa študentky, ich rodičia až napokon plavecký tréner naň ho zavolal políciu. Colleen je však tzv. transrodovou osobou a teda sa mu tréner musel ospravedlniť za vyhodenie. Univerzita vyhlásila, že „nešlo o žiaden zločin. Pani Francis bola len nahá na mieste, kde je nahota dovolená. Problémom je, že má penis. No mať penis ešte neznamená, že ide o muža. Pohlavie a rod nie sú to isté. Drámu spôsobili ľudia, ktorí nerozumejú komplexnosti rodovej identity a boja sa jej. Inými slovami, je to len transfóbia.“ Je naozaj na hlavu tváriť sa, že morálne dezorientovaná osoba a psychicky dezorientovaný muž má „občianske právo“ promenádovať sa nahý medzi dospievajúcimi dievčatami. Vitajte v krajine LGBT divov. Je to jeden vulgárny svet postavený na egoizme, ktorý nemá žiadnu sympatiu pre detskú nevinnosť.